Autor príspevku: MK3TN

Názov príspevku  -  Mytologické základy božstva Osiris,Isis ,Hor ,Setuch a božstvo Sokar.

            „Každá civilizácia , ktorá sa zahľadela  ďaleko do svojej mýtickej minulosti – si v nej vždy našla  svoj božský rodokmeň.

Pre Grékov to bolo obdobie Olympu – keď sa bohovia „bratali“ so smrteľníkmi –ako to opisuje Homér  vo svojich dielach Ilias a Odysea. Pre Hebrejcov to bol čas Genesis a čas patriarchov – opísaný v Starom zákone. Pre Egypťanov – ktorých civilizácia predchádzala grécku aj hebrejskú – sa pravý  zlatý vek  - keď sa bohovia bratali s ľuďmi – nazýval Tep Zepi – čo sa dá približne preložiť ako Prvý čas.“

Znamená to , že všetky princípy, doktríny, zákony, náboženstvá, rituály...chrámy, pyramídy, hrobky...teda všetko na čom spočíval faraónsky štát a jeho teokracia – vychádzali z nezmeniteľného presvedčenia , že kráľ bol svojim božským pôvodom stále spojený s týmto vzdialeným zlatým vekom Prvého času.

Avšak samotný pojem Prvého času  nieje celkom priezračný a jednoduchý. Pokiaľ ide o Egypťanov – tí vždy verili , že išlo o historicky existujúcu epochu – počas ktorej bohovia žili na Zemi , počas neho žil aj Usire a v tomto čase zázračné narodenie  Hora dalo vzniknúť dynastii faraónov božského pôvodu. Preto aj obdobie Prvého času pokladali za Čas Usireho a Čas Hora. Vychádzalo sa tiež z toho, že počas zlatého veku bohov Usire položil systém „kozmických zákonov“ nazývaných maat. Jeho syn Hor a z časti ďalší nasledovníci mali za úlohu zabezpečovať aby sa maat dodržiaval a vekmi nemenil.

R. Bouval a A. Gilbert v diele „Mystérium Oriona“ o tom píšu:

„Verili, že systém kozmického poriadku a jeho prenos do Egyptskej krajiny bol vytvorený dávno pred bohmi. Egyptu vládla rasa bohov mnoho tisícročí predtým ako vládu zverili smrteľnému – ale božskému rodokmeňu faraónov. Faraóni boli božským spojením z bohmi a v rozšírení predstavovali spojenie s Prvým časom. Boli strážcami vybudovaného práva a múdrosti.

Všetko čo robili – každá činnosť, každý pohyb, každé nariadenie – muselo byť spravované v intenciách Prvého času, slúžiaceho ako akýsi štatút  kráľovstva. Bola to pravda nielen pre kráľa a jeho dvor ale týkalo sa to všetkých prírodných udalostí – pohybu nebeských telies, nevysvetliteľných nebeských úkazov a stúpajúcich či klesajúcich vôd Nílu.

Nebol by zveličením povedať, že všetko čo faraón robil, bolo s pojené s Prvým časom - teda  dôkladné znovuuzákonenie mýtických udalostí, ktoré mohli kozmické alebo svetské alebo obojaké, skombinovaných v dualite silou symbolov a rituálov. Neprekvapuje teda, že tento blažený Prvý čas sa stále spomína ako čas Usireho.“

V súvislosti s pojmom Prvý čas je vhodné doplniť ešte túto úvahu: V staroegyptskom meste Heliopoli – pôvodne nazývanom Ounu alebo Anu (biblicky On) v najväčšom náboženskom centre Egypta sa nachádzal chrám známy ako Chrám fénixa – v ktorom bol uložený kultový predmet -  benben.

O fénixovi, ktorého starí Egypťania  nazývali Boinu (Bennu) sa verilo, že ide o magického ohnivého vtáka, ktorý na začiatku času vystúpil z „prvého pahorku stvorenia“. Prvým zaškriekaním čiže slovom dal do pohybu čas a spustil „nový vek“.

R. T. Rundle Clark k tomu poznamenáva: „Predpokladom všetkých egyptských úvah je viera, že čas sa skladá z obnovujúcich sa cyklov určených bohmi: deň, týždeň – pozostávajúci z desiatich dní, mesiac, rok a dokonca aj dlhšie obdobia sú stanovené podľa konjunkcie Slnka, Mesiaca, hviezd a periódach stúpania či klesania rieky Níl. Keďže fénix prvým zaškriekaním vyvolal tieto cykly – v určito zmysle je patrónom všetkých časových období a jeho chrám Heliopoli sa stal  centrom regulovaného kalendára.

Autor sa vyjadruje aj o mieste pôvodu Boinu - fénixa a jeho zvláštneho vzťahu s takzvanou hekou „životnou esenciou bohov“:

„Egypťania mali dve predstavy o pôvode života. Podľa prvej sa objavil súčasne s bohom, ktorý  sa vynoril s prvotných vôd. Podľa druhej sa sem dostala životná esencia - heka z ďalekého neznámeho prameňa. Jej zdrojom bol Ohnivý ostrov, miesto s večným svetlom ležiacim na hranici sveta. Tam sa rodili a vstávali  z mŕtvych bohovia  a odtiaľ ich posielali na svet. Hlavným poslom tejto nedosiahnuteľnej krajiny je fénix“.

Škrekot fénixa ohlasujúci nový vek bol vyvolaný silou heky a bol to práve tento škrekot alebo toto slovo, ktoré dalo vzniknúť svetlu a životu na zemi.

Ako som už uviedol vo svojom druhom príspevku starí Egypťania okrem iných výnimočných vlastností pripisovali Thovtovi aj rolu „tajomníka Usireho“ legendárneho zakladateľa faraónskej dynastie a boha znovuzrodenia.

Kto bol však v skutočnosti Usire – tento poloboh? Existoval vôbec? Autor R. Bouval vo svojej práci uvádza: „Keď egyptológ sir Wallis Budge pripravoval štúdiu o Usirem, skončil nakoniec osemsto stranovou kompozíciou nazvanou Osiris a egyptské vzkriesenie. Aj napriek rozsiahlej štúdie Budge uznal, že jeho štúdia nie je vyčerpávajúca. Nevyžaduje priveľkú námahu zistiť prečo je tomu tak. Usireho kult predbehol kresťanstvo o 3000 rokov a okrem toho prežil popri kresťanstve  ako jeho vážny súper vyše tri storočia. V skutočnosti by Usireho kult pretrval aj dlhšie nebyť systematického ničenia jeho chrámov cirkvou a postavením jeho uctievania mimo zákon v roku 391 n.l. Podľa prísneho kódexu kresťanského cisára Teodosia II.“

Autor ďalej uvádza: „O Usirem a o celej trojici tvoriacej okrem neho aj jeho sestru a manželku Eset a ich božským synom Horom hovoria doslova tisíce tisícou starých textov napísaných na chrámoch a pyramídach na stenách hrobiek a rakiev, papyrusoch a pod.. ( Súsošie "božskej trojice" predstavujúce Usireho v strede , po pravej strane stojí jeho manželka Eset a po ľavici - ich syn Hor  - pochádza z 22. dynastie , za vlády Osorkana II. ) Napriek tomu neexistuje komplexný mýtický alebo historický prameň o jeho živote. Usiriovský mýtus zdá sa, že starí Egypťania poznali tak dobre, že sa nepokladalo za potrebné rozprávať ho ako  predhovor k rituálom – práve tak ako väčšina kresťanov pozná základné prvky príbehu Krista.“

 Jedna z rekonštrukcií  príbehu o Usirem vyzerá  takto: „Úloha mesta Heliopolis ako centra štátneho kultu svätého mesta bolo známe aj tým, že malo vlastné „heliopolské náboženstvo“, ktorého panteónom bolo veľkých Devätoro  bohov a toto náboženstvo sa všeobecne uznávalo všade. Veľký panteón zložený z 9. božstiev tvoril rodinu, ktorej vládol Atum – Re. Atum – Re ktorého  pôvod je nejasný masturboval a tak stvoril Šoua (Šua) boha vzduchu a Tefnet – bohyňu vlhkosti. Táto dvojica splodila Geba – boha zeme a Nut – bohyňu neba. Geb a Nut súložili ale ich rozkoš prerušil ich otec Šua, ktorý vo forme vzduchu prišiel medzi nich – zdvihol baldachýn neba zo zeme a tak rozdelil božských milencov. Napriek tomu „koitus interruptus“ porodila bohyňa neba Nut  štyroch antopomorfných bohov, ktorí žili na zemi. Bola to dvojica synov Usire (Osiris) a Setuch (Seth) a ich sestry  - Eset (Isis) a Nebthet (Neftheps).

Spojenie Usireho a Este sa stalo predmetom najväčšieho mýtu starého Egypta – ako prvých božských manželov, ktorí vládli Egyptu.

Usire bol najstarší syn bohyne nebies Nut a boha Zeme – Geba , pretože podľa legendy sa narodil ako prvý z takzvaných  piatych  epagomenálnych  dní ( 5.dní pred letným slnovratom).Usire a Eset  založili  ríšu „ Prvého času „ v oblasti Memfisu , spravovanú podľa božských pravidiel. O Usirem sa traduje , že scivilizoval Egypťanov a zaviedol systém kozmického poriadku a zákona.

Žiarlivý brat Setuch neskôr Usireho zabil – jeho telo rozrezal na 14 častí , ktoré rozhádzal po Egyptskej krajine. Eset sa po rozsiahlom hľadaní podarilo poskladať jeho telo ( okrem penisu , ktorý nenašla ) a magickými rituálmi – naučenými od boha Thovta – Usireho oživila. K Usireho telu pripevnila umelý penis  a tak potom otehotnela jeho semenom. Usire sa medzitým vzdialil  na oblohu – aby medzi hviezdami Orionu – na brehoch nebeského Nílu – to znamená – Mliečnej cesty – založil vesmírnu ríšu Prvého času ( Duat ) V močiaroch delty Nílu  - Eset porodila syna Hora. Keď Hor dorástol – vyzval na súboj svojho zlého strýka Setucha. Po veľkom zápase , ktorý sa odohral v oblasti Memfisu – na legendárnom mieste Cher Aha – mieste bitky  - Hor porazil Setucha a za pomoci Thovta získal nazad Egyptský trón.

Všetkých ďalších egyptských kráľov pokladali za reinkarnáciu Hora Keď kráľ Hor zomrel – aj jeho oživila Eset magickými rituálmi a jeho semenom  - podobne ako semenom Usireho oplodnila maternicu  bohyne kráľovnej – čiže najvyššej kňažky. Potom sa vzdialila na nebo – aby sa v súhvezdí Oriona  spojila s Usirem.

 Ďalšou  z rekonštrukcií príbehu o Usirovi je aj pasáž z diela  V. Zamarovského – Bohovia a králi starého Egypta. Tu na strane 388 o tejto mytologickej bytosti píše:

            „ Podľa najrozšírenejšej verzie mýtov a legiend , bol Usire (Osiris)  synom boha Zeme – Geba a bohyne  neba – Nuty. Jeho prarodičmi boli , boh vzduchu  Šov  a bohyňa vody Tefnut., ktorí boli priamymi potomkami praboha Atuma. Mal brata Setucha a dve sestry – Eset a Nebthet . S Eset uzavrel podľa zvyku egyptských bohov a kráľov – súrodenecké manželstvo a mal s ňou syna Hora. Spolu so súrodencami , rodičmi a prarodičmi , tvoril Božské devätoro , na čele s Atumom , ktoré sa tešilo osobitnej úcte v starom náboženskom stredisku One (Heliopoli...) Prostredníctvom tohto „Devätora“ a najmä Atuma , bol spojený so všetkými významnými bohmi iných náboženských stredísk a uznaný za celoegyptského boha.

Pritom jeho kult nevznikol v One , ale pravdepodobne – v dolnoegyptskom  „ Usirovom meste“ – Pusire ( po grécky – Búsiris ) ....rozšíril  sa potom po celom Dolnom Egypte cez On  sa dostal do Horného Egypta  , kde sa vytvorilo druhé hlavné stredisko jeho kultu – v Abozéve ( Abýde)

 Ako vyplýva z Usireho titulu – Pán z Pusira  i z iných súvislostí – považovalo sa toto mesto za jeho rodisko. Narodil sa vraj v prvý deň  päťdenných  sviatkov , slávených na konci roku ....a keď dospel – stal sa kráľom na Zemi ..“.Otec Geb , ktorý ho splodil s Nutou  odovzdal mu vládu nad krajinami – aby ich viedol k šťastiu , lebo zistil , aký je vynikajúci „ – môžeme čítať na nápise z 18. dynastie  .

„ Len čo sa stal kráľom „ – píše pre zmenu Plútarchos – vyviedol Egypťanov z úbohého  zvieracieho stavu , v ktorom žili  a naučil ich všetko , čo potrebovali vedieť  na dobývanie plodov zeme , dal im zákony a naučil ich uctievať bohov. Potom sa vydal na cestu – aby scivilizoval celý svet , to sa mu však nepodarilo  a tak ostatný svet s výnimkou Egypta – zostal barbarský. Jeho brat – Setuch – ho totiž na samom začiatku jeho cesty – zavraždil....Žiarlil na úctu , ktorú si Usire vyslúžil  u Egypťanov a závidel mu jeho moc. Keď sa nemohol dostať na jeho miesto inak – odhodlal sa na bratovraždu. Ako akt bratovraždy prebiehal – popisuje autor takto

„ Zhromaždil (Setuch) sedemdesiatdva svojich druhov  a tajne si zaobstaral presné rozmery Usirovho tela „ – píše ďalej Plútarchos  ( pričom Setucha nazýva menom obludného podsvetného obra z gréckych mýtov – Tyfóna ) „ načo zhotovil nádhernú truhlicu presne tých rozmerov  a zariadil , aby ju priniesli na hostinu , ktorú usporiadal na Usireho počesť. Pri pohľade na truhlicu všetci hostia žasli a s obdivom ju chválili. Setuch na to s úsmevom vyhlásil  , že ju daruje tomu – kto ju presne zaplní – keď si do nej ľahne. Jeho druhovia to jeden , po druhom urobili – no pre každého bola priveľká Napokon vstal Usire ,  vstúpil do nej a ľahol si  Vtom všetci priskočili a dali na ňu veko , jedni ho pritĺkli zvonku klincami a iní zaliali škály roztaveným olovom. Keď to spravili – odtiahli truhlicu k rieke a pustili ju dolu vodou – k moru „

No treba aj dodať ešte jeden dôležitý aspekt – týkajúci sa tohto príbehu – ten spočíva v to , že niektoré egyptské texty vynechávajú podrobnosti o Usireho zavraždení a mlčky predpokladajú , že sa jednoducho – utopil v Níle. Jeho telo potom objavila Eset  s Nebthetou  na nílskom brehu pri Nedite – naďaleko Ebozévu v Hornom Egypte Avšak – podľa Plútarchovho opisu – odniesol Níl truhlicu s Usirom do mora a vlny ju vyhodili na breh až pri Bible – dnešnom Džebele v Libanone. Eset ju tam po strastiplnom hľadaní našla  a spolu so svojou sestrou – priniesla Usireho telo do Nedidu“ ďalej sa už texty zhodujú v tom , že  len , čo Setuch zazrel mŕtveho Usira – vrhol sa na neho – a na kúsky ho rozsekal , jednotlivé časti jeho tela ( 14 alebo 16) – rozhádzal po celom Egypte. – dopustil sa pritom dvoch  zločinov a to ešte hroznejších – po prvé – zhanobil mŕtvolu , čo bolo v očiach Egypťanov neodpustiteľné – po druhé – zničil jej celistvosť – ktorá bola podľa viery Egypťanov jednou z nevyhnutných podmienok života na onom svete „

„ Usiremu však nebolo súdené „ – píše ďalej autor  „ aby naveky zahynul -  Eset s Nethbetou sa znovu vybrali hľadať jeho telo a po prekonaní najrozličnejších ťažkostí – jeho časti našli  každú potom na mieste nálezu pietne pochovali. Eset zároveň – mocou svojich čarov všetky časti spojila  - nech nám to prichodí akokoľvek nepredstaviteľné –obnovila tak integritu (celistvosť) jeho tela. Naviac – vdýchla do neho – mávaním svojich krídiel  vzduch života a tak Usire vstal a oplodnil ju – aby mal na svete legitímneho potomka.

Keď z neho životná sila vyprchala – poslal boh Slnka – Re  čierneho šakala – Anupa – ktorý bol bohom mumifikácie , aby jeho telo nabalzamoval a vykonal príslušné obrady. Tým umožnil Usiremu  večný život na onom svete , kde sa stal kráľom mŕtvych a vládcom podsvetia. Eset potom porodila Usiremu syna – Hora , ktorý sa vypravil pomstiť jeho smrť a znovu dobyť pozemské kráľovstvo , ktorého sa zmocnil Setuch.“  Bitka Hora so Setuchom o budúci trón Egypta  je však už inou kapitolou , ktorá nie je predmetom pojednávania v tomto článku.

Hoci egyptológovia neoblomne tvrdia , že Usire bol iba mýtickou postavou  - uznáva sa že celý systém faraónskej teokracie – jeho náboženské oslavy , jeho kalendár , zákony, ako aj kódy sociálneho správania – spočívajú na presvedčení – že kráľ bol svojim božským pôvodom stále spojený so vzdialeným zlatým vekom bohov – označovaným ako Zep Tepi – Prvý čas.

Základné princípy starého chrámového kultu a faraónsky štát, ktorý ich aplikoval – vychádzali z toho, že počas zlatého veku bohov Usire založil systém „kozmických zákonov“ – nazývaný maat. Jeho syn Hor a všetci ďalší kráľovskí následníci mali za povinnosť a úlohu zabezpečovať, aby sa maat dodržiaval a vekmi nemenil.

Usire a božstvo Sokar

Škótsky bádateľ Steuart Campbell prezentoval fascinujúcu teóriu v ktorej s odkazom na francúzskeho egyptológa A. Lenoira píše: „V článku vo FMR (Dizertácia o egyptských pyramídach č.39/1989) Lenoir trúfalo vyhlasuje, že vzdelaný cestovatelia a archeológovia sa v účele Veľkej pyramídy v podstate zhodujú: „Všetci ju pokladajú za hrobku Usireho...bola vlastne jeho stelesnením, rovnako ako všetky hrobky vybudované na počesť mytologických osobností“...základným krédom tohto náboženstva, špeciálne v Usireho kulte bolo, že človek pozostáva z tela a duše a že duša žije aj po smrti. Naozaj sa verilo, že možno poskytnúť „hrobku (v skutočnosti kenotaf)aj duši...v zhode s tým by sme mohli Veľkú pyramídu pokladať za miesto odpočinku Usireho – ale jeho duše“.

Je všeobecne známe, že viacerí faraóni naozaj nechali stavať kenotafy t.j. falošné hrobky pre svoje duše na rozličných miestach a celkom inde, než bolo miesto ich posledného odpočinku. Príkladom tejto zvláštnej praxe sú mnohé hrobky a kenotafy prvých kráľovských dynastií.

Telesné zvyšky ich kráľov boli pochované v mastabách v Dolnom Egypte pri Memfise, kým ich kenotafy v Abydose v Hornom Egypte teda 1850km ďalej.

Aj spisovateľ a výskumník Simon Cox vyslovil myšlienku o kenotafe štylizovanom do podoby „tajnej komory“ pod nekropolou v Gíze...Cox teoretizuje o tom, že v skutočnosti treba hľadať hrobku nie Usireho ale Sokara (Cox ho pokladá za archetyp – čiže funkčný model Usireho a nie hrobku Usireho samotného). Túto pasáž by bolo vhodné doplniť ešte touto úvahou: V archeologickej sezóne 1906 – 1907 kopal archeológ Petrie v púšti pri Gíze približne 2,5km na juh od plošiny Gíza. Tu objavil celú hromadu figúrok tzv. vešebtov. Figúrky vešebtov sa našli v jame hlbokej asi 3m naplnenej pieskom. Tieto figúrky zanechali po sebe pútnici, takže ich nemožno dávať do súvislosti s nijakou pôvodnou hrobkou či hrobom. Niektoré vešebty nájdené Petriem patrili osobe nazývanej Chamves – išlo o syna Ramesseho II.. Petrie však nenašiel hrobku ako takú, našiel iba niekoľko vápencových stavebných blokov....

Prečo ktosi zanechal mimohrobové figúrky vešebtov v Gíze? Existuje nejaká korelácia medzi týmito figúrkami a mimohrobovými nálezmi v Abydose? Odpoveď na tieto otázky musíme získať bližším pohľadom na božstvo, ktoré predchádzalo dokonca aj Usiremu a ktoré Usire pohltil  či asimiloval ku koncu starej ríše. Toto božstvo predstavoval Sokar.

Sokar – boh s hlavou sokola si získal popularitu vďaka umiestneniu na 4. a 5. hodine Duatu. Ale, akú úlohu hralo božstvo, ktorému patrila táto sféra? Mnohí z egyptológov predpokladali, že Sokar je iba „druhou stránkou Usireho“. Ale nie je to tak.

Sokar je najstarším známym božstvom v Egypte – oveľa starším ako Usire. Aj keď písomné a archeologické doklady o Sokarovom kulte sú zriedkavé z toho čo máme, môžeme kus po kuse zostaviť obraz o tom ako bolo toto božstvo vážené a uctievané...Počas Novej ríše Sokarov kult prevzal mnohé rituálne, mytologické a ideologické prvky Usireho kultu.

Kto teda Sokar vlastne bol?

Sokar bol pôvodne bohom memfiskej nekropoly a jeho meno našlo svoju odozvu v mieste dnes nazývanom Sakkára. „Podľa dosť rozšíreného názoru „ píše vo svojej práci V. Zamarovský „ ktorý zastávali aj starší egyptológovia – žije jeho meno dodnes v názve dediny – Sakkára – v katastri ktorej leží časť pohrebiska  prvého  hlavného  mesta zjednoteného Egypta – Mennofera. No skutočnosť je taká – že Sakkára sa volá  podľa arabského kmeňa Bení Sokar  , ktorý v jej okolí sídlil na sklonku stredoveku...

„ Sokar patrí medzi najstarších egyptských bohov – o ktorých sa nám zachovali písomné správy  a preto že Egypťania  prikladali pohrebu a kultu mŕtvych veľký význam – patrí aj medzi najdôležitejších bohov.. Prvé zmienky o ňom sú už z Archaickej doby  , hovorí sa o ňom aj v „ Textoch z pyramíd  zo Starej ríše  i v náboženských textoch – zo Strednej ríše – najmä z Vesetu  - čiže Théb....“ Podľa predstáv Egypťanov –zúčastňoval sa predovšetkým – na pohrebných obradoch , spolupôsobil pri „ očisťovaní tela  a pri ceremoniáli „ otvárania úst“...po riadnom pohrebe chránil večný odpočinok mŕtveho a jeho hrobovú výbavu. . Dozeral na správny postup prác na pohrebisku pomáhal vymeriavať pôdorys  zádušných chrámov  a kaplniek , dbal na presné vyhotovenie predmetov – potrebných pre život na onom svete ...Sám bol šikovný umelec ...a tak sa stal aj patrónom umelcov a remeselníkov“

Napriek svojmu významnému postaveniu – stá boh Sokar vždy v pozadí  - za hlavným Monoferským bohom Ptahom ..no časom ho Egypťania nechali s týmto bohom splynúť – tak že v niektorých textoch sa o ňom hovorí – ako o Sokarovi – Ptahovi Podobne splýval aj s bohom mŕtvych a vládcom podsvetia – s Usirem.

“Jeho svätina bola v Rostau, ktoré sa – ako si ukážeme nachádza južne od Gízy, kde sa odohrávali aj niektoré časti jeho slávností. Primárnym objektom Sokarovho kultu bol pahorok a jeho posvätný čln nazývaný bárka Henu, ktorý viezol mŕtveho kráľa na nebesia. V starej ríši Sokara pokladali za patróna remeselníkov a špeciálne obrábačov kovov, a v knihe Duat býval Sokar vo zvláštnej krajine mŕtvych, kam nemal prístup ani boh Re. Sokara možno vidieť ako reprezentanta 4. a 5. hodiny Duatu:

„Stojí tam na svojom pahorku v niečom, čo vyzerá ako vrchol kopca zakončený akýmsi čiernym kónickým symbolom – azda kameňom. Na tomto mieste má čln boha Slnka Re podobu hada, aby sa mohol preplaziť cez piesok a tak bezpečne prejsť cez Sokarovu ríšu, kým duše mŕtvych plačú v tme okolo neho. Sokarovu ríšu strážia nielen dva akerzské levy, ale aj celá hŕba hadov a rozličných čudných bytostí“

Z uvedených poznatkov jasne vyplýva, že kým Sokar je bohom smrti – neskorší Usire je bohom mŕtvych a znovuzrodenia. V Textoch z pyramíd je spojenie medzi týmito božstvami také tesné, že ich činy a úlohy sa často zamieňajú, alebo aj stotožňujú. Dokladom o stotožnení oboch božstiev môže byť podobnosť medzi ceremóniami, ktoré sa konali počas Sokarových osláv a niektorými oslavami Usireho v Abydose.

Ako sme už naznačili – postava Sokara sa tesne spája s bárkou Henu čo je pravdepodobne odozvou na rozličné pohrebné člny nájdené v oblasti pyramíd. Počas Sokarových 10 dňových osláv sa v nich v určitom bode konali aj ceremónie v Sokarovej – Usireho hrobke známej pod menom šetajet,  ktorá sa nachádzala v memfiskej nekropole konkrétne v Rostau. Francúzska egyptologička Christine M. Zivieová, predpokladá, že Rostau možno lokalizovať do oblasti Džebel Gibli, približne 900m na juh od Veľkej pyramídy – na miesto takzvaného južného pahorku v Gíze. Tento vyčnievajúci kopec je jediným bodom plošiny, odkiaľ vidieť všetkých deväť pyramíd a kde možno nájsť piate oddelenie.

Predstavu, že Veľkú pyramídu, alebo dokonca celú Gízsku nekropolu by bolo možné pokladať za „miesto spočinutia“ duše alebo ducha Usireho, alebo kombinovaného božstva Usire – Sokar, značne podporujú aj staré texty. Ako poznamenal egyptológ Selin Hassan existuje niekoľko vyjadrení o tejto otázke v takzvanej „knihe o dvoch cestách“ datovanej približne do roku 2000pr.n.l.. Je tam napríklad zmienka o „Akerskej vysočine ktorá je bydliskom Usireho“, a aj o „Usirem, ktorý býva na Akerskej vysočine“. Aker, ako už bolo spomínané bolo pôvodné božstvo vyznačujúce sa podobou obrovského leva alebo sfingy, ktoré by mohli byť veľkou Sfingou v Gíze. V dôsledku toho Hassan prišiel k záveru , že „ Akerská vysočina“ – nevyhnutne musela byť vyvýšenou plošinou v Gíze – teda Monte Libyco hermetických textov.

V súvislosti s analýzou preberanej problematiky sa doslovne  ponúka vyniesť na svetlo ešte jeden aspekt – podľa môjho úsudku – dosť závažný:

Keď grécky spisovateľ a historik Herodotos navštívil v 5. storočí pred n. l. Egypt – zaviedol ho istý egyptský kňaz na nekropolu v Gíze.( v tom čase bola Veľká sfinga zrejme celkom pokrytá pieskom – lebo sa Herodotos  o nej vôbec nezmieňuje) Je totiž viac než nepravdepodobné , aby na  niečo také – ako bola  sfinga – Herodotos – osobnosť známa na celom svete ako „ otec dejepisu“ zabudol.

Herodotos opisuje každý detail Veľkej pyramídy a pripája aj svoj komentár: „ Uplynulo desať rokov , kým bola hotová táto stavba  cesty a stavby podzemných komôr v pahorku , na ktorom stoja pyramídy. Tieto podzemné komory si panovník dal vybudovať pre seba ako kryptu na umelom ostrove , ktorý vytvoril tým , že zaviedol okolo neho kanál z Nílu „

Ďalšou zaujímavosťou súvisiacou s touto problematikou je najnovší fakt , ktorý hovorí o tom že, koncom roku 1997 – Dr. Hawass ohlásil objav obrovskej podzemnej hrobky , vo vzdialenosti približne 200 metrov za Sfingou – t.j. na Akerskej vysočine.Táto hrobka , ktorá bola v čase objavu Dr.Hawassom celkom pod vodou – v určitom ohľade  súhlasí s Herodotovým opisom – bol v nej napríklad sarkofág obklopený vodou – ktorý budil dojem , že leží na malom ostrove.Dr.Hawass naznačil , že niektoré nápisy v hrobke svedčia o tom , že nejde  o hrobku faraóna Chufeva – ako informoval Herodotos – ale o hrobku určenú Usiremu – skrátka – ide o kenotaf – ako to neskôr formulovali  Lenoir a Campbell.

Natíska sa tu celá rada otázok súvisiacich s týmto nálezom – napríklad – prečo sa budovala „symbolická“ hrobka tak hlboko v skalnom podloží ? Prečo mala byť ponorená pod vodou , aby ju nikto nemohol navštíviť ?Nesplnil by taký istý účel a lepšie – kenotaf alebo relikviár – kde by pútnici a návštevníci naozaj vzdávali svoju poctu ? Otázok je samozrejme oveľa viac Nieje celkom možné , že to čo Dr.Hawass  objavil – nieje ani hrobka ani kenotaf – ale niečo celkom iné ? Ale čo potom to môže byť? Nemohla by to byť napríklad vstupná komora , alebo vchod – vedúci niekam ďalej – možno na to správne miesto „ Usireho hrobky“ ale potom sa natíska zákonite aj ďalšia otázka – existujú v staroegyptských textoch a dokumentoch vierohodné dôkazy – podporujúce túto hypotézu? Zdá sa že áno. Jedným z týchto presvedčivých argumentov je existencia takzvaného „ Šabakovho kameňa“ uloženého v Britskom múzeu. História jeho objavu , ako aj jeho obsah však už niesu predmetom o ktorom pojednáva tento článok.

Údaje a fakty v tomto článku sú čerpané z diela : R.Bouval – Tajomná komora  a z diela autorov – R.Bouval a A. Gilbert dielo Mystérium Oriona.  Ilustrácia s postavami Usireho , Eset , Hora a Setucha , ako aj ich hieroglifické znaky sú vyňaté z knihy " Divy Egypta" od Emily Sandsovej.