Zrod egyptológie ako vedy

23 september 1822 - magický dátum – dátum zrodu vedeckej egyptológie. Vedecké základy skúmania Egyptských dejín.

Sériou článkov – figurujúcich pod spoločným názvom „ Texty z pyramíd „ ( celkovo 7 ) som sa vo svojich príspevkoch , v blogu MK3TN snažil priblížiť „ neegyptológom a menej erudovaným čitateľom „ hľadajúcim záchytné body v orientácii v tejto mimoriadne zaujímavej a príťažlivej oblasti - základné fakty a poznatky o týchto textoch. Celá séria článkov , vyústila do prezentácie tkz. „ Korelačnej teórie Orionu „ autora R. Bauvala a ktorá svojim obsahom a formou prezentácie nadchla aj mňa. Jej „zhmotnenie! predstavuje obrázok – vpravo – nižšie !

Objav „Textov z pyramíd „ – ako je známe sa datuje do roku 1880. Známe je aj to , že takmer paralelne s objavom textov sa prezentujú aj prvé preklady „ Textov z pyramíd „ a objavujú sa aj prvé pokusy o ich interpretáciu. Kam môže viesť chybná interpretácia textov –dôkladne a vierohodne dokázala práve oná – séria článkov.

Akceptujúc tieto základné poznatky a fakty - je naprosto zrejmé a jasné – že metodika prekladu nielen „ Textov z pyramíd „ ale aj ďalších textov – napísaných v hieroglyfickom písme – musela byť už dávnejšie objavená.

Kedy sa to stalo ? A kto sa o to a akou mierou zaslúžil ?

Pokusom o vierohodnú odpoveď na tieto otázky je aj tento môj nasledujúci článok.

„Keď sa vrátil staroveký Egypt do povedomia novodobého ľudstva – píše vo svojom diele V. Zamarovský - zahaľoval ho takmer nepreniknuteľný závoj záhad. – nik nevedel – kto a kedy postavil pyramídy ,ktorému bohu bol zasvätený ten , či onen chrám , koho predstavuje tá alebo oná socha , či maľba , čo znamená ten či onen symbol“ .

Nikto nevedel prečítať nijaký egyptský nápis , iba sa tušilo – že je to krajina s nesmierne dávnou minulosťou – jedna z kolísok civilizácie a kultúry..

Je namieste – zamerať pozornosť úvodu tohto článku do sfér , kde sa odvíja určitá chronológia vývoja poznávania dejín starobylého Egypta.

Ja som si za východiskový bod zvoli rok 1638 – kedy do Egypta prišiel vedec s meracími prístrojmi – aby zistil presné rozmery pyramíde v Gíze. Týmto vedcom bol profesor astronómie Oxfordskej univerzity – John Grames. Jeho údaje neskôr preveril Francúz Claude Sicárd – objaviteľ staroegyptského hlavného mesta Veséta – (Théb).

V roku 1762 – odznova zmeral pyramídy ešte presnejšie – geometer Carsten Niebuhr – nemecký cestovateľ v službách dánskeho kráľa.

Je zrejmé a dokázané , že o starovekom Egypte sa všeličo vedelo aj pred týmito bádateľmi..Išlo hlavne o to – čo sa dalo prečítať v Herodotových „Dejinách ( 2.polovica 5. Stor. p.n.l.) , ďalej z toho , čo bolo uložené v Diodórovej Historickej knižnici , z konca 1. Stor. p.n.l. a v dielach ďalších antických autorov – najmä z Plútarchovko spracovania mýtu o „ Iside a Osirisovi „ (zač.. stor. nášho letopočtu) . Iným prameňom vtedajších vedomostí bola aj Biblia – zmieňovala sa však iba asi o pol tucte egyptských panovníkov..

Naviac – boli známe aj dve diela egyptského pôvodu – napísané po grécky.

- Egyptské pamätihodnosti - od veľkňaza Manethóna

- Hieroglyfika – od bližšie neznámeho – Hérapollona z Alexandrie

Prvé z týchto diel -( autor ktorého sa volal po egyptsky – Manehto , žil v prvej polovici 3. storočia p.n.l.) –bolo v skutočnosti prvým skutočným dejepisom Egypta , napísaným na základe egyptských prameňov a zásad gréckej historickej vedy.

Druhé z týchto diel – „ Hieroglyfika „ – malo vysvetľovať „posvätné písmo „ starých Egypťanov.Jeho autor – Hérapollón , ho však spracoval bez náležitej znalosti , hoci v jeho čase ešte žili ľudia , čo hieroglyfy ovládali.

Situácia sa zásadné mení , zásluhou Francúza Champolliona. Nebolo to však hneď a nebola to vonkoncom ľahká cesta. Pokúsim sa ju podrobnejšie priblížiť.

Vráťme sa znovu do roku do roku 1762 – k osobnosti Carstena Niebuhra – nemeckého cestovateľa , ktorý (okrem nového merania pyramíd) napísal aj knihu s názvom „ Popis Arábie“ ktorá vyšla v roku 1772. Traduje sa , že práve táto kniha sa dostala do rúk generála Francúzskej republiky – ktorý vraj vedel naspamäť Plútarchov životopis Alexandra Veľkého. Týmto generálom bol Napoleon Banaparte. Traduje sa tiež aj to , že tento generál osobne prehlásil:

„ Krtinec je tá vaša Európa ! Iba na Východe , kde je 600 miliónov ľudí

možno zakladať veľké ríše a robiť veľké revolúcie „

A ambície práve tohto druhu a zamerania s veľmi dobre hodili vtedajším „direktorom“ republiky , pretože podporou týchto ambícií – obrazne povedané sa núkala možnosť – zabiť jednou ranou tri muchy. Prvou bolo úsilie – zmocniť sa niekdajšej „ obilnice Ríma „ , druhou bol – potlačiť vplyv Angličanov v tejto oblasti a tretou – bola snaha zbaviť sa „toho Bonaparta , ktorý bol nielen úspešným vojvodcom , ale v duchu svojich ambícií sa videl aj budúcim Caesarom. A - čuduj sa svete píše ďalej V. Zamarovský – francúzska republika , ktorá sa slávnostným sľubom zaviazala , že nepovedie útočné vojny – vzápätí dáva gen. Bonapartovi takmer 38 tisíc vojakov ( vraj presne toľko ich mal aj Alexander Veľký – keď sa vybral dobiť celý starý svet a 70 krát viac než Hernando Cortés – keď dobil Nový svet ) ďalej – 328 lodí s príslušným počtom kanónov , nespočetné množstvo mulíc a čo je tiež mimoriadne zaujímavé – aj celú radu učencov – ktorých si vybral sám Bonaparte.“

„

O pravých motívoch Napoleonovej výprav y do Egypta sa povravelo a napísalo pravdepodobne veľa – niečo z toho má zdravé jadro – iné spadá do sféry fikcií.

Čo však nemožno spochybniť – je to , že jeho „výprava“ zahŕňa okrem vojenskej misie – aj misiu výskumnú – bádateľskú , zrejme preto vyberá a pozýva aj učencov., ktorí mu majú pomôcť vyriešiť veľké záhady starobylej ríše na rieke Níl.

19. mája 1789 vyplával Napoleon z Toulonu a 2. Júla vstúpil na egyptskú pôdu . Medzi učenými civilistami , ktorí vtiahli s francúzskymi armádami do Egypta boli : historici , filológovia , architekti , geometri...maliari ,archeológovia.

Pred každou bitkou vraj Napoleon nezabudol nikdy vydať pre nás zvláštny a zaujímavý rozkaz. Ten znel: „ Somáre a učenci – doprostred „ a títo muži sa „vrhali „ ne egyptské pamiatky a pokiaľ sa dalo –balili ich do bedien , merali , kopírovali ,odlievali po častiach do sadry – no hlavne maľovali a kreslili.!!!

Zozbierali úžasnú korisť , ale do Francúzka sa z tejto koristi dostal iba zlomok Angličania (po kapitulácii francúzskych armád ) ich „zabavili“ pre seba – vraj preto – lebo boli nezákonne ulúpené. V decembri 1801 ich generál Hatchinson – vraj „zo svojej známej lásky k vede „ – dal naložiť na lode a odviesť do Portsmouthu. Anglický kráľ ich potom daroval Britskému múzeu , kde sú vlastne dodnes.

Jednu časť trofejí však Francúzi nevydali a svojim spôsobom „zachránili“ Boli to hlavne kresby už spomínaných francúzskych učencov. Vo francúzskych rukách zostali aj kresby Vivanta Denona – najväčšieho kresliča svojej doby. Svoje schopnosti dokázal už počas „ starej doby „ – starého režimu – obrazom - „ Klaňanie sa troch kráľov „ – čo mu vynieslo členstvo v Akadémii....Denon však nebol iba kreslič , ako bývalý diplomat – ovládal umenie zaobchádzania s ľuďmi a naviac – mal aj vyvinutý cit pre starožitnosti. Práve tak – ako si ho kedysi obľúbila markíza de Pompadur a kráľovná Katarína – obľúbil si ho aj generál Desaix a s jeho výpravou sa dostal aj do Egypta.. No a v Egypte robil to čo ovládal majstrovsky – kreslil všetko čo videl. Treba uznať , že to robil doslova majstrovsky .- zobrazoval pyramídy a mešity , kolosálne sochy faraónov , chrámy , obelisky....i zvláštne nápisy v „ obrázkovom písme „ – ktorými boli pokryté budovy nevídaných rozmerov a stĺpy – neuveriteľných priemerov.

Keď potom v roku 1802 , vydal svoje kresby v zbierke „ Cesta po Hornom a Dolnom Egypte „ obrazne povedané – „otvoril oči užasnutým súčasníkom“. Obdobný obdiv a úžas zažila aj ďalšia zbierka – s názvom „ Popis Egypta“ z roku 1809 – 1822..

Lenže – ani veľkolepá zbierka „ Popis Egypta „ , ani Danónova „ Cesta po Hornom a Dolnom Egypte „ , či následné – iné pamätné knihy , či prednášky účastníkov egyptských expedícií – v podstate , nič nehovorili o dejinách tejto tajomnej krajiny na Níle. Veď – predstavme si len tento údaj : Kto by vraj chcel opísať nápisy na stenách a stĺpoch Amónovho chrámu v Karnaku – potreboval by na to 25 rokov ! No nie je to príliš lákavá ponuka . Ba čo naviac – bol tu ešte jeden zásadný a podstatný problém – ten spočíval v tom - že tieto nápisy nevedel nikto prečítať. Dokonca sa vyskytovali aj tvrdenia , že to ani nieje písmo – ale , že možno ide o „zaujímavé ornamenty „

Takmer neprehľadné množstvo starých egyptských zápisov sa dostalo nielen do Londýna , ale v opisoch aj do Paríža a v „ Popise Egypta“ – vlastne do celého novodobého sveta.. Učenci , ktorým sa dostali do rúk tieto artefakty , však stáli nad nimi bezradne a v rozpakoch.

Treba však jedným dychom dodať aj to , že – kľúč , k rozlúšteniu staroegyptského písma , ktoré mohlo byť zasa kľúčom k vysvetleniu celých egyptských dejín a v rámci nich - aj záhad staviteľstva pyramíd – mali všetci v ruke – dokonca ho aj videli !!!

Natíska sa otázka – Čo bolo týmto kľúčom ? . Ako a kto ho objavil ?

Vojtech Zamarovský – spisovateľ a domáci „ egyptológ“ v jednom zo svojich diel „ Za siedmimi divmi sveta „ odpovedá na tieto otázky veľmi erudovane , precízne i s určitou dávkou dramatičnosti. Preto aj presne reprodukujem jeho slová :

„ Neznámy vojak narazil „2. Fruktidora VII. roku Republiky „ ( 2. Augusta 1799 )

pri odhadzovaní piesku – pri hrobkách bývalej pevnosti ar – Rašíd , asi 7. Km severozápadne od R o s e t t y na Níle – na hladký čierny čadičový kameň – veľký ako doska písacieho stola. Na tomto kameni bol „ trojjazyčný nápis „ – hore – v egyptských hieroglyfoch , uprostred – v inom písme , či jazyku a v dolnom – v gréčtine ! Dhautpoul a Bouchard – dvaja dôstojníci , ktorí sa ( striedavo a neprávom) uvádzajú v literatúre ako nálezcovia Rosettskej dosky sa postarali o jej prepravu do Káhiry . Tam vraj jeden francúzsky generál ihneď prečítal grécky text. Text pochádzal z roku 196 p.n.l. a obsahoval poďakovanie kňazov faraónovi Ptelemaiovi Epitanovi , za preukázanú dobrotu . Text sa končil vetou :

Tento nápis nech je vytesaný do dosky z tvrdého kameňa

posvätený ľudovým a gréckym písmom a postavený (pri soche kráľa , žijúceho večne ) Text v zátvorkách bol dodatočne doplnený , pretože pravá časť dosky bola odlomená.

Nápis teda potvrdzoval , že horné dva texty majú rovnaký obsah , ako dolný a že sú v dvojakom egyptskom písme – ktoré spomína už Herodotos – t.j. – v posvätnom – čiže hieroglyfickom a ľudovom – čiže –démotickom písme. Stačilo teda „iba nájsť „ egyptské ekvivalenty ku gréckym slovám – a Rosettská doska sa dala prečítať. Logicky – podľa nej - aj následne všetky egyptské nápisy.

Prvú správu o tomto náleze , priniesol vo francúzskom armádnom časopise „ Egyptský vestník“ neznámy autor. Záujemcovia na celom svete doslova jasali..

Taktiež - - Európsky vestník – vydávaný ruským historikom Karamzinom , pri tejto príležitosti napísal : „ Nový objav vzbudzuje nádej , že pomocou gréckeho nápisu sa vypátra zmysel

Hieroglyfických kresieb „

Zaujímavá je myšlienka – preferujúca označenie „kresieb „ , čiže „ obrázkov“ . Dá sa z toho vydedukovať , že takmer všetci učenci považovali hieroglyfy za „obrázkové písmo“ To však bol – ako sa neskôr ukázalo –zásadný a osudný omyl – ktorý znemožňoval rozlúštenie hieroglyfov aj po náleze Rosettskej dosky.. Pokrok sa nedosiahol ani po objavení tkz. „Pílackého obelisku“ v roku 1815 , považovaného za „druhú Rosettskú dosku „

Určite nebude „na škodu veci“ – zmieniť sa pár riadkami aj o tkz. „Pílackom obelisku“,ktorý je predmetom nášho „bádania“. Môj obľúbený autor – V. Zamarovský , vo svojej knihe „Bohovia a králi starého Egypta“ o tomto fenoméne píše aj toto:

Egyptské tradície Ptolemaios II Filadelfos) rešpektoval , oveľa viac však podporoval všetko grécke. Potvrdil privilégiá egyptských kňazov , no súčasne zvýhodnil postavenie gréckych osadníkov. Prideľoval egyptským chrámom pôdu , ale v podstatne – väčšom rozsahu ju poskytoval gréckym prisťahovalcom a svojim grécko - makedonským veteránom.

V egyptskom slohu dal postaviť chrám z červenej žuly na ostrove Phílai (Pilaku) pri Asuáne , kde sa od nepamäti uctievala bohyňa Eset (Isis) , ktorú považovala Arsinoé (jeho manželka) za svoju osobnú patrónku.Tým položil základ pre stáročnú výstavbu chrámov , ktoré vytvorili z tohto ostrova „perlu Egypta“ .V gréckom slohu dal vybudovať v Alexandrii hrobku A. Veľkého , do ktorej previezol jeho telesné pozostatky z Menfidy (Monnofera) a dokončil maják na ostrove Fáros – známy ako „siedmy div sveta“ (Obrázok vľavo dolu –prierez chrámom bohyne Eset ,obrázok vpravo – hore ukazuje dnešnú podobu Esetinho chrámu na ostrovčeku Agilkija –kam bol v rokoch 1972-198O premiestnený pod záštitou UNESCO )

Ostrovček Philae – tak právom nazývaný „ perla sveta“ – leží na južnom okraji prvého nílskeho kataraktu. Ako už bolo zmienené – bolo na ňom vybudovaných veľa stavieb. Z týchto stavieb je bezpochyby najúžasnejšia a najkrásnejšia stavba chrámu , ktorý bol zasvätený bohyni Eset. Cieľom stavby chrámu bolo uctievanie kultu bohyne Eset , ktorý vraj pretrval až do 6. Storočia nášho letopočtu. Pri vchode do chrámu boli pôvodne 2 obelisky, ktoré sa nachádzajú dnes vo Veľkej Británii. Na východnej strane predsiene velechrámu sú vyryté dva nápisy – hieroglyfickým a démotickým písmom , ktoré pochádzajú z obdobia vlády Ptolemaia V. (Epitana) Jeden z nich je replikou textu Rosetskej dosky – vďaka ktorej sa Champollionovi podarilo rozlúštiť egyptské písmo.

História tohto omylu že hieroglyfy sú obrázkovým písmom je poučným príkladom toho – kam môže dospieť veda – keď nemá dosť odvahy a sily na tvorivú iniciatívu , a namiesto toho zotrváva na citátoch uznávaných veličín a autorít.

Pripomínam znovu , že aj „antika“ nám zanechala špeciálne vedecké dielo o egyptskom písme – známe dvojzväzkové dielo „ Hieroglyfika „ od Hórapollóna . V tejto knihe stálo „čierne na bielom „ , že hieroglyfy sú obrázkové písmo. Dokonca autorova znalosť „koptčiny“ , ktorá sa vyvinula zo starej egyptštiny , mu umožnila – veľmi vierohodne vysvetliť niektoré znaky – napr.: - obrázok zajaca , znamená v niektorých prípadoch „otvorený“ , vraj preto – lebo zajac má vždy otvorené oči. Vysvetlenie tohto znaku Hórapollónom je samozrejme n e s p r á v n e . Alebo – obrázok včely znamená vraj „ ľud „ (pretože ľud je pracovitý) – táto interpretácia je čiastočne pravdivá ,lebo znak včely je aj znakom kráľa Dolného Egypta .

Hórapolónom sa „ dali zviesť“ doslova celé generácie lúštiteľov egyptských hieroglyfov – patrili medzi nich - Balzoni (1556) , Kircher (1643) , Langlois ( 1824)...mýlili sa aj ďalší – angličan Warburten , francúz Guignes , švédsky gróf Palino ( ktorý vraj „rozlúštil“ obidva egyptské texty za jedinú prebdenú noc ) Mýlil sa tiež ( a to je už čo povedať ) Antoine Issac Silvestre de Sacy – najväčší orientalista zo začiatku 19. Storočia – ktorý presedel nad Rosettskou doskou a Pilackým obeliskom celý rok. Dosiahnúc nepatrné výsledky – vyhlásil : „ Je to príliš zamotaný a vedecky neriešiteľný problém „(obrázok vpravo – hore)

Ak by sme chceli akceptovať toto vyhlásenie – logicky z toho vyplýva aj otázka – v čom bol tento problém taký zamotaný a neriešiteľný?

Odpoveďou na túto otázku boli v tejto dobe tieto základné fakty:

1. Nebolo nikoho , kto by vedel , či jednotlivé znaky sú písmená , slabiky , či dokonca slová alebo vety

2. Nebolo nikoho , kto by vedel – či sa nápisy čítajú sprava – doľava , resp. zľava – doprava. A či nie náhodou zdola- nahor , alebo – naopak- zhora -nadol

3. Nebolo nikoho , kto by poznal „jazyk“ v ktorom boli zápisy napísané , jediné čo sa vedelo bol fakt – že je to egyptština. Ale pomenovanie jazyka ešte nič nehovorí o slovnej zásobe jazyka , tvarosloviach či gramatike atď.

No našiel sa nakoniec predsa len jeden muž , ktorý sa nezmýlil a Rosettskú dosku prečítal a po nej aj všetky nápisy vytesané dlátom do žulových stien chrámov. V čase svojho objavu mal tento muž 32 rokov a naviac (čo znie až neuveriteľne) má už za sebou 25 ročné štúdium tkz. „mŕtvych“ jazykov orientu a starých ríš Egypta.

Týmto mužom bol francúz J e a n F r a n c o i s Ch a m p o l l i o n.

Nebude určite stratou času , či „na škodu veci „ - spoznať bližšie túto výnimočnú osobnosť. Vojtech Zamarovský , popisuje vo svojej práci osobnosť tohto mimoriadne nadaného génia takto:

„ Narodil sa na Vianoce , v r.1790 , v juhofrancúzkom mestečku Figeacu , v provincii Dauphiné , v „ kraji 7 divov „ . Na svet prišiel s temnou pokožkou , takže prítomný lekár poznamenal , že „ vyzerá ako Egypťan“ (o 20 rokov túto prezývku aj dostal ) Ako 5-ročný dosiahol prvý lúštiteľský úspech – bez pomoci dospelých sa naučil čítať a písať a to na základe porovnávania naučených modlitieb s textami v modlitebnej knižke. Ako 9-ročný vedel už po grécky a latinsky – naučil sa týmto jazykom z otcových kníh , ktorý bol kníhkupcom. Ako 11-ročný čítal už bibliu z hebrejského originálu – to už študoval v Grenóbli , kde bol jeho starší brat profesorom gréckej literatúry. Ako 13-ročný sa začal zaoberať arabčinou a potom koptčinou. Ako 15-ročný študoval perštinu....17-ročný sa stal členom akadémie vied v Grenobli – ako vstupnú prednášku na akadémiu prečítal úvod svojej knihy „ Egypt za vlády faraónov“

Už v tejto dobe sa jeho hlavný záujem sústreďuje na Egypt. Meno tejto krajiny počul po prvýkrát v siedmom roku svojho života. O dva roky neskôr (mal 9 rokov) sa mu náhodou dostalo do rúk 37. číslo Egyptského kuriéra – práve to –v ktorom bola správa o náleze Rosettskej dosky. O ďalšie dva roky neskôr (mal 11 rokov) sa dostal do egyptských zbierok prefekta departmentu Fouriera. Tento starý matematik a fyzik bol s Bonapartom v Egypte a pracoval ako tajomník Egyptskej Komisie v Káhire. Ako novovymenovaný prefekt – navštíviac inšpekčne školu , do ktorej v tom čase chodil aj Champollion – zistil mimoriadnu bystrosť tohto žiaka – pozval si ho do svojho paláca.

Zbierky v paláci Fourira 11-ročného Champollióna doslova fascinovali .Otázkam nebolo konca – čo je na tomto papyruse ? čo znamená tento nápis ? ...Fourier však iba krútil hlavou tvrdiac „ Žiaľ , to nikto nevie prečítať „

„ Ale ja to prečítam !!! – o pár rokov , keď budem veľký „ prehlásil Champollion.

Ako je z histórie známe – „ pár rokov“ sa pretiahlo ne dve desaťročia. Medzitým Champollion dosiahol titul akademika.( vzbudiac aj obdiv pána de-Sacy , ktorý ho niekoľko krát pozval na večeru )

Po dvojročnom pobyte v Paríži , dostal zo svojej studenej podkrovnej izbičky a nedostatočnej stravy tuberkulózu. Núdza a strach pred odvodom ( pre Napoleonove vojská ) ho prinútili vrátiť sa späť do Grenoblu , kde prijal miesto profesora na škole .Pracoval na dejinách Egypta , pracoval aj na hieroglyfoch , či koptickom slovníku. Neúnavne študoval všetky grécke, latinské a hebrejské správy o starom Egypte.. Prežil strastiplné obdobie vlád Ľudovíta 18 a republikána – Napoleona Bonaparta. Champollion je za svoje postoje (protimonarchistické pesničky) odsúdený na vyhnanstvo – ako velezradca.

Keďže nemal chuť stráviť zvyšok života na galejach – ušiel do Grenoblu. Nejaký čas sa skrýval aj v Alpách , potom sa odvážil prísť aj do rodného Figeocu. Jeden a pol roka tam „zbieral sily“ na rozhodujúci útok na tajomstvo hieroglyfov . Keď sa vrátil do Paríža – „ prestupnej stanice „ do krajiny Nílu – bol na tento rozhodujúci útok na tajomstvo hieroglyfov pripravený , ako žiadny učenec pred ním.

Najdôležitejšie fakty tejto „ medzistanice“ , či prestupnej stanice boli zhruba tieto:

Treba vyzdvihnúť najmä to – že preštudoval všetko – čo sa za posledných 2500 rokov o hieroglyfoch v Egypte napísalo. Takto vyzbrojený – začal samostatne študovať egyptské písmo. Na rozdiel od iných učencov – začal s tkz „ démotickým“ písmom , to jest – ľudovým písmom – považujúc ho za najjednoduchšie. Považoval ho sprvu za najstaršie ( v tom sa však mýlil) – lebo logicky uvažoval – že zložité sa vyvíja z jednoduchého ( v prípade egyptských písmen to však bolo naopak) Po c e l é r o k y !!! postupoval presne vytýčeným smerom a keď zistil , že je v slepej uličke – začal odznova !!!

Takto „ vyskúšal, vyčerpal a zavrhol „ aj prácu Hórapollóna a s nim aj nesprávny a dovtedy uznávaný názor učencov celého sveta. Okrem pripravenosti , vytrvalosti , či sebakritičnosti , mal Champollion aj ďalšiu mimoriadnu črtu – odvahu hľadať nové !!!

Z diela Plútarcha sa dozvedel , že démotické písmo malo 25 znakov – rozhodol sa to overiť a príslušné znaky vyhľadať.. Už predtým však dospel k presvedčeniu , že tieto znaky musia vyjadrovať zvuky a nielen pojmy – vyjadrené štylizovanými obrázkami.. Sám vtedy napísal:

„ Keby nemali schopnosť vyjadrovať zvuky , nemohli by byť na Rosettskej doske mená kráľov „ A mená kráľov tam boli – to vedel z gréckeho textu. Pretože tieto mená museli znieť v egyptčine podobne – ako v gréčtine – zvolil si ich za východisko.

A doslova – po titanskej práci – ktorá by bola problémom i pre vedcov , pracujúcich s elektronickými triedičmi – našiel Champollion a spoľahlivo určil 10 písmen !!! , čo znamená takmer polovicu našej abecedy.

Treba však dodať , že ani ostatní učenci nezaháľali – význam niekoľkých znakov určil rovnakým spôsobom aj švédsky orientalista Akerblad , dánsky filoĺog Zoega a francúz – de Sacy.. A ešte viac než oni – urobil pre rozlúštenie egyptského písma – anglický prírodovedec a lekár Thomas Young (1773-1829). Bol to rovnako geniálny znalec rečí ( už v 15-tych rokoch ovládal okrem hlavných svetových jazykov , aj 5 starovekých jazykov)

Young rozlúštil 5 hieroglifických znakov a určil ich zvukovú hodnotu. Objavil tiež dva osobitné znaky , ktoré neboli písmenami – ale označovali v démotickom texte začiatok a koniec vlastného mena (tým vyriešil aj otázku , pred ktorou zostal aj de Sacy – to znamená – prečo sa v démotickom texte začínajú rôzne mená – rovnakými písmenami.) a potvrdil už dávnejšie vyslovenú domnienku , že v staroegyptskom písme sa s výnimkou vlastných mien –nevyskytujú samohlásky !!! Nakoniec sa aj Young dostal do neriešiteľných rozporov – hlavne preto , lebo čítanie ďalších deviatych „bezpečne určených“ znakov sa ukázalo – nesprávnym a svoje tézy o tomto jazyku v r.1818 prakticky odvolal.

Z uvedených faktov a poznatkov , jednoznačne vyplýva , že kým títo učenci objavili jednotlivé písmená alebo princípy a dospeli k čiastočným poznatkom – Champollion objavil systém egyptského písma ako takého..Odhalil vzťahy medzi hieroglyfickým a démotickým písmom a zároveň vzťahy oboch týchto písiem – k ešte záhadnejšiemu – hieratickému (kňazskému , používanému v chrámových knihách egyptských kňazov) Vypátral zákonitosti egyptského spôsobu písania , prečítal egyptské texty a preložil ich , zostavil gramatiku starého egyptského jazyka – čím prakticky v z k r i e s i l k ž i v o t u mŕtvu a zabudnutú reč staviteľov pyramíd.

Champollion pracoval cieľavedome , systémovo a etapovito.

P r v o u etapou tohto jeho fantastického úspechu...bolo rozlúštenie niekoľkých znakov z kráľovských mien na Rosettskej doske – dospel k nim porovnávaním hieroglyfického a gréckeho textu a preverením takto rozlúštených znakov s menami na jednom náhodne nájdenom papyruse.

Stalo sa to v auguste 1808. Ale – ako 18-ročný akademik zároveň cíti „ že to ešte nieje ono „- že zatiaľ je to len dohad.

D r u h o u etapou – po 5-ročnej práci – bolo vysvetlenie dovtedy nerozlúšteného hieroglyfického znaku (obrázok tkz. „rohatej zmije“ ) Dospel k tomu cez koptčinu – o ktorej veril , že je určitým mostom – k starej egxyptčine.

Koptčina má pre 6 osobných zámen – 6 koncoviek. Prečo by ich nemohla mať rovnaký počet aj stará egyptčina ? Keď začal po nich pátrať –v egyptčine – zistil , že tam kde je v gréckom texte zámeno „ jemu“ – je v koptčine znak ( f ) a že tomuto znaku zodpovedá na Rosettskej doske práve onen štylizovaný obrázok rohatej zmije !!! ( nad textom v strede )

Nech už sa zdá čitateľovi táto kombinácia prinajmenšom – odvážna - ukázala sa ako pravdivá.

Rohatou zmijou sa v hieroglyfoch skutočne označuje rovnaký znak – ako grécke „fí“ , alebo naše písmeno „f“

T r e ť o u etapou ( po ďalších 9-tych rokoch štúdia ) bolo rozlúštenie mien Ramzesa II a Thutmosa III. – dvoch najväčších kráľov starovekého Egypta..

Ráno – dňa 14. Septembra 1822 – začal Champollion študovať opis reliéfu z chrámu v Karnaku , ktorý mu poslal cestovateľ Huyot. Jedno meno kráľa sa na ňom začínalo kolieskom ! „ nemohol by to byť obraz slnka ?“ pýta sa sám seba Champollion. Ak áno – slnko sa predsa povie pokoptsky – „ Re „ . A čo , keď sa slnko aj v starej egyptčine nazývalo – Re ?

Ak náhodou ctený čitateľ nestačí sledovať tento Champollionov „myšlienkový pochod“ – nemusí ho to mrzieť – bol totiž podložený 14-ročným štúdiom a 14 rokmi sústredenej práce. Dôležité je hlavne to – že bol správny.

Napoludnie – toho istého dňa – 14. Septembra 1822 – Champollion naraz zvolal – samozrejme po francúzky – „Je tiens ľaffaire !!! „ – čo znamenalo „ Mám to „

Podarilo sa mu po prvý krát rozlúštiť meno z gréckeho nápisu samostatne – bez pomoci gréckeho textu. Keď sa po 5-tych dňoch spamätal z horúčky – sadol si za písací stôl a napísal list pánovi Dacierovi – o abecede fonetických hieroglyfov. B.J.Dacier – klasický filológ a Champollionov priateľ ho bezodkladne predložil Francúzke akadémii

D ň a 23. S e p t e m b r a predniesol potom Champollion – pred členmi Akadémie – dôkaz správnosti svojho rozlúštenia a zároveň aj jeho výklad !

Na Rosettskej doske sa zachovalo spolu 1419 hieroglyfov – ktorým zodpovedá – 486 gréckych slov. To znamená – že každé egyptské slovo sa píše priemerne troma písmenami – inými slovami – že každý hieroglyf nemusí vyjadrovať ( a spravidla ani nevyjadruje ) uzavretý pojem . Okrem toho , mnohé z týchto znakov sa opakujú. Je tam spolu 166 rôznych znakov. Mená kráľov – píšu Egypťania ( zrejme na znak úcty ) do osobitných oválnych rámčekov – „ kartuší „ Na Rosettskej doske a Pilackom obelisku – je kartuša ktorá – ako ukazuje grécky text – obsahuje meno „Ptolemaios“ ( v staroegyptskom prepise – Ptolmjjs). Stačí túto kartušu porovnať s inou – ktorá obsahuje meno „Kleopatra“ a možno vidieť , že Prvý , tretí a štvrtý znak z mena Ptolemaios – súhlasí s piatym , štvrtým a druhým znakom v mene Kleopatra. To je zatiaľ 10 znakov (písmen) význam ktorých je nesporný (koncové znaky v mene Kleopatra Champolliona nepomýlili – usudzoval , že označujú ženské meno – podobne ako naša koncovka – „ ová“

Pomocou takto rozlúštených písmen – možno prečítať aj iné vlastné mená ako napr: Alexandros Caesar Bereniké...a pomocou novozískaných – ďalšie slová .Takto teda možno zostaviť celú abecedu hieroglyfického, hieratického i démotického písma.

Ale – čo znaky , ktoré sú akoby „zvyšné“ to jest – nemajú svoju zvukovú hodnotu ? Staroveký Egypťania (ako už vieme ) nepísali s výnimkou vlastných mien – samohlásky ! Vlastne , alebo aj preto sa dajú čítať znaky (obdĺžnik a ovál -viď začiatok textu !!!. ) naše písmená p – r - ako „ per „ – čo znamená „dom“ , alebo aj „pire“ – čo znamená – „vychádzať“

Čo však znamená správnu cestu pri preklade ? Je zrejmé , že bolo treba pridať , alebo pripojiť – vysvetľujúci znak a to tkz. „ determinátor“ Ak išlo napríklad o dom – stačilo pripojiť symbolický plán domu (otvorený obdĺžnik) naopak – ak išlo o chôdzu – pripojil sa obrázok kráčajúcich nôh. Obdobne – vysvetľuje Champollion aj slovo d-p-t čo sa vyslovovalo ako „depet“ a malo dva významy: K rovnakým znakom d-p-t sa prikreslil „vyplazený jazyk“ – ak išlo o chuť !!! alebo – „čln s veslami“ – ak išlo o loď !!!

Takýchto determinátorov bolo asi 100 – výhodou bolo – že boli nemenné , čo celú vec značne zjednodušovalo.

Ale – prečo si Egypťania pomáhali týmto spôsobom? Prečo napríklad nezaviedli samohlásky ? Odpoveďou je pravdepodobne fakt , že obyvatelia zo severu sa ústne nedohodli s obyvateľmi juhu - - lebo v samohláskach sa prejavovali najväčšie rečová rozdiely. V písomnom styku si však – pri vynechaní samohlások – bez ťažkostí rozumeli.

Pri výskume hieroglyfov však vyvstali aj zložitejšie otázky.

Okrem samotných znakov – pre jednu hlásku – sa vyskytovali znaky aj – slabičné –dvojslabičné , či trojslabičné , niekoľko ich bolo dokonca štvorslabičných . Ba čo viac – v niektorých prípadoch mala jedna a tá istá hláska – dva znaky.

Vyskytli sa tiež kombinácie jednotlivých znakov – napríklad písmeno „j“ , ktoré sa označovalo obrázkom trstiny , sa spojilo s determinátorom – označujúcim chôdzu (nohy) a vnikol „ideogram“

označujúci sloveso „chodiť“ „ísť“

Tieto problémy boli však v porovnaní s rozlúštením prvých hieroglyfických znakov – doslova hračkou. A tiež mnohé iné – napríklad aj otázka – Ktorým smerom sa hieroglyfické nápisy čítajú ?

Champollion odpovedal aj na túto otázku jednoznačne. Keď sa díva sova (písmeno m ) alebo keď ukazuje ruka ( písmeno d ) – doľava – číta sa text ako naša abeceda – to znamená – zľava – doprava. Keď sú tieto znaky obrátené – text sa číta opačne.....

Dátum Champollionovej prednášky na Akadémii – sa považuje za deň zrodu novej vedy – egyptológie. Vedecký výskum Egypta sa mohol začať.- tajomstvo pyramíd ako aj „textov z pyramíd“ sa mohlo odhaliť.

V júli 1828 sa splnil aj Champollionov sen – na vlastné oči uvidel kamenné zázraky na Níle..Do Egypta prišiel na čele vedeckej výpravy , na dvoch lodiach s príznačnými menami - - Isis a Hathor,pristanúc v Alexandrii . Navštívil samozrejme Rosettu a po ramene nílskej delty sa dostal do Káhiry....Zamieril na pyramídové polia pri Gíze , potom pri Abísúre a Sakkáre. . Prechádzal miestami a troskami – históriu ktorých poznal lepšie než hocikto iný na svete. Čítal nápisy faraónov na tisícročných stavbách a ako prvý človek nášho letopočtu im aj rozumel.

Je na pôde Monnofera – prvého hlavného mesta zjednoteného Egypta , ktoré Gréci nazývali - Memfis. Pred 4 tisícročiami bola založená táto metropola veľkej a tajomnej ríše., pred 3 tisícročiami bola v rozkvete , pred dvoma – ešte krásnym a ľudnatým mestom – dnes je to však len miesto „ kde húkajú sovy z púšte“

Kráčal od objavu – k objavu – prechádza troskami Ebózevu a poznáva – že je to niekdajšie hlavné mesto Horného egypta – ktoré Gréci nazývali Abydos.

V Tel –el –Amarne , zisťuje , že veľká stavba – považovaná za sýpku , je prastarý chrám.. Tak pokračuje až k svojmu najväčšiemu triumfu – k chrámu v Deudere (Tentóne)

Sám vtedy napísal :

„ Ani sa nepokúsim vylíčiť dojem , akým na nás zapôsobil veľký chrám a najmä jeho stĺpová predsieň. Iste ho možno zmerať , ale popísať ho , aby si ho niekto predstavil – naprosto nemožné „

Pokračuje do Karnaku , Luxoru a Théb. Homérove – stobránové Théby , staroegyptský Véset – ktorý antika zahrnula toľkou chválou – nachádza samozrejme v troskách .Ale aj tie trosky sú ešte impozantné a kolosálne. stĺpy Amonovho chrámu, ktoré – traja muži neobjímu – sú od päty po strop – po nádherné hlavice – pokryté hieroglyfmi – a Champollion mnohé z nich nelúšti – ale rovno – číta. Skúma obelisky a pylóny – vyššie , ako najvyššia veža v Paríži.. Preplaví sa cez Níl k „spievajúcim sochám“ , nazývaných – „Memnomove kolosy“ prechádza kolonádami pred skalným chrámom kráľovnej Hatšepsovet , v Del –el-Bahrí.

Champollion strávil v Egypte 1,5 roka.

Nepovažuje sa za príliš odvážne , keď sám napísal aj toto:

„Myslím , že môžem povedať , že Egyptské dejiny , Egyptské náboženstvo a Egyptské umenie , budú známe a správne hodnotené , až po uverejnení výsledkov mojej výpravy „

4. marca 1832 – po návrate do Francúzka – Champollion zomrel.

Treba však pre úplnosť dodať , že celá chronológia zrodu egyptológie , ako vedy , by nebola úplná – ak by som sa nezmienil aj druhej stránke „výskumu Egypta „ ,ktorá – či chceme alebo nie – nebola celkom v súlade s metodológiou vedeckého prístupu k nej. Napriek tomu , alebo možno práve preto považujem za potrebné – v stručnosti sa zmieniť aj o tejto stránke „dejín „ Egypta.

Rozlúštenie písma a jazyka starých Egypťanov , nielen položilo základy egyptológie ako vedy – zároveň doširoka otvorilo stavidlá prúdu „ bádateľov , ktorí následne – doslova zaplavili údolie Nílu. Kiež by – to , čo priniesli so sebou – bolo len to –obrazne povedané „ úrodné bahno“ tak dôležité pre Egypt , ako krajinu. No nebolo tomu tak.

Treba hneď na začiatku dodať , že v tejto „záplave bádateľov“ – vedcov , sa objavili aj takí ľudia , ktorých cieľom nebol vedecký výskum Egypta – ale ako to uvádza aj vo svojej práci – „Za siedmimi divmi sveta „ – V. Zamarovský – „vedecké vylupovanie Egypta“ Zakladateľom tejto tradície „vylupovania“ Egypta – je Talian – Giovanni Batista B e l z o n i . Narodil sa v roku 1778 v Padove , vraj pre nešťastnú lásku odišiel do kláštora. Za Napoleonovej talianskej výpravy ho obliekli do uniformy , stal sa však ubehlíkom – dezertérom , vzdal sa vojenskej kariéry a „zakotvil“ v Londýne.Tam bol určitý čas lekárom , keď sa však na jeho „medicínske schopnosti „ prišlo – dal sa k cirkusantom a vystupoval ako „ najsilnejší muž sveta“ ( v skutočnosti aj mal obrovitú postavu) vyskúšal aj úlohu – konštruktéra strojov ( vymyslel vraj senzačnú vodnú pumpu) S touto pumpou sa vypravil do Egypta – kde ju predstavil Egyptskému miestokráľovi Muhamadovi Alimu . Už v tomto čase mu „ padli do oka „ Egyptské pyramídy.

Jeho zmýšľanie a dobrodružná povaha sa prejavili aj tu – v pyramídach totiž nevidel nič iné – než bohaté pokladnice faraónov , plné nevídaného bohatstva. Jeho túžba – nazrieť do týchto pokladníc – bola taká silná – že sa rozhodol niektoré z pyramíd „otvoriť“ Vybral si pyramídu faraóna Chefréna , pretože Cheopsova pyramída už mala na jednej strane dieru – z čoho usúdil – že ju vykradli. S takmer nadľudským úsilím sa mu podarilo vypáčiť niekoľko dvojtonových kvádrov a 2.marca 1818 – vnikol úzkou šachtou do pohrebnej komory. Našiel v nej však len prázdny sarkofág , v ktorom kedysi spočívalo telo kráľa. Aj táto pyramída bola v minulosti vykradnutá. Tento „úspech“ Belzoniho , nemohol uniknúť pozornosti britského konzula v Káhire – Henriho Salta.Výsledkom ich spoločného stretnutia bola „zmluva „ ktorou sa Belzoni zaviazal – dodať Saltemu všetky egyptské pamiatky , ktorými „dokáže pohnúť“ z miesta. Salt platil Belzonimu na oplátku „mzdu“ v anglických librách.

Je zaujímavé aj to , že – osobitnú zmluvu potom uzavreli aj o dodávke slávnych „ Memnonových kolosov“ . bolo to však samozrejme nereálne - pretože , tieto sochy sú 18 m vysoké a len malíček jednej z nich meria viac než 1 meter. (obrázok vpravo – dolu )

Ako náhradu , za nenaplnenú zmluvu – dodal Balzoni Saltovi iný tovar – obrovskú sochu Ramesa II , ktorá je aj dnes v britskom múzeu, ďalej – niekoľko stoviek skarabeov – posvätných chrobákov starých Egypťanov z polodrahokamov a s hieroglyfickými nápismi a asi pol tucta obeliskov. S dôkladnosťou človeka jeho typu (dobrodruh)- až neuveriteľnou – obrazne povedané „ prekutal celý Egypt“ a svojimi zberateľskými výkonmi prekonal aj Napoleonovu Egyptskú misiu.

V roku 1820dokonca usporiadal výstavu svojich trofejí v Londýne a čo je pozoruhodné – zožal úspech , nielen morálny , ale aj finančný.

Treba však „jedným dychom „ dodať aj to , že nech už boli pohnútky a metódy Belzoniho „ problematické“ je nesporné , že sa zaslúžil o objavenie mnohých staroegyptských pamiatok, no hlavne sa postaral aj o ich záchranu pre vedu.

100 rokov po jeho smrti (zahynul v roku1823 medzi kanibalmi na výprave do Timbuktu) napísal o ňom ďalší „dobrodruh“ Howard Carter – objaviteľ hrobky kráľa Tutanchamóna:

„ Bol to jeden z najvýznamnejších mužov v celých dejinách egyptológie“ Najväčšiu vedeckú výpravu do Egypta ( po Champollionovi) vypravil pruský kráľ Fridrich Wilhelm IV. Jej vedúcim bol vtedy 33-ročný Richard Lepsius. Výprava pracovala v Egypte 3 roky – v r.1843 preskúmala trosky Monnofera , v roku 1845 pracovala 8 mesiacov v Údolí kráľov vo Vesete a objavila trosky 30-tych pyramíd – dovtedy neznámych. Lepsius potom všetok získaný materiál s dôkladnou nemeckou dôslednosťou spracoval vo svojej práci „Systém egyptských dejín „

Po vykopávkach Nemcov – nastupujú na scénu - Angličania a Francúzi.

V roku 1850 prišiel do Káhiry – Auguste Mariette. Egypt mu doslova učaroval – musel sa dostať k pyramídam a následne aj do nich. Pri prehliadke Sakkárskeho pohrebiska, zazrel zrazu hlavu sfingy- vyčnievajúcu z piesku. Spomenul si na Strobóna a jeho údaje:

„ V Memfise je chrám Sarapeion , umiestnený v takom piesočnom kraji , že vetry naň naviali celé tony piesku , z ktorých sme videli vytŕčať len sfingy , jedny zasypané do polovice , iné až po hlavu“

Mariette sa rozhodol tieto údaje preskúmať.

Po niekoľko mesačnej práci a nemalých ťažkostiach zo strany miestnych úradov – podarilo sa mu odkryť alej 141 sfíng (na niektorých vraj bola až 30 m vrstva piesku) , ktorá ho zaviedla k vchodu do podzemného pohrebiska posvätných býkov – pochovaných v rakvách z jediného kusu čiernej alebo červenej žuly , vážiacich až 65.000 kg. Rakvy boli už dávnejšie vylúpené – pravdepodobne – kresťanskými horlivcami , ktorí ničili pamiatky pohanského kultu. No na stranách rakiev boli „ životopisy “býkov – významné to doklady pre poznanie náboženstva starovekého Egypta.

Mariettemu sa potom „pošťastil“ aj iný objav – neďaleko Sarapea našiel nevylúpenú hrobku veľmoža C u j a , známeho tiež pod menom „Ti“ – starú takmer ako Veľká pyramída a hrobke – nádherné nástenné maľby , s výjavmi z verejného a súkromného života starých Egypťanov. Majstrovské – realistické kresby ukazovali – akými nástrojmi Egypťania obrábali pôdu , ako vyrábali vázy , ako lámali kameň , čo a ako varili , s akými zbraňami bojovali , ako tkali plátno , ako mali organizované dodávky obilia...vtáky , rastliny , divé a domáce zvieratá – to všetko bolo nakreslené tak presne , že sa dal dokonca určiť aj ich druh.

V Sarapeu našiel Mariette nové texty (životopisy posvätných býkov) a v Cujovej hrobke nové ilustrácie do Egyptského dejepisu Pokračoval vo svojich objavoch v Edfú , Karnaku a Del –el Bahrí

Všade videl nielen neoceniteľné historické pamiatky – ale aj (bohužiaľ) aj hrubé stopy ich bezohľadného vylupovania.

Vedecké svedomie Marietteho sa zákonite vzbúrilo – na jeho podnet Egyptská vláda vydala dekrét , povoľujúci vykopávky len s jej súhlasom , pričom podstatná časť nálezov sa musela odovzdať Egyptskému múzeu – ktoré sám Mariette založil.

Ďalším mužom, ktorý „ svojou lopatou“ odkryl neznáme miesta egyptských dejín , bol Angličan – William Mathew Flinders P e t r i e . Tento Angličan bol archeológom iného typu než bol Mariette.Pôvodom bol chemik , aj zberateľ starožitností – neskôr – takmer pol storočia – kopáč s metrom a vodováhou .V Nílskej delte objavil grécku osadu Naukratis , zo 7. Storočia p.n.l., v Nebeši vykopal trosky Ramessovho chrámu , zmeral Mamnenove kolosy a vypočítal ich váhu. Objavil vchod do Amenémhetovej pyramídy v Hausváre – a hlavne – podrobne preskúmal Veľkú pyramídu v Gíze . Zmeral ju podrobnejšie a presnejšie , ako ktokoľvek pred ním a to nielen zvonku – ale aj zvnútra – rozmery komôr , uhly chodieb , sklon stien , orientácia podľa svetových strán....

Okrem dôveryhodného a vedeckého výskumu Veľkej pyramídy v Gíze sa vyskytlo aj niekoľko myšlienok – spadajúcich do sfér mystiky.

Zakladateľom tohto smeru „výskumu“ bol londýnsky kníhkupec John Taylor , ktorý v roku 1859 vydal knihu , v ktorej tvrdil , že Veľkú pyramídu nepostavili ako hrobku – ale ako pamätník pradávnych meracích jednotiek. Piazzi Smith potom „objavil“ v týchto jednotkách všetky možné údaje – napr: znalosť Ludolfovho čísla , presnej dĺžky slnečného roku, obvodu našej planéty...napokon zistil „ že je vo Veľkej pyramíde zašifrovaný celý osud ľudstva – i s dejinami jeho budúcnosti“.

Jeho nasledovníci – J a M Edgarovci , v nej odhalili „ božský plán vekov“ alebo – náš „bádateľ“ A Jarolínek – inšpektor tabakovej továrne v Hodoníne v nej videl „ matematický kľúč pre takzvaný – zlatý rez „

Mnohí ďalší z nej „vyveštili“ významné historické udalosti – napríklad podľa J. Garniera , W. Wynna a a G. Barbina – mal dňa 11.júla 1927 vyhlásiť snem Andorskej republiky za štátne náboženstvo – Islam a v roku 1936 mali vojská ruského cára dobyť Jeruzalem. Dokonca aj vznik prvej a druhej svetovej vojny z nej predpovedali a to na roky 1913 a 1927.Prvá svetová vojna síce vypukla v roku 1914 /teda o rok neskôr / a tým sa mýtické predpovede ich autorov definitívne skončili. No nielen praktické dôkazy , no najmä vedecké poznatky – túto „ epidémiu mystiky“ nadobro zlikvidovali .Pokusom o jej zrod bol rok 1968 – kedy táto mystika nadobúda akúsi „ kozmickú „ formu a to zásluhou knihy švajčiarskeho hoteliera E. von Dänikina – „ Spomienky na budúcnosť“

Vráťme sa opäť vo svojich úvahách späť – do reality.

Medzi najvýznamnejších historikov starobylého Egypta , patria – po Champollionovi , Lepsusovi , Masperovi a Brugschovi – predovšetkým : američan – J.A.Breasted –autor často citovaných , aj keď už prekonaných „ Dejín Egypta“ z roku 1905 a francúzi – E. Drioton a J. Vandier – dielo ktorých , pod názvom „ Národy východného stredomoria“ z roku 1952 – je zatiaľ posledným slovom o egyptských dejinách.

Medzi egyptológmi nechýbajú ani mená našich vedcov /bývalé Československo/ . reputácia ktorých sa všeobecne uznávala. Naviac – keď Československo sa považovalo vo svete za „orientalistickú veľmoc“

Zakladateľom našej egyptológie je akademik František Lexa – známy svojou 8-zväzkovov knihou „ Démotická gramatika“ , ktorá je u nás najvýznamnejším dielom svojho druhu. Jeho žiakom je Jaroslav Černý – profesor na Oxfordskej univerzite a vynikajúci znalec hieratickej egyptštiny. Ďalším je Zbynek Žába – profesor na Karlovej univerzite a riaditeľ čs. egyptologického ústavu – uznávaným za prácu na staroegyptskej astronómii. Pokračovateľmi uznávanej „českej“ egyptológie boli a sú J.Kozák , B. Vachala , J.Krejčí , M. Verner...

Bolo by však určite chybou – nespomenúť aj radu antických autorov , ktorí do historického obrazu Egypta výrazne prispeli svojou mierou. Boli to najmä:

- Gréci - Herodotos , Strabón , Diodoros...

- Rimania – Tacitus , Marcelénus......

- Židovský spisovateľ – Joséfos Flávius a s nimi aj jeden Egyptský kňaz – Manehto , ktorý žil v 3-4 storočí p.n.l. , ktorý zostavil v „ Egyptských pamätihodnostiach“ zoznam Egyptských panovníkov – od zjednotenia Egypta Menim – až po jeho dobytie Kanbysom.

- V závere tohto článku o fantastickom objave Champolliona – rozlúštenia hieroglyfického jazyka starých Egypťanov- sa priam núka „ malá lekcia“ čítania hieroglyfov – samozrejme so zameraním na kategóriu amatérov , či zanietených samoukov.

- No a čím iným je vhodnejšie začať – než onou slávnou „ Rosettskou doskou“ , ktorá tak významne pomohla v bádaní aj Champollionovi. Joann Fletcherová – vo svojej knihe „Staroveký Egypt“ na strane 20 píše aj toto:

- „...keďže hieroglyfy sa väčšinou objavovali v náboženskom kontexte , v Egypte boli známe ako –medu netdžer- slová bohov. Vymyslel ich vraj boh písma Thovt. Na každodenné používanie sa vyvinula kurzíva -stenografická podoba hieroglyfov , ktorá sa označuje „hieratická“ (posvätné písmo) a tú v Neskorom období nahradila rozšírená podoba – nazývaná „démotická“ alebo aj –„ľudové písmo“...

- Hieroglyfy aj naďalej používali kňazi starého náboženstva , no keď Rimania v roku 392 nášho letopočtu – zakázali nekresťanské podoby uctievania – znamenalo to koniec starobylého systému písma .Posledný – spoľahlivo datovaný hieroglyfický nápis pochádza z Fílai – z 24.augusta roku 394 nášho letopočtu. Znalosť písma sa stratila s poslednými kňazmi starej viery na celých 14 storočí..“.až prišiel rok 1799 a svetlo sveta uzrela „ Rosettská doska“ Patričný –doplňujúci komentár – uvádza autorka diela , ako popis k obrázku Rosettskej dosky. Pre lepšiu čitateľnosť doplňujúceho textu uvádzam jeho podstatnú časť , ako súčasť tohto sprievodného textu. „Pri štúdiu Rosettskej dosky zistil , že hieroglyfy pozostávajú z troch typov znakov: z „f o n o g r a m o v“ (prestavujúcich zvuky) – z „ i d e o g r a m o v „ , logogramov (predstavujúcich celé slová) a z „ d e t e r m i n a n t o v“ ( iba zdôrazňujúcich význam)

Prvá ukážka výsledku práce Champolliona :na obrázku sú v hieroglyfických znakoch znázornené dve mená kráľov,alebo kráľovské mená Ptolemaios a Kleopatra – tieto sa obyčajne – na znak úcty písali v tkz. „kartušiach“ .(Tu sú len na obrázku)

Porovnaním troch nápisov na Rosettskej doske a troch mien na kameni – na obelisku v Pilaku (Fílai) sa ich podarilo identifikovať (prvý stĺpec = Ptolmys , druhý = Kliopadra)

- Fonogramy patria do troch ketegórií:

- Je tam základná „ abeceda“ – pozostávajúca z 24 hieroglyfov , ktorý každý reprezentuje jednu spoluhlásku (napríklad = r , = p , = f ) Ďaľšie fonogramy – spolu ich je niekoľko sto –predstavujú dve , alebo tri hlásky .

Hieroglyfické písmo je veľmi flexibilné, písalo sa do riadkov, ale aj do stĺpcov. A okrem toho sa smer písania mohol meniť. To znamená, že texty mohli byť písané z ľava do prava, ale aj z prava do ľava

Pre zistenie správneho smeru textu existuje niekoľko jednoduchých pravidiel:

Egypťania nikdy nepísali zdola nahor.
Pre zistenie smeru písania by ste sa mali pozrieť na znaky s očividnou prednou a zadnou časťou (napríklad ľudské postavy alebo zvieratá). Tieto znaky sa vždy pozerajú na začiatok textu.
Ak text predstavuje príbeh k nejakému obrázku (napríklad na nástenných maľbách), tak sa stvárnený boh alebo osoba pozerajú na začiatok svojho textu. Hieroglyfy sú potom usporiadané v rovnakom smere ako je osoba, ku ktorej patria.

· Mnoho dvojpísmenových znakov má svoj vlastný význam a reprezentujú samostatné slová. Sú často doplňované čiarkou. Je to takzvaný ideogramický znak, ktorý nám hovorí, že význam zobrazeného slova zodpovedá obrazovej hodnote znaku. Jednoducho povedané, slovo má rovnaký význam ako znak, ktorý slovo predstavuje (ak je nakreslená kačica, tak ide o kačicu -viď obrázok nad textom!!!)

· Mnoho staroegyptských slov je písaných rovnakými znakmi, aj keď majú úplne iný význam. Na pochopenie významu slov sa na ich koncoch písali tzv. determinanty.

Väčšina determinantov slúži na označenie hlavnej kategórie slova, ktoré opisujú. Tu je malý výber niektorých najviac používaných determinantov:

· Determinanty sú užitočné hlavne keď sa pokúšame preložiť staroegyptský text. Starí Egypťania mali "zlozvyk" nepísať medzi slovami medzery a ani znaky, ktorými by sme rozpoznali kde sa vety končia. Pretože sa determinanty píšu za slovami, pomáhajú nám rozlúštiť stavbu viet. Zoberme si nasledujúcu vetu ako príklad:

Táto veta sa skladá z týchto prvkov:

Toto je sloveso, ktoré znamená opustiť, odísť. Všimnite si determinant - bežiace nohy na konci slova.
Toto je výraz pre veličenstvo, pred znakom "f", ktoré označuje privlastňovacie zámeno jeho.
Toto je príslovka na (niekom, niečom).
Výraz pre koč (bojový voz); s privlastňovacím zámenom "f".
Toto slovo značí genitív a môže sa preložiť ako "z".
Výraz pre "elektrón", zmes zlata a striebra.
Výraz pre srdce; a privlastňovacie zámenový "f".
Slovo, ktoré znamená široký, šírka. Výraz široký srdcom sa dá lepšie preložiť ako jeho srdce plné radosti.

Celá veta sa dá preložiť takto: " Jeho veličenstvo odišlo na svojom voze z elektrónu , jeho srdce je plné radosti"
Dvoj- a trojpísmenové znaky sú často dopĺňané jednopísmenovými, ktoré vracajú ich celú alebo len čiastočnú zvukovú podobu. Tieto prídavky sa nazývajú fonetické (zvukové) doplnky. Obyčajne sa opakuje len posledná spoluhláska viacpísmenového znaku. Nie je to pravidlo - viacnásobné prídavky sa bežne nepoužívali.

Fonetické doplnky sa mohli použiť z viacerých dôvodov. Najbežnejším dôvodom bolo, že doplnkové znaky označovali, že pracujeme so zvukovým znakom (fonogramom) a nie s významovým znakom (ideogramom). Ďalej sa mohli použiť na ozdobenie textu, napr. na vyplnenie prázdneho miesta.

Okrem už spomínaných 24 jednopísmenových znakov, používali Egypťania aj hieroglyfy, ktoré zastupovali kombináciu dvoch spoluhlások.

Existuje približne stovka dvojpísmenových znakov. Našťastie, väčšina z nich sa nepoužívala a preto stačí poznať len 30 najpoužívanejších. (hore)

Starí Egypťania používali tiež trojpísmenové znaky, ktoré predstavovali kombináciu troch spoluhlások. Väčšina takýchto znakov mala rovnaký význam ako obrázok, ktorým bola zobrazená. Tiež sa často používali ako zvukové znaky.

Existuje celá skupina týchto znakov.

Názvy miest , egyptských provincií a iných krajín sú v ženskom rode. V každom prípade sa končia na „ t „

Egypťania, rovnako ako aj my, používali desiatkovú číselnú sústavu. Na označenie základných čísloviek používali tieto znaky:

Pri písaní čísla sa znaky s väčšou číselnou hodnotou písali pred znaky s menšou číselnou hodnotou. Číslicové znaky sa opakovali toľkokrát, až kým nebola vyjadrená celá hodnota zobrazovaného čísla. Každý znak sa teda opakoval maximálne deväťkrát.

Čísla 1 a 2 sa píšu v prepise za slovom, ale všetky ostatné čísla sa píšu pred

Egypťania používali niekoľko kalendárnych systémov. Všetky boli založené na pozorovaní vesmírnych telies: slnečný, mesačný a Sothisov alebo Síriusov kalendár.

Na konci roka sa pridávalo 5 extra dní. Egyptský rok bol rozdelený na 12 mesiacov po 30 dní v každom mesiaci. Aj keď sa každý egyptský rok skladal len z 365 dní, a aj keď Egypťania nemali zavedený pojem "prestupný rok", predsa si každý štvrtý rok predĺžili o jeden deň.

Egyptský rok sa skladal z troch ročných období, ktoré boli nazvané podľa poľnohospodárskych prác, ktoré sa v tom období práve vykonávali. A preto podľa prekladu poznáme záplavové obdobie (Achet), leto (Sjemoe) a zimu (Peret). Každé obdobie trvalo štyri mesiace.

Egyptský spôsob dátovania.

Od Strednej ríše sa stalo zvykom začínať rok nástupným obdobím nového kráľa. Na začiatku každého panovania novej vlády sa teda začali roky počítať od nuly. Nástupnícky rok sa v textoch označoval týmito symbolmi:( viď obrázok nad textom !!!)

Od Strednej ríše sa stalo zvykom začínať rok nástupným obdobím nového kráľa. Na začiatku každého panovania novej vlády sa teda začali roky počítať od nuly.

A na záver – niekoľko „kartuší“ viac , či menej známych kráľov: