História vzniku kalendára

Príspevok do blogu :

Názov príspevku : Historické  korene  vzniku  kalendára

Skôr než sa začnem venovať vybranej tematike – nedá mi , aby som pár riadkami nenačrtol zvláštne okolnosti , ktoré ma viedli k tomu , že sa tejto téme chcem – samozrejme z pohľadu laika venovať. Ich vývoj bol v krátkosti takýto:

Existuje istá staršia dáma – nazvime ju Anna , ktorá v mojom živote zohrala významnú úlohu. Jej povolaním a zároveň aj „ poslaním“ – ako s obľubou sama uvádza – bola výchova mladej generácie na istom type strednej školy. Ako čitateľ iste začína tušiť – práve tento aspekt , je onou „čarovnou paličkou“, ktorý v mojom živote zohral – a vlastne i doposiaľ zohráva  onú – zvláštnu ,významnú a neopakovateľnú úlohu. No aby som prípadného čitateľa týchto riadkov príliš neunavoval „kopou“ podrobností –zdôrazním úvodom len to najpodstatnejšie. Ako 15-ročný mladík , či skôr – nesmelý pubertiak , so bol touto dámou „ prichytený“ pri oddávaní sa zakázanej cigarete. Keďže tento môj priestupok bol v tej dobe ( v roku 1964) – mimoriadne závažným previnením – aj reakcia mojej vychovávateľky bola „mimoriadnym“ riešením – utŕžil som od nej za tento priestupok – poriadnu facku.(dnes by sme to nazvali – reakcia v afekte) Ak by niekto čakal , že kvôli tejto facke sa zo  žiaka a vychovávateľa stanú nepriatelia - alebo nebodaj – prestanem fajčiť – je samozrejme na hrubom omyle. Ani jedno , či druhé sa samozrejme nestalo. To – čo bolo nakoniec „ výsledkom“ onej zmienenej  „ výchovnej“ facky nemožno dnes nazvať inak než – začiatok zrodu zvláštneho druhu priateľstva. To trvá  až dodnes – zo mňa sa stal otec 3 synov a „dedo“ 3 vnukov a už spomínaná dáma , žije dnes sama a má úctyhodný vek – 85 rokov. Doposiaľ prekypuje psychickým zdravím, čo  možno pripísať aj jej mimoriadnej záľube – čítaniu kníh.  Tomuto koníčku som (možno aj vďaka nej) prepadol aj ja. Na rozdiel od nej však moje zameranie , či čitateľský záujem nemá  takú širokú škálu či rozsah - a je viac – či menej – zamerané na oblasti – histórie a amatérskej astronómie. Nuž a práve táto kombinácia čitateľského záujmu , ktorým som sa pred onou dámou netajil – vyústila k tomu , že mi podarovala niekoľko kníh  od V. Zamarovského.

Po čase – keď som jednu z nich otvoril a zbežne prelistoval – objavil som v nej „záložku“ v podobe dvoch strán z neznámeho časopisu , ktorá niesla titul „Ako vznikol kalendár“ a bola publikovaná ešte v roku 1954 a jej autorom bol Dr. Záviš Bochníček. Tento článok ma zaujal natoľko , že som sa rozhodol pre jeho publikáciu a istý stupeň rozšírenia , či inovácie. Dnes – v roku 2012 – po uplynutí 58 rokov od publikovania tohto článku si položme rovnakú otázku:

                    A k o   v z n i k o l   k a l e n d á r ?

Keď som sa na túto problematiku pozrel na stránkach Vikipédie – prvým krokom( a iste z hľadiska metodologického správneho) – bola  d e f i n í c i a   kalendára. Táto uvádzala doslovne toto:

KALENDÁR – je rozdelenie času do väčších celkov , podľa zvolených – spravidla – astronomických kritérií , ktoré súvisia s obehom Mesiaca okolo Zeme a Zeme okolo Slnka (mesiac a rok) Ak ide teda o “ rozdelenie času“ –je namieste tento fenomén  ( rozumej čas )preskúmať podrobnejšie. V odbornom časopise – nazývanom „ Astronomická ročenka“ sa o čase ako takom píše toto:

„Na meranie času sme si zvykli používať dve základné jednotky – deň a rok. Otočenie Zeme okolo rotačnej osi trvá deň , obehnutie Zeme okolo Slnka trvá rok. Oba tieto pohyby Zeme vnímame ako zdanlivý pohyb oblohy. Ani rotácia Zeme okolo svojej osi , ani pohyb Zeme okolo Slnka – sa však nedejú celkom pravidelne. Nepravidelnosti v pohybe Zeme sa však premietajú aj do zdanlivého denného pohybu oblohy a spôsobujú , že zdanlivé pohyby Slnka a hviezd na oblohe – neumožňujú merať čas presne....Rotácia Zeme poskytuje dva typy času – s l n e č n ý  a  h v i e z d n y – to je závislé od toho – či sa rotačný pohyb Zeme vzťahuje na Slnko , alebo – na hviezdy .Pre občiansky život je vhodnejší čas odvodený zo zdanlivého pohybu Slnka po oblohe – ktorý má priamy vzťah k striedaniu dňa a noci. Naopak – na vyhľadávanie hviezd a iných nebeských telies – je výhodnejší hviezdny čas – lebo súvisí s ich pohybom po oblohe.

Miestny pravý slnečný čas – je odvodený od zdanlivého pohybu Slnka po oblohe. Jeho jednotkou je tkz. Pravý slnečný deň – čo je časový interval , ktorý uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prechodmi Slnka miestnym poludníkom. Avšak rýchlosť pohybu Zeme okolo Slnka sa počas roka mení...preto sa Slnko po oblohe počas roka nepohybuje stále rovnakou rýchlosťou. Pravý slnečný čas teda neplynie rovnomerne a pre občiansky život sa nehodí. Čas ktorý plynie rovnomerne je tkz. Miestny stredný slnečný čas – jeho jednotkou je Stredný slnečný deň – tento je rovnako definovaný , ako pravý slnečný deň – iba – namiesto pravého  Slnka – necháme miestnym poludníkom prechádzať zdanlivé Slnko , ktoré sa po svetovom rovníku pohybuje rovnomerne...

Miestny hviezdny čas – definujeme pomocou jarného bodu. Tým dostávame veľmi presný jednoduchý vzťah – medzi miestnym hviezdnym časom a rektascenziou telesa -  potom miestnym poludníkom prechádzajú telesá, ktorých rektascenzia sa rovná práve miestnemu hviezdnemu času. Jednotkou hviezdneho času je – hviezdny deň. Je to čas , ktorý uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi hornými prechodmi jarného bodu miestnym poludníkom. Jarný bod v dôsledku gravitačného pôsobenia Slnka , Mesiaca a planét – mení svoju polohu medzi hviezdami. Ak necháme miestnym poludníkom prechádzať pravý jarný bod – hovoríme o pravom hviezdnom dni...v prípade stredného jarného bodu ( do úvahy berieme iba precesiu ) – hovoríme o strednom hviezdnom dni. Rozdiely medzi nimi sú však nepatrné – činia iba  0,0084 s.

Zem sa na svojej ceste okolo Slnka pohybuje v smere – proti dennému pohybu oblohy – teda od západu – na východ. To zapríčiňuje , že stredný slnečný deň je v priemere o 4 minúty ( presne 3 minúty 56,55536 s ) dlhší , ako stredný hviezdny deň.

Za zmienku stoja ešte kategórie takzvaného „Pásmového času“ „Svetového času“ ako aj nám známeho „Stredoeurópskeho času“.

Pásmový čas – je miestny stredný slnečný čas na 0. stupni a každom ďalšom 15. Stupni zemepisnej dĺžky. Zaviedli ho v roku 1884 , z čisto praktických dôvodov , pretože každý poludník na zemskom povrchu – má svoj vlastný miestny stredný slnečný čas. V každom zemepisnom pásme širokom 15 stupňov (= 1 hod.) sa okolo každého pásmového poludníka používa rovnaký pásmový čas. Rozdiel medzi každým susedným pásmom je 1 hodina – smerom na východ – sa počíta s kladným znamienkom , na západ – so záporným znamienkom. Pásmový čas sa používa v bežnom živote a ukazujú ho naše hodiny.

Svetový čas- UT( Universal Time) – zodpovedá miestnemu strednému slnečnému času na 0. Stupni (Greenwichský poludník) zemepisnej dĺžky. Začína sa počítať od polnoci.

Stredoeurópsky čas – SEČ je miestny stredný slnečný čas – na 15 stupni východnej zemepisnej dĺžky. Používa sa na celom území našej republiky.

Letný čas – je umelo posunutý čas v jarných a letných mesiacoch – oproti pásmovému času – o 1 hodinu dopredu. V letnom čase vidíme všetky úkazy na oblohe o posunutý časový interval (1hod) neskôr , ako v príslušnom pásmovom čase.

Efemeridový čas (ET)- tento čas súvisí s teóriou pohybu Zeme okolo Slnka...Základnou jednotkou ET je  tropický rok v začiatočnej epoche (Nulový bod ET): 1,5 január 1900. Jeho dĺžka je 365,24219879 dňa.( 365,2422 ) V súvislosti s dňa obsahom nášho článku –je najdôležitejší !!!.

ASTRONOMICKÉ A FYZIKÁLNE ÚDAJE O ČASE – CELKOVÉ ZHRNUTIE: (deň , mesiac , rok )

- Pravý hviezdny deň (vzhľadom na prechod stredného jarného bodu poludníkom)   = 86164,O93 s

-Siderický deň ( vzhľadom na fixnú hviezdu) = 86164,101 s

Občiansky deň = 864OOs

-Drakonický mesiac ( vzhľadom na uhol dráhy Mesiaca) = 27,21222 dňa

-Tropický mesiac  ( vzhľadom na jarný bod ) = 27,32158 dňa

-Siderický mesiac ( vzhľadom na danú hviezdu) = 27,32166 dňa

-Anomalistický mesiac ( vzhľadom na perigeum Mesiaca)  = 27,55455 dňa

-Synodický mesiac  ( od novu – k novu ) = 29,53059 dňa

-Tropický rok ( vzhľadom na stredný jarný bod) = 365,2422 dňa !!!!!

-Gregoriánsky rok = 365,2425 dňa

-Juliánsky rok  = 365,2500 dňa

-Siderický rok  ( vzhľadom na danú hviezdu) = 365,2564 dňa

-Anomalistický rok ( vzhľadom na perihélium dráhy Zeme)= 365,2596 dňa

-Lunárny rok  ( je 12 synodických mesiacov) =354,36706 dňa

No a takto „ vyzbrojený“ základnými poznatkami astronómie , týkajúcimi sa problematiky času a samozrejme – z neho plynúceho delenia  času na väčšie celky (čím bol kalendár ako taký aj definovaný) – môžeme sa zamerať na onen článok Dr.Z.Bochníčka – publikovaný v istom – dnes neznámom časopise. Tu je jeho plné znenie:

             „ Už v najstarších dobách , keď ľudia začali usmerňovať svoju činnosť, ukázala sa potreba nejakým spôsobom merať čas. Príroda sama udávala základnú časovú mieru: striedanie dňa a noci. Počítaním dní sa potom určovali dlhšie časové obdobia. No prekážkou bolo to , že primitívny človek nevedel rátať. Číslo 10  bolo hranicou – ku ktorej pred niekoľkými tisícročiami siahali jeho matematické schopnosti. Aj dnes žijú vo vnútri Afriky niektoré kmene trpaslíkov , ktoré rozoznávajú iba tri čísla – jeden , dva a mnoho. Usudzujeme , že v dávnych časoch , bolo veľmi ťažko narátať napríklad do tridsať. Našťastie existuje prírodný úkaz , ktorý tieto ťažkosti odstraňuje: je to Mesiac, ktorého meniaci sa tvar je dostatočne zreteľný , aby sa podľa neho dalo určiť – aby sme tak povedali –dátum. Tento úkaz ľudia v v pradávnych dobách tiež využili. Na počiatku kultúry takmer všetkých starovekých národov , stretávame sa s mesačným kalendárom.

No – mesačný kalendár  - hoci sa dá počítať priamo na oblohe , nie je vhodný pre hospodárstvo , keďže príroda sa neriadi mesačnými fázami , ale postavením Slnka – teda takzvaným – slnečným rokom. Človek potreboval vedieť – kedy má siať obilie a začať rôzne iné práce , ktoré závisia od prírody a nie od okamžitého stavu počasia. Veď počasie je prvkom veľmi premenlivým a zo skúsenosti dobre vieme , že často býva počasie na jar ako v zime a inokedy zase v zime ako na jar. Nás takéto výkyvy počasia nezmýlia. Ale čo mohol robiť  primitívny človek ? Trvalo dlho , kým prišiel na to , že jediným spoľahlivým meradlom všetkých zjavov v prírode , je striedanie ročných období. Neznáma však zostávala dĺžka roku.

Azda je nám divné , že ľudia nevedeli – aký je rok dlhý. Keby sme však mali určiť trvanie roku z pozorovaní v prírode , bola by to aj dnes ťažká úloha. Tým ťažšia bola pre našich predkov. Prvý národ , ktorý poznal pomerne presne dĺžku roku – boli Egypťania. Život Egypta sa sústredil do nílskeho údolia ,úrodnej oblasti , ktorú každý rok zúrodňovali záplavy rieky Nílu. Tieto záplavy vznikajú po letných  dažďoch na hornom toku Nílu. Ich počiatok je v každom roku veľmi pravidelný – pohybuje sa v rozpätí iba troch dní. Určiť dátum – kedy začne Níl stúpať a zaplaví celé údolie , bolo pre  starých Egypťanov životne dôležité. Ich učenci , ktorí mali za úlohu tento dátum zavčasu ohlásiť , čoskoro vypozorovali , že záplavy prichádzajú vždy niekoľko dní po prvom východe  jasnej hviezdy Síria pred Slnkom (ide o tkz. Heliaktický východ , podľa nášho kalendára – 24 Júla). Keď pozorovali tento úkaz celé desaťročia , zistili- že sa tak deje vždy za 365 dní – teda za jeden rok. Takto sa podarilo starým Egypťanom určiť dĺžku roku. A skutočne – už v roku 4236 pred naším letopočtom – bol vydaný faraónsky dekrét , ktorý nariadil všeobecné užívanie slnečného roku o 365 dňoch. Dnes vieme , že „tropický rok“ – počas ktorého sa vystriedajú všetky ročné obdobia – netrvá 365 dní – ale 365 a štvrť dňa. Niekto by sa domnieval , že štvrtina dňa je bezvýznamná – no nie je to tak. Táto štvrtina vzrastie za 4 roky na jeden deň a za 40 rokov – na 10 dní a za 120 rokov – na 3O dní – to znamená – na jeden kalendárny mesiac. A rozdiel jedného kalendárneho mesiaca , sa už v prírode dá veľmi dobre poznať. Môžeme namietať , že 120 rokov nikto nežije. Ale štáty trvali oveľa dlhšie , než 120 rokov. Okrem toho , vývin v staroveku bol  značne pomalší než dnes. Pre ríšu faraónov – 100 rokov takmer nič neznamenalo. A raz vydané nariadenie o užívaní roku s 365 dňami , bolo nedotknuteľné a dodržiavalo sa s posvätnou úctou. Takto sa za stáročia stalo , že kalendár štátny a kalendár prírodný sa značne rozchádzali. Z toho vzniknuté rozpory si vynútili , aby v záujme ľudskej spoločnosti – bola určená skupina učencov , ktorí by podľa presných astronomických pozorovaní – uviedli do súladu kalendár štátny a kalendár prírodný a aby stále dozerali na správne dodržiavanie nového kalendára. Takto už v druhom tisícročí pred našim letopočtom sa stretávame v Egypte so znalosťou presnej dĺžky roka (365 a jedna štvrtina dňa) Túto štvrtinu dňa Egypťania nevkladali pravidelne každý štvrtý rok ako prestupný deň , ale ich kňazi si ju ponechávali pre voľnú dispozíciu a v dlhších časových obdobiach menili dĺžku roku nielen tak  , aby zodpovedala skutočnému času v prírode , ale často tiež tak ,ako to vyhovovalo politickým alebo hospodárskym potrebám. No pritom mali Egypťania kalendár celkove vo výbornom poriadku.

Toto by sme asi nemohli povedať o Rimanoch , tí boli známi veľkým neporiadkom v kalendári , v ktorom sa nakoniec nik nevyznal. Až keď sa stal rímskym imperátorom Galus Julius Caesar – bola zavedená nová úprava kalendára , ktorú ne jeho príkaz vypracoval alexandrijský hvezdár Sosigenes v roku 46 pred našim letopočtom. Podľa tejto úpravy sa jednak vložili do rímskeho kalendára chýbajúce dni , aby sa uviedli kalendárne dáta do súladu s prírodou , jednak sa mali používať vždy tri roky o 365 dňoch a štvrtý rok mal byť prestupný o 366 dňoch. Prestupný deň sa mal vkladať ako posledný deň v roku , čo podľa rímskeho kalendára bolo koncom februára. Túto jednoduchú a rozumnú reformu Rimania prijali s odporom a rok 46 – keď Caesar reformu uzákonil , označili za rok zmätkov. Tak sa zrodil kalendár pomenovaný k Caesarovej pocte – kalendár juliánsky. Rimania počítali roky od založenia svojho hlavného mesta.

Kresťania – sprvu prevzali rímsky  kalendár  s jedinou zmenou – pohanské slávnosti nahradili kresťanskými sviatkami. No čoskoro kresťania navrhli vo vtedajšom stredisku učenosti – v Alexandrii – aby sa roky rátali od nejakej významnej udalosti – napríklad – od stvorenia sveta. Podľa údajov v Biblii , domnievali sa , že svet bol stvorený 29. Augusta 5503 pred  našim letopočtom , ktoré číslo neskôr opát Panodorus  opravil  na 1. September 5509 p.n.l. Počítanie rokov od tohto dňa nazývame alexandrijským svetovým počítaním. Podľa alexandrijskej éry – je teda rok 1954 – rokom 7463 od stvorenia sveta. V roku 527 p.n.l. navrhol opát Dionysius Exiguus , aby sme rátali roky od narodenia Krista , ktoré podľa neho pripadá na 25 marec roku 753 rímskeho kalendára „ab urbe condita“ (od založenia hlavného mesta) Dátum  - 25 marca však nebolo prijaté s úplným súhlasom , vyskytli sa mnohé iné dáta. Ani rok nie je presný. Už Kepler upozorňoval , že Exiguus sa pravdepodobne zmýlil o 5 rokov.

Juliánsky rok trvá teda presne 365 a štvrť dňa – v desatinných číslach – 365,25 dní. Skutočný – tropický rok , ako ho podľa presných pozorovaní zmerali hvezdári – trvá 365,2421988 dní a je teda o niečo kratší. Rozdiel  0,0078  dňa narastie na  1 deň za 128 rokov. Na konci stredoveku už tento rozdiel robil 10 dní a bol pozorovateľný. Najmä cirkev s tým mala ťažkosti , lebo veľkonočná nedeľa mala pripadnúť na prvú nedeľu po prvom úplnku po jarnej rovnodennosti 21. Marca. Podľa juliánskeho kalendára sa dátum 21.marca stále posunoval  k letu – lebo , ako sme už uviedli – juliánsky rok je trochu dlhší , než rok tropický. Až pápež Gregor XIII. na návrh bratov Luigiho a Antónia Lilio – pápežskou bullou z 1.3. 1582 nariadil radikálnu reformu. Podľa nej sa roku 1582 – po 4. Októbri počítalo hneď – 15. Októbra. Tým sa dosiahlo to , aby jarná rovnodennosť pripadla opäť na 21. Marec. Ďalej – podľa tejto reformy – aby sa odstránil prebytočný 1 deň za každých ďalších 128 rokov – roky označujúce celé storočia – teda  17OO , 1800 sa nemajú počítať ako prestupné a len storočia , deliteľné bez zvyšku číslom 400 sa ponechajú  prestupným. Tak sa dosiahne priemernej dĺžky gregoriánskeho roku 365,2425 dní , čo oveľa lepšie súhlasí so skutočným rokom tropickým o dĺžke 365,2422 dní. Rozdiel ktorý predstavuje 26 sekúnd , narastie na jeden deň až za 3345 rokov.

Túto tkz. Gregoriánsku reformu prijali do roka vo všetkých európskych krajinách , spadajúcich do sféry vplyvu rímskej cirkvi. Protestantské krajiny – prijali gregoriánsku reformu neskôr – napríklad – Nemecko v roku 1750. Gregoriánsky kalendár dnes používajú na celom svete a ostatné kalendáre ( židovský , mohamedánsky a pod.) majú už iba formálny význam a použitie v náboženstve.“

                                                                                                                                                          Dr. Záviš Bochníček

V tejto fáze skúmania historických udalostí a krokov – vedúcich nakoniec k dnešnému vnímaniu vzniku kalendára , nemožno obísť ešte jeden fenomén času. Tento sa vzťahuje na takzvaný -Juliánsky dátum.  JD  umožňuje počítať dni bez ich delenia na mesiace a roky. Základ  JD tvorí juliánska perióda , ktorej dĺžka je 7980 rokov. Zaviedol ju francúzsky matematik Joseph Justus Scaliger (1540-1609) v roku 1583. Traduje sa , že Scaliger nazval svoju periódu na počesť svojho otca , ktorého kresťanské meno bolo Július. No Scaliger sám vo svojej práci uvádza , že ju pomenoval juliánskou preto , lebo dni sa počítajú podľa juliánskeho kalendára. Juliánska perióda nebola vybraná náhodne. Je súčinom čísiel 28 , 19 a 15 . (28x19x15=7980) Obsahuje teda 28 ročný slnečný cyklus , 19 ročný Metonov mesačný cyklus a 15 ročný cyklus rímskej  indikcie. Ak tieto údaje prevedieme do zrozumiteľnej reči – dozvieme sa , že po uplynutí slnečného cyklu 28 rokov sa poradie dní v mesiaci vracia na rovnaké dni v týždni a po uplynutí mesačného cyklu 19 rokov – pripadnú fázy Mesiaca na rovnaké dni mesiaca. Po uplynutí rímskej indikcie , sa v rímskom impériu vyberala zvláštna daň. Domnievam sa , takzvaný Metonov cyklus si zaslúži trochu viac pozornosti. Je to obdobie 19 rokov s 235 mesiacmi , navrhnuté na kalendárne počítanie v starom Grécku. V 5.storočí p.n.l. , grécky astronóm Meton dokázal , že na 19 rokov (6940 dní) pripadne 235 synodických mesiacov. Rozdelil ich na 110  mesiacov – po 29 dní a 125 mesiacov – po 3O dní. Dvanásť , alebo trinásť mesiacov tvorilo jeden rok , 19 rokov – jeden cyklus. Poradové číslo roku v Matonovom cykle ( 1-19) – sa nazýva „zlaté číslo“.. Názov spájajú niektorí autori s tým , že Matonov cyklus bol zaznamenaný v Minervinom chráme v Aténach zlatými písmenami , na čiernom mramore. Iní zase tvrdia , že sa spájal so zvykom mníchov – zapisovať toto číslo do kalendára zlatými písmenami. Známy bol však tento cyklus oveľa skôr – v 3. Tisícročí pred n.l. ho poznali v Číne – pod názvom „ čong“

Juliánsky dátum teda umožňuje zistiť dni v týždni , číslo slnečného kruhu , zlaté číslo a indikciu. Ak napríklad delíme juliánsky dátum príslušného dňa – k 12  hodine UT(svetového času – čo je celočíselná časť JD) – číslom 7 , zvyšok určí o aký deň ide. Ak zvyšok je 0 , deň je pondelok , potom 1= utorok , 2 = streda , 3= štvrtok , 4= piatok , 5 = sobota ,6 = nedeľa. Juliánska perióda má však aj inú veľmi dôležitú vlastnosť – počíta dni nepretržite za sebou od počiatočného dátumu , bez delenia na roky. Preto sa veľmi dobre uplatní najmä v astronómii a chronológii. Čo  je obzvlášť zaujímavé – deň v juliánskom dátume sa začína napoludnie. Juliánsky dátum si zachoval starý astronomický začiatok dňa , ktorý – až do 1.januára 1925 – bol o 12 hodine napoludnie. Len pre zaujímavosť –juliánsky dátum 1. Januára 2OO9 , o 0 hod UT bol 2 454 832,5 dňa. Ak by nás zaujímalo  - aký bol práve vtedy deň – potom platí – k 12 hodine UT (svetového času – ide o celočíselnú časť JD ) - bol juliánsky dátum 2454832 dňa a (2454832:7=350690,2857 , čo je – zaokrúhlené na jedno desatinné miesto 350690,3) - zvyšok je číslo 3 – čo znamená , že týmto dňom bol štvrtok. Ako  ďalší príklad výpočtu , si uveďme tento – Aký JD pripadal na 21.3.1986 napoludnie svetového času? Z tabuľkovej časti „Encyklopédie astronómie“ sa dá vyčítať , že v roku 1986 – 0 marec - je Juliánsky dátum 24 4649O dní a 23 marca bude (24 46490+21=) 2  446 511,0 dňa .

Som presvedčený o tom – že ideálnou „ čerešničkou na torte“ pri našej snahe skúmania koreňov vzniku kalendára v roku 2012 – je fascinujúci a tajomný –                    M a y s k ý   k a l e n d á r. 

                                                        

Aj pri „ ceste skúmania „ tohto kalendára , som si za východiskový bod zvolil rovnakú metódu , ako pri hľadaní koreňov vzniku kalendára ako takého – iba , že s tým rozdielom , že údaje o ňom čerpané , nie sú tak starého dátumu a naviac – aj autor je viac , či menej známy. Nuž – tu je prepis , (aj keď mierne upravený a skrátený) ďalšieho z mojich  „dokumentov“ obsah ktorého ma mimoriadne zaujal , no a preto ho aj vo svojom blogu chcem prezentovať.

            „ Mayský kalendár je dnes predmetom intenzívneho záujmu tisícov ľudí , centrom pozornosti je predovšetkým  magický dátum 21.december 2012. Tvrdí sa , že po tomto dátume sa všetko zmení .Vzhľadom na kultúrne dedičstvo , zahrňujúce tisíce pyramíd a chrámov a hlavne – kalendárom – ktoré preukázali svoju astronomickú presnosť , je mayská tradícia považovaná za mýtický kľúč Korytnačieho ostrova. Mayské chápanie času, ročných období a cyklov , preukázalo svoju obsažnosť a dômyselnosť. Mayovia poznajú sedemnásť odlišných kalendárov , z nich niektoré presne mapujú časové obdobia v rozpätí presahujúcom desať miliónov rokov. Pán Carlos Barios sa narodil v španielskej rodine , na guatemalskej vysočine El Altiplano. Ich dom je v Huehuetenango , kde sídli mayský kmeň Mam. Spoločne s ďalšími Maymi a inými strážcami tradícií – nesie i klan Mam časť starých tradícií  Korytnačieho ostrova. Sú strážcami času , špecialisti na pradávne , mimoriadne presné , prvotriedne a významné kalendáre.

Pán Barios je historik a antropológ. V 12-tich rokoch svojho života , začal študovať u myiských starších – strážcov pradávnych tradícií. Vo svojich 25-tich rokoch sa stal Ajgˇij, -jedným z obradných kňazov a duchovných   vodcov Orlieho klanu. Pred rokmi bol so svojim bratom Gerardom zasvätený do tajov mayských kalendárov. Študoval u mnohých mayských učiteľov a spolu s bratom Gerardom sa stretli a hovorili s takmer 600 mayskými staršími , aby si rozšírili vedomosti. „ Antropológovia navštevujú chrámy , študujú nápisy , ale nečítajú tieto znaky správne a o Mayoch píšu pútavé historky , ktoré sú len výplodom ich obrazotvornosti“ ...iní píšu o proroctvách Mayov a tvrdia , že podľa nich sa svet skončí v decembri 2012. Mayskí starší sú stým rozhnevaní. ..Svet neskončí. Bude len premenený. Domorodé kalendáre vedia presne interpretovať len oni sami a nikto iný“

Pán Barios priniesol na míting do Santa Fé mayský výpočet  histórie , budúcnosti Ameriky a zbytku sveta , vrátane behu udalostí od dnes – až do zimného slnovratu 2012.

Kalendár – ktorý od roku 1987 magicky priťahuje veľkú  pozornosť sa volá Tzolk in. Odkazuje na predchádzajúce veky a riadi sa cyklom Plejád a je považovaný za posvätný. Pomocou pôvodných kalendárov sledovali domorodci dôležité body zvratov v dejinách. Napríklad – tí , čo kalendáre študovali – identifikovali dôležitý dátum Jeden rákos – Ce Acatal- ako mu vravia Mexičania , ako deň – v ktorom bol prorokovaný návrat významného predka „ ktorý priletí ako motýľ „...    Podľa nášho kalendára korešponduje dátum – Jeden rákos – s Božím hodom 21.apríla 1519 – čo je deň kedy Hernando Cortéz  s loďstvom priplával od východu do Mexika , na miesto , ktoré sa dnes volá Vela Cruz. Keď sa španielske lode blížili k pobrežiu , domorodci ich očakávali a pozorovali , ako sa pohybujú. Vlajúce plachty lodí skutočne pripomínali krídla motýľov , letiacich nad hladinou oceánu. Takto sa začala nová éra , obdobie ktorej predvídali kalendáre. Mayovia toto obdobie volajú „ Deväť Bolomik“ – čiže – „Deväť pekiel“ – rozdelených do periód po 52 rokov. Hneď na začiatku týchto 9 cyklov  , bola domorodcom odňatá zem i sloboda. Zavládli nemoci a krutosť. Éra započatá Cortézovým príchodom trvala až do 16.8.1987 – čo je dátum , ktorý domorodci nazývajú „Počiatok harmonického zblíženia. Milióny ľudí sa pripojili k ceremóniám na posvätných miestach s prosbou o hladký prechod do novej éry sveta „ Piateho slnka“ Konštatuje sa , že od toho dňa až dodnes Mayovia prežili dobu , kedy pomaly a neúprosne zanikla pravá ruka materialistického sveta. Dnes sme podľa Mayského kalendára na vrchole éry , po ktorej nastúpi poriadok a ľudia budú žiť v harmónii s matkou Zemou. Dnes už nežijeme vo svete štvrtého slnka , ale do sveta piateho slnka sme sa ešte nedospeli. Toto je medziobdobie v očakávaní doby prechodu. Tento prechod bude sprevádzaný kolosálnou , globálnou konvergenciou , deštrukciou prostredia , sociálnym chaosom , vojnou a postupnými zmenami Zeme. Všetko je zaznamenané prostou , špirálovou matematikou mayských kalendárov. Táto zmena zmení všetko.

Mayskí strážcovia dňov pozerajú na 21.12.2012 – ako na dátum znovuzrodenie – ako na počiatok sveta „Piateho slnka“ Je to  počiatok novej éry označený bodom , keď Slnko prekríži galaktický rovník a Zem sa postaví na účiarie s centrom galaxie. Pri svojom východe 21.12.2012 Slnko – po 26 000 rokoch ( čo predstavuje nám už  viac či menej známi proces  precesie –kolísavého pohybu zemskej osi) opäť  yyjde v konjunkcii priesečnice Mliečnej dráhy a roviny ekliptiky  - čo je na oblohe  charakterizované – veľkým krížom z hviezd a planét. Tento kozmický kríž je stelesnený v posvätnom Strome života , pripomínanom v rámci všetkých duchovných tradícií sveta. Mayskí pozorovatelia vravia ,že toto postavenie voči srdcu galaxie – otvorí v roku 2012 kanál kozmickej energii , ktorá pretečie Zemou , očistí ju a spolu s ňou všetko , čo na nej žije – pozdvihne na vyššiu úroveň vibrácií. Tento proces už začal , zmeny sa zrýchľujú a budú sa stále zrýchľovať. Pokiaľ ľudia na Zemi dokážu do tohto dátumu navodiť priaznivý stav , bez toho , že by pritom nejako zničili Zem – pozdvihneme sa spolu s ňou na novú – vyššiu úroveň...

V kalendári dátum zimného slnovratu roku 2012 – neoznačuje koniec sveta – ako zo senzáciechtivosti písalo mnoho nezasvätených...Jediní znalí – sú domorodí starší , poverení udržiavaním tradície. „ Ľudstvo pretrvá – ale bude iné „ .Hmotné hodnoty sa zmenia a tak budeme mať príležitosť- stať sa ľudskejšími“ Žijeme v najdôležitejšej epoche – zaznamenanej v mayských kalendároch a proroctvách...Súčasná ekonomika je len fikcia –prvé obdobie 5 –ročného prechodu –od augusta 1987 – do augusta 1992 – bolo začiatkom zániku materiálneho sveta . Potom sme až do dneška postupovali stále hlbšie do fáze prechodu a mnohé zdroje finančnej stability sú už vlastne duté. Banky sú oslabené . Toto je chúlostivý okamih , mohli by sa globálne zrútiť , ak nedáme pozor. Jednou z kritických periód bol október a november 2002. Ak by sa vtedy banky zrútili – boli by sme nútení  spoľahnúť sa len na Zem a naše schopnosti. Ak upadnú peňažné systémy do chaosu , musíme sa spoliehať na náš priamy vzťah k Zemi – aby sme od nej získali jedlo a prístrešie. Hladina vody v oceánoch bude stúpať...žijeme vo svete dvoch polarít. Deň a noc , muž a žena , pozitívne a negatívne. Svetlo i tma sa vzájomne potrebujú a sú v rovnováhe. Temná ľudská stránka však získala prevahu , je veľmi silná a je celkom jasné – čo chce. Títo ľudia majú svoju víziu , držia sa svojich priorít a hierarchie hodnôt. Snažia sa mnohými spôsobmi o to , aby sme sa v roku 2012 – nemohli spojiť so špirálou Piateho  sveta. Všetci – na strane svetla si myslia , že sú tí dôležitejší a že i vlastné či skupinové chápanie pravdy je kľúčové... hlavnou silou starého rozpadajúceho sa  Štvrtého sveta je materializmus. Nechcú na tom nič meniť...Temná moc končiaceho Štvrtého sveta – nemôže byť zničená alebo prekonaná silou. Na to je príliš odolná..

Nasledujúca éra Piateho slnka znovu obráti pozornosť k najprehliadanejšiemu prvku. Pokiaľ v minulom období dominovali len 4 tradičné elementy – zem , vzduch , voda a oheň – bude k nim v dobe Piateho slnka musieť byť vrátený aj ten piaty : éter. Slovník definuje éter ako myslenú pralátku , vyplňujúcu horné regióny priestoru nebies. Éter je médium – prestupujúcim celým vesmírom , prenáša vlny energie v širokom rozsahu frekvencií – od mobilného telefónu – až po ľudskú auru... Éter – základný prvok Piateho slnka – je suverénna  nehmotná substancia , o nič menej skutočná než drevo , vietor , plameň , kameň či mäso. V kontexte s éterom je možná existencia syntézy polarít. Potom v ľuďoch už nikdy nebude žiadna temnota či svetlo – ale povznášajúce splynutie...

Podľa Bariosa – nastal pre ľudstvo i Zem rozhodujúci , závažný okamih. „Každý jednotlivec je dôležitý. Ak si bol zrodený do tohto obdobia ,máš tu duchovnú prácu , potrebnú k vyváženiu planéty.  Mayskí starší – otvorili dvere dokorán , aby do ich sveta mohli vstúpiť aj iné rasy a vypočuť si posolstvo ich tradícií. Mayovia vždy poznali  , uznávali a rešpektovali ľudí iných rás a farieb pleti a iné duchovné systémy. Vedia –že osud mayského sveta súvisí s osudom celej planéty.“ Najväčšia múdrosť tkvie v jednoduchosti. Láska , rešpekt , tolerancia , súcit , vďačnosť , odpustenie – nie je to komplikované. Za skutočné vedomosti sa neplatí. Sú zakódované v našej DNK. Všetko čo potrebujeme je v nás.“ Všetci veľkí učitelia to vedeli a hovoria to už od začiatku „

                                                                                                           Autorom článku je mne neznáma – Daniela , ktorá ho spracovala podľa predlohy J. Chvátala
V tejto časti nášho bádania po historických koreňoch vzniku kalendára sa však opäť vráťme späť - do doby a krajiny jeho predpokladaného vzniku - do starovekého Egypta. Skúmajúc obrázok z titulnej strany o ktorom jeho autor tvrdí , že predstavuje najstarší zachovaný kalendár , som si okamžite spomenul na knihu môjho obľúbeného autora V. Zamarovského - " Bohovia a králi starého Egypta"  v ktorej  podobná postava ženy je prezentovaná ako bohyňa neba - Nut. V. Zamarovský - na strane 237 tejto knihy doslova píše:
    " NUT - bohyňa neba a samo nebo , Rodička bohov ,a Pani západu. Zosobňovala nebo , či skôr nebeskú klenbu , tak ako aj jej manžel GEB zosobňoval Zem. Podľa pradávneho mýtu , ktorého obraz sa zachoval v " Textoch z pyramíd" zo Starej ríše - tvorila s Gebom prvú dvojicu bohov , čo sa objavila na svete , bola aj matkou boha Slnka - Rea (jednou z mnohých". Toto postavenie si však neudržala a časom poklesla i s Gebom na dvojicu bohov tretej generácie. Kňazi z Ona totiž "poznali a uznali" , že prvým a najvyšším bohom bol stvoriteľ sveta Atum , ten mal potom dvoch potomkov - boha vzduchu  Šova a bohyňu vody Tefnutu a až  z ich spojenia sa zrodila Nut s Gebom. K týmto piatim bohom , ktorí zosobňovali  základné elementy sveta - pripojili potom štyroch ďalších - Gebove a Nutine deti - Usira  s Esetou a Setucha s Nebthetou. Tak vzniklo Onské Devätoro bohov , do ktorého sa začlenil aj boh RE , lebo bol  "bytostne totožný" s Atumom...
Nech už bola Nut  hocako vznešenou bohyňou , nemala to vo svojich mladších rokoch ľahké...Problémy mala už pri vydaji, okrem jej otca Šova a deda Atuma , neexistoval na svete iný muž - ako jej brat Geb a tak sa rozhodla , že si ho vezme. Proti tomu sa však postavil  Šov , hoci manželstvo medzi súrodencami , nebolo v kruhoch egyptských bohov ( ani panovníkov) niečim nezvyčajným...Keď ho Nut neposlúchla - hrozne ju preklial - vraj nech zostane bezdetná. Použil pritom dlhú a slávnostnú formulu predpísanú pre kliatby. Okrem iného povedal , že " neporodí ani v jednom dni ani v jednom mesiaci roku , čo ich existuje" Toho sa Nut chytila a príležitostne vyzvala boha Mesiaca Thovta , aby s s ňou zahral v kocky.
Kde sa vzal tak z ničoho - nič boh Thovt - legendy a mýty nevysvetlujú - zato však presne vedia - o čo s ním Nut hrala - o jeho strieborné svetlo. Thovt ho nedal do hry pochopiteľne celé a naraz , ale len po kúštičkoch. a ako prehrával - kúštik po kúštičku pridával. Keď napokon Nut svoje výhry spočítala - zistila , že vyhrala celú  "dvaasedemdesiatinu" mesačného svetla. Ihneď ju premenila na päť dní a v každom z týchto dní - ktoré v čase vyslovenia Šovovej kliatby neexistovali - porodila jedno dieťa: najprv Usira , potom Setucha , nato Esetu a Nebhetu t.j. deti , ktoré uznali za jej vlastné aj kňazi z Onu. Piateho dňa porodila vraj aj ešte boha Hora , avšak toho jej väčšina kňazov neuznala a pripísala ho za syna jej dcére Esete. No tak , či onak -týchto päť dní už v egyptskom kalendári zostalo - predtým mal totiž rok iba 360 dní.

Aj na Mesiaci zostali stopy po Nutinej hre s Thovtom. Kúsky svetla , ktoré Thovt prehral - mu dodnes chýbajú a javia sa ako tmavé škvrny na jeho tvári. Keď  Nut šťastlivo prekonala tieto ťažkosti - čakali ju ďalšie. Jej mladší syn Setuch vyrástol na stelesnené zlo a nakoniec sa dopustil strašného zločinu - zavraždil Usireho , ba čo viac - rozsekal jeho telo na kúsky a rozhádzal ich po celom Egypte...Avšak - ani Nutino manželstvo s Gebom nedopadlo dobre. Stále sa pre všetko hádali , ako dajakí manželia z rodu smrteľných ľudí...preto rozhodol sa ich otec Šov - že ich od seba oddelí. Keď už to raz s nimi nemohol vydržať - vložil sa medzi nich - a to doslova - a vyzdvihol Nutu až k samej oblohe. Od tých čias je medzi Gebom a Nutou - čiže - medzi zemou a nebom vzduch - t. j. Šov. Nutino telo vytvára oblúk nebeskej klenby.
Nut je teda " ďaleko od zeme ...a obopína celú zem a všetky veci na nej svojimi údmi " - ako môžeme čítať z "Textov z pyramíd" Pritom "hlavu má na západe" a tú druhú časť tela - tam , kde vychádza Slnko" Sama totiž " každý deň ráno Slnko rodí" to potom putuje jej telom , načo " večer zapadá medzi jej ramená a vchádza do jej úst"  Presne to isté sa deje aj s hviezdami , ktoré sa v noci trblietajú na jej tele , alebo plávajú v  člnkoch pod jej bruchom...
Zobrazovali ju vždy v ľudskej podobe - a to väčšinou - ako zosobnenú nebeskú klenbu , čo sa špičkami prstov na rukách a na nohách dotýka zeme. Nutiných vyobrazení poznáme veľmi mnoho- z nástenných reliéfov , z plastických ozdôb na sarkofágoch a malieb na rakvách i z kresieb na papyrusoch. Na všetkých vyzerá neobyčajne pôvabne. Často ju ťažko rozoznať od svojej dcéry Esety. Bespečne sa však dá identifikovať najmä podľa toho - že stojaca , alebo sediaca - má na hlave guľatú  nádobu - čo je hieroglifický znak jej mena.

Záverom si skúsme porovnať obrázok vpravo - hore - s obrázkom z úvodu tohoto článku o hľadaní koreňov vzniku kalendára. Aj keď sa na pôvodnom obrázku v popise nehovorí - čo prestavuje , alebo - koho predstavuje - do oblúka prehnutá postava , ktorá je zrejme ženou - je naprosto jasné , že ide o bohyňu neba - Nut. Pokračujme opäť slovami z diela V Zamarovského " a pozorne sledujme vedľajší obrázok: Nut je teda ďaleko od zeme...a obopína celú Zem a všetky veci na nej - svojimi údmi...pritom - hlavu má na západe a tú druhú časť tela tam , kde vychádza Slnko...sama totiž , každý deň ráno Slnko rodí - to potom putuje je telom - načo večer zapadá medzi jej ramená a vchádza do jej úst" Presne to isté sa deje aj s hviezdami , ktoré sa v noci trblietajú na jej tele , alebo - plávajú v člnoch pod jej bruchom. Je teda naprosto jasné , že postava na obrázku je bohyňa neba Nut. Pod oblúkom jej tela je znázornená hviezdna obloha , ktorú podopiera - buď ona sama , alebo iné božstvo.Aj putovanie Slnka jej telom je dostatočne zreteľne znázornené. Z popisu Zamarovského , je zrejmý aj ďalší  aspekt - ...a obopína celú Zem a všetky veci na nej svojimi údmi... Kruh pod oblúkom jej tela je pravdepodobne Zem , ktorú naviac podopiera pre mňa neznáme božstvo. V spodnej časti Zeme jasne dominuje 12  - kartušiam podobných oválov , ktoré sú však - vzhľadom na os Zeme - rozdelené nesúmerne. ( v ľavej časti -5 , v pravej časti -7 ). V každom z oválov ( s výnimkou prvých na ľavej , alebo pravej strane) sú umiestnené 3 symboly -predstavujúce zrejme 3 "dekany" , alebo -  týždne - rozdelené - po 10 dní. Prečo v prvých ováloch oboch častí - je len jeden symbol  - žiaľ - ako amatér - nedokážem posúdiť. To platí aj pre ďalšie symboly -rozmiestnené už súmerne na stred Zeme. Veľmi by ma potešilo - ak by sa našiel niekto - komu táto symbolika " niečo hovorí"

Zrod egyptológie ako vedy

23 september  1822  - magický dátum – dátum zrodu vedeckej egyptológie. Vedecké základy skúmania Egyptských dejín.

                              

 Sériou článkov – figurujúcich pod spoločným názvom „ Texty z pyramíd „ ( celkovo 7 ) som sa vo svojich príspevkoch , v blogu MK3TN snažil priblížiť „ neegyptológom a menej erudovaným čitateľom „ hľadajúcim záchytné body v orientácii v tejto mimoriadne zaujímavej a  príťažlivej oblasti  -  základné fakty a poznatky o týchto textoch. Celá séria článkov , vyústila do prezentácie tkz. „ Korelačnej teórie Orionu „ autora R. Bauvala a ktorá svojim obsahom a formou prezentácie nadchla aj mňa. Jej „zhmotnenie! predstavuje obrázok – vpravo – nižšie !

Objav „Textov z pyramíd „ – ako je známe sa datuje do roku 1880. Známe je aj to , že takmer paralelne s objavom textov sa prezentujú aj prvé preklady  „ Textov z pyramíd „ a objavujú sa aj prvé pokusy o ich interpretáciu. Kam môže viesť chybná interpretácia textov –dôkladne a vierohodne dokázala práve  oná – séria článkov.

Akceptujúc tieto základné poznatky a fakty -  je naprosto zrejmé a jasné – že metodika prekladu  nielen „ Textov z pyramíd „ ale aj ďalších textov – napísaných v hieroglyfickom písme – musela byť už dávnejšie objavená.

Kedy sa to stalo ? A kto sa o to a akou mierou zaslúžil ?

Pokusom o vierohodnú odpoveď na tieto otázky je aj tento môj nasledujúci článok.

„Keď sa vrátil staroveký Egypt do povedomia novodobého ľudstva – píše vo svojom diele V. Zamarovský - zahaľoval ho takmer  nepreniknuteľný závoj záhad. – nik nevedel – kto a kedy postavil pyramídy ,ktorému bohu bol zasvätený ten , či onen chrám  , koho predstavuje tá alebo oná socha , či maľba , čo znamená ten či onen symbol“ .

Nikto nevedel prečítať nijaký egyptský nápis , iba sa tušilo – že je to krajina s nesmierne dávnou minulosťou – jedna z kolísok civilizácie a kultúry..

Je namieste – zamerať pozornosť úvodu tohto článku do sfér , kde sa odvíja určitá chronológia vývoja poznávania dejín starobylého Egypta.

Ja som si za  východiskový bod  zvoli rok 1638 – kedy do Egypta prišiel vedec s meracími prístrojmi – aby zistil presné rozmery  pyramíde v Gíze. Týmto vedcom bol profesor astronómie Oxfordskej univerzity – John Grames. Jeho údaje neskôr preveril Francúz  Claude Sicárd – objaviteľ staroegyptského hlavného mesta Veséta – (Théb).

V roku 1762 – odznova zmeral pyramídy ešte presnejšie – geometer Carsten Niebuhr – nemecký cestovateľ v službách dánskeho kráľa.

Je zrejmé a dokázané , že o starovekom Egypte sa všeličo vedelo aj pred týmito  bádateľmi..Išlo hlavne o to – čo sa dalo prečítať v Herodotových „Dejinách ( 2.polovica 5. Stor. p.n.l.) , ďalej z toho , čo bolo uložené v Diodórovej Historickej knižnici , z konca 1. Stor. p.n.l. a v dielach ďalších antických autorov – najmä z Plútarchovko spracovania mýtu o  „ Iside a Osirisovi „ (zač.. stor. nášho letopočtu) . Iným prameňom vtedajších vedomostí  bola aj Biblia – zmieňovala sa však iba asi o pol tucte egyptských panovníkov..

Naviac – boli známe aj dve diela egyptského pôvodu – napísané po grécky.

-          Egyptské pamätihodnosti - od veľkňaza  Manethóna

-          Hieroglyfika – od bližšie neznámeho – Hérapollona z Alexandrie

Prvé z týchto diel  -( autor ktorého sa volal po egyptsky – Manehto ,  žil v prvej polovici 3. storočia p.n.l.) –bolo v skutočnosti prvým skutočným dejepisom  Egypta ,  napísaným na základe egyptských prameňov a zásad gréckej historickej vedy.

Druhé z týchto diel – „ Hieroglyfika „ – malo vysvetľovať „posvätné písmo „ starých Egypťanov.Jeho autor – Hérapollón , ho však spracoval bez náležitej znalosti , hoci v jeho čase ešte žili ľudia , čo hieroglyfy ovládali.

Situácia sa zásadné mení , zásluhou Francúza  Champolliona. Nebolo to však hneď a nebola to vonkoncom ľahká cesta. Pokúsim sa ju podrobnejšie priblížiť.

Vráťme sa znovu do roku do roku 1762 – k osobnosti Carstena  Niebuhra – nemeckého cestovateľa , ktorý (okrem nového merania pyramíd) napísal aj knihu s názvom „ Popis Arábie“ ktorá vyšla v roku 1772. Traduje sa , že práve táto kniha sa dostala do rúk generála Francúzskej republiky – ktorý vraj vedel naspamäť Plútarchov životopis Alexandra Veľkého. Týmto generálom bol Napoleon Banaparte. Traduje sa tiež aj to , že tento generál osobne prehlásil:

                                 „ Krtinec je tá vaša Európa ! Iba na Východe , kde je 600 miliónov ľudí

                                    možno zakladať veľké ríše a robiť veľké revolúcie „

 A ambície práve tohto  druhu a zamerania s veľmi dobre hodili vtedajším „direktorom“ republiky , pretože podporou týchto ambícií – obrazne povedané sa núkala možnosť – zabiť jednou ranou tri muchy. Prvou bolo úsilie – zmocniť sa niekdajšej „ obilnice Ríma „ , druhou bol – potlačiť vplyv Angličanov v tejto oblasti a tretou – bola snaha  zbaviť sa  „toho Bonaparta , ktorý bol nielen úspešným vojvodcom , ale v duchu svojich ambícií sa videl aj budúcim Caesarom. A  - čuduj sa svete  píše ďalej V. Zamarovský – francúzska republika , ktorá sa slávnostným sľubom zaviazala , že nepovedie útočné vojny – vzápätí dáva gen. Bonapartovi takmer 38 tisíc vojakov ( vraj presne toľko ich mal aj Alexander Veľký – keď sa vybral dobiť celý starý svet a 70 krát viac než Hernando Cortés – keď dobil Nový svet ) ďalej – 328 lodí s príslušným počtom kanónov , nespočetné množstvo mulíc a čo je tiež mimoriadne zaujímavé – aj celú radu učencov – ktorých si vybral sám Bonaparte.“

„

O pravých motívoch Napoleonovej výprav y do Egypta sa povravelo a napísalo  pravdepodobne veľa – niečo z toho má zdravé jadro – iné spadá do sféry fikcií.

Čo však nemožno spochybniť – je to , že jeho „výprava“ zahŕňa okrem vojenskej misie – aj misiu výskumnú – bádateľskú , zrejme preto vyberá a pozýva aj učencov., ktorí mu majú pomôcť vyriešiť veľké záhady starobylej ríše na rieke Níl.

19. mája 1789 vyplával Napoleon z Toulonu a 2. Júla vstúpil na egyptskú pôdu . Medzi učenými civilistami , ktorí vtiahli s francúzskymi armádami do Egypta boli : historici , filológovia , architekti , geometri...maliari ,archeológovia.

Pred každou bitkou vraj Napoleon nezabudol nikdy vydať pre nás zvláštny a zaujímavý rozkaz. Ten znel:  „ Somáre a učenci – doprostred „ a títo muži sa „vrhali „ ne egyptské pamiatky a pokiaľ sa dalo –balili ich do bedien , merali , kopírovali ,odlievali po častiach do sadry – no hlavne maľovali a kreslili.!!!

Zozbierali úžasnú korisť , ale do Francúzka sa z tejto koristi dostal iba zlomok Angličania (po kapitulácii francúzskych armád ) ich  „zabavili“ pre seba – vraj preto – lebo boli nezákonne ulúpené. V decembri 1801 ich  generál Hatchinson – vraj  „zo svojej známej lásky k vede „ – dal naložiť na lode a odviesť do Portsmouthu. Anglický kráľ ich potom daroval Britskému múzeu , kde sú vlastne dodnes.

Jednu časť trofejí však Francúzi nevydali a svojim spôsobom „zachránili“ Boli to hlavne kresby už spomínaných francúzskych učencov. Vo francúzskych rukách zostali aj kresby Vivanta Denona – najväčšieho kresliča svojej doby. Svoje schopnosti  dokázal už počas  „ starej doby „ – starého režimu – obrazom  - „ Klaňanie sa troch kráľov „ – čo mu vynieslo členstvo v Akadémii....Denon však nebol iba kreslič , ako bývalý diplomat – ovládal umenie zaobchádzania s ľuďmi a naviac – mal aj vyvinutý cit pre starožitnosti. Práve tak – ako si ho kedysi obľúbila markíza de Pompadur a kráľovná Katarína – obľúbil si ho aj generál Desaix a s jeho výpravou sa dostal aj do Egypta.. No a v Egypte robil to čo ovládal majstrovsky – kreslil všetko čo videl. Treba uznať , že to robil doslova majstrovsky .- zobrazoval pyramídy a mešity , kolosálne sochy faraónov , chrámy , obelisky....i zvláštne nápisy  v „ obrázkovom písme „ – ktorými boli pokryté budovy nevídaných rozmerov  a stĺpy – neuveriteľných priemerov.

Keď potom v roku 1802 , vydal svoje kresby v zbierke „ Cesta po Hornom a Dolnom  Egypte „ obrazne povedané – „otvoril oči užasnutým súčasníkom“. Obdobný obdiv a úžas zažila aj ďalšia zbierka – s názvom „ Popis Egypta“ z roku 1809 – 1822..

 Lenže – ani  veľkolepá zbierka „ Popis Egypta „ , ani Danónova „ Cesta po Hornom a Dolnom Egypte „ , či následné –  iné pamätné knihy , či prednášky účastníkov egyptských expedícií – v podstate , nič nehovorili o dejinách tejto tajomnej krajiny na Níle. Veď – predstavme si len tento údaj : Kto by vraj chcel opísať nápisy na stenách a stĺpoch Amónovho chrámu v Karnaku – potreboval by na to 25 rokov  ! No nie je to príliš lákavá ponuka . Ba čo naviac – bol tu  ešte jeden  zásadný a podstatný problém – ten spočíval v tom  - že tieto nápisy nevedel nikto prečítať. Dokonca sa vyskytovali aj tvrdenia , že to ani nieje písmo – ale , že možno ide o  „zaujímavé ornamenty „

Takmer  neprehľadné množstvo starých egyptských  zápisov sa dostalo nielen do  Londýna , ale v opisoch aj do Paríža a v „ Popise Egypta“ – vlastne do celého novodobého sveta.. Učenci , ktorým  sa dostali do rúk tieto artefakty , však stáli nad nimi bezradne a v rozpakoch.

Treba však jedným dychom dodať aj to , že – kľúč , k rozlúšteniu staroegyptského písma  , ktoré mohlo byť zasa kľúčom k vysvetleniu celých egyptských dejín a v rámci nich  - aj záhad staviteľstva pyramíd – mali všetci v ruke – dokonca ho aj videli !!!

Natíska sa otázka – Čo bolo týmto kľúčom ? . Ako a kto ho objavil ?

 Vojtech Zamarovský – spisovateľ a domáci „ egyptológ“ v jednom zo svojich diel „ Za siedmimi divmi sveta „ odpovedá na tieto otázky veľmi erudovane , precízne  i s určitou dávkou dramatičnosti. Preto aj presne reprodukujem jeho slová :

                      „ Neznámy vojak narazil „2. Fruktidora VII. roku Republiky „ ( 2. Augusta 1799 )

                      pri odhadzovaní piesku – pri hrobkách bývalej pevnosti  ar – Rašíd , asi 7. Km  severozápadne od R o s e t t y  na Níle – na hladký čierny čadičový kameň – veľký ako doska písacieho stola. Na tomto kameni bol „ trojjazyčný nápis „ – hore – v egyptských hieroglyfoch , uprostred – v  inom  písme , či jazyku a v dolnom – v gréčtine ! Dhautpoul a Bouchard – dvaja dôstojníci , ktorí sa ( striedavo a neprávom) uvádzajú v literatúre ako nálezcovia  Rosettskej  dosky sa postarali o jej prepravu do Káhiry . Tam vraj jeden francúzsky generál ihneď prečítal grécky text. Text pochádzal z roku 196 p.n.l. a obsahoval poďakovanie kňazov faraónovi Ptelemaiovi Epitanovi , za preukázanú dobrotu . Text sa končil vetou :

      Tento  nápis  nech je vytesaný do dosky z  tvrdého  kameňa

posvätený ľudovým a gréckym písmom a postavený (pri soche kráľa , žijúceho večne ) Text v zátvorkách bol  dodatočne doplnený , pretože pravá časť dosky bola odlomená.

Nápis teda potvrdzoval , že horné dva texty majú rovnaký obsah , ako dolný a že sú v dvojakom egyptskom písme – ktoré spomína už  Herodotos – t.j. – v posvätnom – čiže hieroglyfickom a ľudovom – čiže –démotickom písme. Stačilo teda  „iba nájsť „ egyptské ekvivalenty ku gréckym slovám – a Rosettská doska sa dala prečítať. Logicky – podľa nej  - aj následne všetky egyptské nápisy.

Prvú správu o tomto náleze , priniesol vo francúzskom armádnom časopise „ Egyptský vestník“ neznámy autor. Záujemcovia na celom svete doslova jasali..

Taktiež - - Európsky vestník – vydávaný ruským historikom Karamzinom , pri tejto príležitosti napísal :      „ Nový objav vzbudzuje nádej , že pomocou gréckeho nápisu sa vypátra zmysel

                       Hieroglyfických kresieb „

Zaujímavá je myšlienka – preferujúca označenie „kresieb „ , čiže „ obrázkov“ . Dá sa z toho vydedukovať , že takmer všetci učenci považovali hieroglyfy za „obrázkové písmo“ To však bol – ako sa  neskôr ukázalo –zásadný a osudný omyl – ktorý znemožňoval rozlúštenie hieroglyfov aj po náleze Rosettskej dosky.. Pokrok sa nedosiahol ani po objavení tkz. „Pílackého obelisku“ v roku 1815 , považovaného za „druhú Rosettskú dosku „

Určite nebude „na škodu veci“ – zmieniť sa pár riadkami aj o tkz. „Pílackom obelisku“,ktorý je predmetom nášho „bádania“. Môj obľúbený autor – V. Zamarovský , vo svojej knihe  „Bohovia a králi starého Egypta“ o tomto fenoméne píše aj toto:

                        Egyptské tradície Ptolemaios II  Filadelfos)  rešpektoval , oveľa viac však podporoval všetko grécke. Potvrdil privilégiá egyptských kňazov , no súčasne zvýhodnil postavenie gréckych osadníkov. Prideľoval egyptským chrámom pôdu , ale v podstatne – väčšom rozsahu ju poskytoval gréckym prisťahovalcom a svojim grécko - makedonským  veteránom.

V egyptskom slohu dal postaviť chrám z červenej žuly na ostrove Phílai (Pilaku) pri Asuáne , kde sa od nepamäti uctievala bohyňa Eset (Isis) , ktorú považovala Arsinoé (jeho manželka) za svoju osobnú patrónku.Tým položil základ pre stáročnú výstavbu chrámov , ktoré vytvorili z tohto ostrova „perlu Egypta“ .V gréckom slohu dal vybudovať v Alexandrii hrobku A. Veľkého , do ktorej previezol jeho telesné pozostatky z Menfidy (Monnofera) a dokončil maják na ostrove Fáros – známy ako „siedmy div sveta“ (Obrázok vľavo dolu –prierez chrámom bohyne Eset ,obrázok vpravo – hore ukazuje dnešnú podobu Esetinho chrámu na ostrovčeku Agilkija –kam bol v rokoch 1972-198O premiestnený pod záštitou UNESCO )

Ostrovček Philae – tak právom nazývaný „ perla sveta“ – leží na južnom okraji prvého nílskeho kataraktu. Ako už bolo zmienené – bolo na ňom vybudovaných veľa stavieb. Z týchto stavieb je bezpochyby najúžasnejšia a najkrásnejšia stavba chrámu , ktorý bol zasvätený bohyni Eset. Cieľom stavby chrámu bolo uctievanie kultu bohyne Eset , ktorý vraj pretrval až do 6. Storočia nášho letopočtu. Pri vchode do chrámu boli pôvodne 2 obelisky, ktoré sa nachádzajú dnes vo Veľkej Británii. Na východnej strane predsiene velechrámu sú vyryté dva nápisy – hieroglyfickým a démotickým písmom , ktoré pochádzajú z obdobia vlády Ptolemaia V. (Epitana) Jeden z nich je replikou textu Rosetskej dosky – vďaka ktorej sa Champollionovi podarilo rozlúštiť egyptské písmo.

História tohto omylu  že hieroglyfy sú obrázkovým písmom je poučným príkladom toho – kam môže dospieť veda – keď nemá dosť odvahy a sily na tvorivú iniciatívu , a namiesto toho zotrváva  na citátoch uznávaných veličín a autorít.

Pripomínam znovu , že aj „antika“ nám zanechala špeciálne vedecké dielo o egyptskom písme – známe dvojzväzkové dielo  „ Hieroglyfika „ od Hórapollóna . V tejto knihe stálo  „čierne na bielom „ , že hieroglyfy sú obrázkové písmo. Dokonca autorova znalosť „koptčiny“ , ktorá sa vyvinula zo starej egyptštiny , mu umožnila – veľmi vierohodne vysvetliť niektoré znaky – napr.: - obrázok zajaca , znamená v niektorých prípadoch  „otvorený“ , vraj preto – lebo zajac má vždy otvorené oči. Vysvetlenie tohto znaku Hórapollónom je samozrejme n e s p r á v n e . Alebo – obrázok včely znamená vraj „ ľud „ (pretože ľud je pracovitý) – táto interpretácia je čiastočne pravdivá ,lebo znak včely je aj znakom kráľa Dolného Egypta .

Hórapolónom sa „ dali zviesť“ doslova celé generácie lúštiteľov egyptských hieroglyfov – patrili medzi nich  - Balzoni (1556) , Kircher (1643) , Langlois ( 1824)...mýlili sa aj ďalší – angličan Warburten , francúz Guignes , švédsky gróf Palino ( ktorý vraj „rozlúštil“ obidva egyptské texty za jedinú prebdenú noc ) Mýlil sa tiež ( a to je už čo povedať ) Antoine Issac Silvestre de Sacy – najväčší orientalista zo začiatku 19. Storočia – ktorý presedel nad Rosettskou doskou a Pilackým obeliskom celý rok. Dosiahnúc nepatrné výsledky – vyhlásil : „ Je to príliš zamotaný a vedecky neriešiteľný problém „(obrázok vpravo – hore)

Ak by sme chceli akceptovať toto vyhlásenie – logicky z toho vyplýva aj otázka – v čom bol tento problém taký zamotaný a neriešiteľný?

Odpoveďou na túto otázku boli v tejto dobe tieto základné fakty:

1.      Nebolo nikoho , kto by vedel , či jednotlivé znaky sú písmená , slabiky , či dokonca slová alebo vety

2.      Nebolo nikoho , kto by vedel – či sa nápisy čítajú sprava – doľava , resp. zľava – doprava. A či nie náhodou zdola- nahor , alebo – naopak- zhora -nadol

3.                  Nebolo nikoho , kto by poznal „jazyk“ v ktorom boli zápisy napísané , jediné čo sa vedelo bol fakt – že je to egyptština. Ale pomenovanie jazyka ešte nič nehovorí o slovnej zásobe jazyka , tvarosloviach či gramatike atď.

No našiel sa nakoniec predsa len jeden muž , ktorý sa nezmýlil a Rosettskú dosku prečítal a po nej aj všetky nápisy vytesané dlátom do žulových stien chrámov. V čase svojho objavu mal tento muž 32 rokov a naviac (čo znie až neuveriteľne) má už za sebou 25 ročné štúdium tkz. „mŕtvych“ jazykov orientu a starých ríš Egypta.

 Týmto mužom bol francúz   J e a n   F r a n c o i s   Ch a m p o l l i o n.

 Nebude určite stratou času , či „na škodu veci „ - spoznať bližšie túto výnimočnú osobnosť. Vojtech Zamarovský , popisuje vo svojej práci osobnosť tohto mimoriadne nadaného génia takto:

                                 „ Narodil sa na Vianoce , v r.1790 , v juhofrancúzkom mestečku Figeacu , v provincii Dauphiné , v „  kraji 7 divov „ . Na svet prišiel s temnou pokožkou , takže prítomný lekár poznamenal , že „ vyzerá ako Egypťan“ (o 20 rokov túto prezývku aj dostal ) Ako 5-ročný dosiahol prvý lúštiteľský úspech – bez pomoci dospelých sa  naučil čítať a písať a to na základe porovnávania naučených modlitieb s textami v modlitebnej knižke. Ako 9-ročný vedel už po grécky a latinsky – naučil sa týmto jazykom z otcových kníh , ktorý bol kníhkupcom. Ako 11-ročný čítal už bibliu z hebrejského originálu – to už študoval v Grenóbli , kde bol jeho starší brat profesorom gréckej literatúry. Ako 13-ročný sa začal zaoberať arabčinou a potom koptčinou. Ako 15-ročný študoval perštinu....17-ročný sa stal členom akadémie vied v Grenobli – ako vstupnú prednášku na akadémiu prečítal úvod svojej knihy „ Egypt za vlády faraónov“

Už v tejto dobe sa jeho hlavný záujem sústreďuje na Egypt. Meno tejto krajiny počul po prvýkrát v siedmom roku svojho života. O dva roky neskôr (mal 9 rokov) sa mu náhodou dostalo do rúk 37. číslo Egyptského kuriéra – práve to –v ktorom bola správa o náleze Rosettskej dosky. O ďalšie dva roky neskôr (mal 11 rokov) sa dostal do egyptských zbierok prefekta departmentu Fouriera. Tento starý matematik a fyzik bol s Bonapartom v Egypte a pracoval ako tajomník Egyptskej Komisie v Káhire. Ako novovymenovaný prefekt – navštíviac inšpekčne školu , do ktorej v tom čase chodil aj Champollion – zistil mimoriadnu bystrosť tohto žiaka – pozval si ho do svojho paláca.

Zbierky v paláci Fourira 11-ročného Champollióna doslova fascinovali .Otázkam nebolo konca – čo je na tomto papyruse ? čo znamená tento nápis ? ...Fourier však iba krútil hlavou tvrdiac  „ Žiaľ , to nikto nevie prečítať „

„ Ale ja to prečítam !!! – o pár rokov , keď budem veľký „ prehlásil Champollion.

Ako je z histórie známe – „ pár rokov“ sa pretiahlo ne dve desaťročia. Medzitým Champollion dosiahol titul  akademika.( vzbudiac aj obdiv pána de-Sacy , ktorý ho niekoľko krát pozval na večeru )

Po dvojročnom pobyte v Paríži , dostal zo svojej studenej podkrovnej izbičky a nedostatočnej stravy tuberkulózu. Núdza a strach pred odvodom ( pre Napoleonove vojská ) ho prinútili vrátiť sa späť do Grenoblu , kde prijal miesto profesora na škole .Pracoval na dejinách Egypta , pracoval aj na hieroglyfoch , či koptickom slovníku. Neúnavne študoval všetky grécke, latinské a hebrejské správy o starom Egypte.. Prežil strastiplné obdobie vlád Ľudovíta 18 a republikána – Napoleona Bonaparta. Champollion je za svoje postoje (protimonarchistické pesničky) odsúdený na vyhnanstvo – ako velezradca.

Keďže nemal  chuť stráviť zvyšok života na galejach – ušiel do Grenoblu. Nejaký čas sa skrýval aj v Alpách , potom sa odvážil prísť aj do rodného Figeocu. Jeden a pol roka tam „zbieral sily“ na rozhodujúci útok na tajomstvo hieroglyfov . Keď sa vrátil do Paríža – „ prestupnej stanice „ do krajiny Nílu – bol na tento rozhodujúci útok na tajomstvo hieroglyfov pripravený , ako žiadny učenec pred ním.

Najdôležitejšie fakty tejto „ medzistanice“ , či prestupnej stanice boli zhruba tieto:

Treba vyzdvihnúť najmä to – že preštudoval všetko – čo sa za posledných 2500 rokov o hieroglyfoch v Egypte napísalo. Takto vyzbrojený – začal samostatne študovať egyptské písmo. Na rozdiel od iných učencov – začal s tkz „ démotickým“ písmom , to jest – ľudovým písmom – považujúc ho za najjednoduchšie. Považoval ho sprvu za najstaršie ( v tom sa však mýlil) – lebo logicky uvažoval – že zložité sa vyvíja z jednoduchého ( v prípade egyptských písmen to však bolo naopak) Po c e l é   r o k y  !!! postupoval presne vytýčeným smerom a keď zistil , že je v slepej uličke – začal odznova !!!

Takto  „ vyskúšal, vyčerpal a zavrhol „ aj prácu Hórapollóna a s nim aj nesprávny a dovtedy uznávaný názor učencov celého sveta. Okrem pripravenosti , vytrvalosti , či sebakritičnosti , mal Champollion aj ďalšiu mimoriadnu črtu – odvahu hľadať nové !!!

Z diela Plútarcha sa dozvedel , že démotické písmo malo 25 znakov – rozhodol sa to overiť a príslušné znaky vyhľadať.. Už predtým však dospel k presvedčeniu , že tieto znaky musia vyjadrovať zvuky a nielen pojmy – vyjadrené štylizovanými obrázkami.. Sám vtedy napísal:

                     „ Keby nemali schopnosť vyjadrovať zvuky , nemohli by byť na Rosettskej doske mená kráľov „ A mená kráľov tam boli – to vedel z gréckeho textu. Pretože tieto mená museli znieť v egyptčine podobne – ako v gréčtine – zvolil si ich za východisko.

A doslova – po titanskej práci – ktorá by bola problémom i pre vedcov , pracujúcich s elektronickými triedičmi – našiel  Champollion a spoľahlivo určil 10 písmen !!! , čo znamená takmer polovicu našej abecedy.

Treba však dodať , že ani ostatní učenci nezaháľali – význam niekoľkých znakov určil rovnakým spôsobom aj švédsky orientalista Akerblad , dánsky filoĺog Zoega a francúz – de Sacy.. A ešte viac než oni – urobil pre rozlúštenie egyptského písma – anglický prírodovedec a lekár Thomas Young (1773-1829). Bol to rovnako geniálny znalec rečí ( už v 15-tych rokoch ovládal okrem hlavných svetových jazykov , aj 5 starovekých jazykov)

Young rozlúštil 5 hieroglifických znakov a určil ich zvukovú hodnotu. Objavil tiež dva osobitné znaky , ktoré neboli písmenami – ale označovali v démotickom texte začiatok a koniec vlastného mena (tým vyriešil aj otázku , pred ktorou zostal aj de Sacy – to znamená – prečo sa v démotickom texte začínajú rôzne mená – rovnakými písmenami.) a potvrdil už dávnejšie vyslovenú domnienku , že v staroegyptskom písme sa s výnimkou vlastných mien –nevyskytujú samohlásky !!! Nakoniec sa aj Young dostal do neriešiteľných rozporov – hlavne preto , lebo čítanie ďalších deviatych „bezpečne určených“ znakov sa ukázalo – nesprávnym a svoje tézy o tomto jazyku v r.1818 prakticky odvolal.

Z uvedených faktov a poznatkov , jednoznačne vyplýva , že kým títo učenci objavili jednotlivé písmená alebo princípy a dospeli k čiastočným poznatkom – Champollion objavil systém egyptského písma ako takého..Odhalil vzťahy medzi  hieroglyfickým a démotickým písmom a zároveň vzťahy oboch týchto písiem – k ešte záhadnejšiemu – hieratickému (kňazskému , používanému v chrámových knihách egyptských kňazov) Vypátral zákonitosti egyptského spôsobu písania , prečítal  egyptské texty a preložil ich , zostavil gramatiku starého egyptského jazyka – čím prakticky  v z k r i e s i l   k   ž i v o t u   mŕtvu a zabudnutú reč staviteľov pyramíd.

Champollion pracoval  cieľavedome , systémovo a etapovito.

P r v o u etapou tohto jeho fantastického úspechu...bolo rozlúštenie  niekoľkých znakov z kráľovských mien na Rosettskej doske – dospel k nim porovnávaním hieroglyfického a gréckeho textu a preverením takto rozlúštených znakov s menami na jednom náhodne nájdenom papyruse.

Stalo sa to v auguste 1808. Ale – ako 18-ročný akademik zároveň cíti „ že to ešte nieje ono „- že zatiaľ je to len dohad.

D r u h o u etapou – po 5-ročnej práci – bolo vysvetlenie dovtedy nerozlúšteného hieroglyfického znaku (obrázok tkz. „rohatej zmije“ )  Dospel k tomu cez koptčinu – o ktorej veril , že je určitým mostom – k starej egxyptčine.

Koptčina má pre 6 osobných zámen – 6 koncoviek. Prečo by ich nemohla mať rovnaký počet aj stará  egyptčina ? Keď začal po nich pátrať –v egyptčine – zistil , že tam kde je v gréckom texte zámeno „ jemu“ – je v koptčine znak ( f ) a že tomuto znaku zodpovedá na Rosettskej doske práve onen štylizovaný obrázok rohatej zmije !!! ( nad textom v strede )

Nech už sa zdá čitateľovi táto kombinácia  prinajmenšom – odvážna  - ukázala sa ako pravdivá.

Rohatou zmijou sa v hieroglyfoch skutočne označuje rovnaký znak – ako grécke „fí“ , alebo naše písmeno „f“

T r e ť o u etapou ( po ďalších 9-tych rokoch štúdia ) bolo rozlúštenie mien  Ramzesa II a Thutmosa III. – dvoch najväčších kráľov starovekého Egypta..

Ráno – dňa 14. Septembra 1822 – začal Champollion študovať opis reliéfu z chrámu v Karnaku , ktorý mu poslal cestovateľ Huyot. Jedno meno kráľa sa na ňom  začínalo kolieskom ! „ nemohol by to byť obraz slnka ?“ pýta sa sám seba Champollion. Ak áno – slnko sa predsa povie pokoptsky – „ Re „ . A čo , keď sa slnko aj v starej egyptčine nazývalo – Re ?

Ak náhodou ctený čitateľ nestačí sledovať tento Champollionov „myšlienkový pochod“ – nemusí ho to mrzieť – bol totiž podložený 14-ročným štúdiom a 14 rokmi sústredenej práce. Dôležité je hlavne to – že bol správny.

Napoludnie – toho istého dňa – 14. Septembra 1822 – Champollion naraz zvolal – samozrejme po francúzky – „Je tiens ľaffaire !!! „ – čo znamenalo „ Mám to „

Podarilo sa mu po prvý krát rozlúštiť meno z gréckeho nápisu samostatne – bez pomoci gréckeho textu. Keď sa po 5-tych dňoch spamätal z horúčky – sadol si za písací stôl a napísal list pánovi Dacierovi – o abecede fonetických hieroglyfov. B.J.Dacier – klasický filológ a Champollionov priateľ ho bezodkladne predložil Francúzke akadémii

D ň a   23.  S e p t e m b r a predniesol potom Champollion – pred členmi Akadémie – dôkaz správnosti svojho rozlúštenia a zároveň aj jeho výklad !

Na Rosettskej doske sa zachovalo spolu 1419 hieroglyfov – ktorým zodpovedá – 486 gréckych slov. To znamená – že každé egyptské slovo sa píše priemerne troma písmenami – inými slovami – že každý hieroglyf  nemusí vyjadrovať ( a spravidla ani nevyjadruje ) uzavretý pojem . Okrem toho , mnohé z týchto znakov sa opakujú. Je tam spolu 166 rôznych znakov. Mená kráľov – píšu Egypťania ( zrejme na znak úcty ) do osobitných oválnych rámčekov – „ kartuší „ Na Rosettskej doske a Pilackom obelisku – je kartuša ktorá – ako ukazuje grécky text – obsahuje meno „Ptolemaios“ ( v staroegyptskom prepise – Ptolmjjs). Stačí túto kartušu porovnať s inou – ktorá obsahuje meno „Kleopatra“ a možno vidieť , že Prvý , tretí a štvrtý znak z mena Ptolemaios – súhlasí  s piatym , štvrtým a druhým znakom v mene Kleopatra. To je zatiaľ 10 znakov (písmen) význam ktorých je nesporný (koncové znaky v mene Kleopatra  Champolliona nepomýlili – usudzoval , že označujú ženské meno – podobne ako naša koncovka – „ ová“

Pomocou takto rozlúštených  písmen – možno prečítať aj iné vlastné mená ako napr: Alexandros Caesar Bereniké...a pomocou novozískaných – ďalšie slová .Takto teda možno zostaviť celú abecedu hieroglyfického, hieratického i démotického písma.

Ale – čo znaky , ktoré sú akoby „zvyšné“ to jest – nemajú svoju zvukovú hodnotu ? Staroveký Egypťania (ako už vieme ) nepísali s výnimkou vlastných mien – samohlásky ! Vlastne , alebo aj preto sa dajú čítať znaky (obdĺžnik a ovál -viď začiatok textu !!!. ) naše písmená  p – r  - ako „ per „ – čo znamená „dom“ , alebo aj „pire“ – čo znamená – „vychádzať“

Čo však znamená správnu cestu pri preklade ?  Je zrejmé , že bolo treba pridať , alebo pripojiť – vysvetľujúci znak a to tkz. „ determinátor“ Ak išlo napríklad o dom – stačilo pripojiť symbolický plán domu (otvorený obdĺžnik) naopak – ak išlo o chôdzu – pripojil sa obrázok kráčajúcich nôh. Obdobne – vysvetľuje Champollion aj slovo  d-p-t  čo sa vyslovovalo ako „depet“ a malo dva významy: K rovnakým znakom d-p-t sa prikreslil „vyplazený jazyk“ – ak išlo o chuť !!! alebo – „čln s veslami“ – ak išlo o loď !!!

Takýchto determinátorov bolo asi 100 – výhodou bolo – že boli nemenné , čo celú vec značne zjednodušovalo.

Ale – prečo si Egypťania pomáhali týmto spôsobom? Prečo napríklad nezaviedli samohlásky ? Odpoveďou je pravdepodobne fakt , že obyvatelia zo severu sa ústne nedohodli s obyvateľmi juhu - - lebo v samohláskach sa prejavovali najväčšie rečová rozdiely. V písomnom styku si však – pri vynechaní samohlások – bez ťažkostí rozumeli.

Pri výskume hieroglyfov však vyvstali aj zložitejšie otázky.

Okrem samotných znakov – pre jednu hlásku – sa vyskytovali znaky aj – slabičné –dvojslabičné , či trojslabičné , niekoľko ich bolo dokonca štvorslabičných . Ba čo viac – v niektorých prípadoch mala jedna a tá istá hláska – dva znaky.

Vyskytli sa tiež kombinácie jednotlivých znakov – napríklad písmeno „j“ , ktoré sa označovalo obrázkom trstiny , sa spojilo s determinátorom – označujúcim chôdzu (nohy) a vnikol „ideogram“

označujúci sloveso „chodiť“  „ísť“

Tieto problémy boli však v porovnaní s rozlúštením prvých hieroglyfických znakov – doslova hračkou. A tiež mnohé iné – napríklad aj otázka – Ktorým smerom sa hieroglyfické nápisy čítajú ?

Champollion odpovedal aj na túto otázku jednoznačne. Keď sa díva sova (písmeno m ) alebo keď ukazuje ruka ( písmeno d ) – doľava – číta sa text ako naša abeceda – to znamená – zľava – doprava. Keď sú tieto znaky obrátené – text sa číta opačne.....

Dátum Champollionovej prednášky na Akadémii – sa považuje za deň zrodu novej vedy – egyptológie. Vedecký výskum Egypta sa mohol začať.- tajomstvo pyramíd ako aj „textov z pyramíd“ sa mohlo odhaliť.

V júli 1828 sa splnil aj Champollionov sen – na vlastné oči uvidel kamenné zázraky na Níle..Do Egypta prišiel na čele vedeckej výpravy , na dvoch lodiach s príznačnými menami - - Isis a Hathor,pristanúc v Alexandrii . Navštívil samozrejme Rosettu a po ramene nílskej delty sa dostal do Káhiry....Zamieril na pyramídové polia pri Gíze , potom pri Abísúre a Sakkáre. . Prechádzal miestami a troskami – históriu ktorých poznal lepšie než hocikto iný na svete. Čítal nápisy faraónov na tisícročných stavbách a ako prvý človek nášho letopočtu im aj rozumel.

Je na pôde Monnofera – prvého hlavného mesta zjednoteného Egypta , ktoré Gréci nazývali - Memfis. Pred 4 tisícročiami bola založená táto metropola veľkej a tajomnej ríše., pred  3 tisícročiami bola v rozkvete , pred dvoma – ešte krásnym a ľudnatým mestom – dnes je to však len miesto „ kde húkajú sovy z púšte“

Kráčal od objavu – k objavu – prechádza troskami Ebózevu a poznáva – že je to niekdajšie hlavné mesto Horného egypta – ktoré Gréci nazývali Abydos.

V Tel –el –Amarne , zisťuje , že veľká stavba – považovaná za  sýpku , je prastarý chrám.. Tak pokračuje až k svojmu najväčšiemu triumfu – k chrámu v Deudere (Tentóne)

Sám vtedy napísal :

                                „ Ani sa nepokúsim vylíčiť dojem , akým na nás zapôsobil veľký chrám a najmä jeho stĺpová predsieň. Iste ho možno zmerať , ale popísať ho , aby si ho niekto predstavil – naprosto nemožné „

Pokračuje do Karnaku , Luxoru a Théb. Homérove – stobránové Théby , staroegyptský Véset – ktorý antika zahrnula toľkou chválou – nachádza samozrejme v troskách .Ale aj tie trosky sú ešte impozantné a kolosálne. stĺpy Amonovho chrámu, ktoré – traja muži neobjímu – sú od päty po strop – po nádherné hlavice – pokryté hieroglyfmi – a Champollion mnohé z nich nelúšti – ale rovno – číta. Skúma obelisky a pylóny – vyššie , ako najvyššia veža v Paríži.. Preplaví sa cez Níl k „spievajúcim sochám“ , nazývaných –  „Memnomove kolosy“ prechádza kolonádami pred skalným chrámom kráľovnej Hatšepsovet , v Del –el-Bahrí.

Champollion strávil v Egypte 1,5 roka.

Nepovažuje sa za príliš odvážne , keď sám napísal aj toto:

                                         „Myslím , že môžem povedať , že Egyptské dejiny , Egyptské náboženstvo a Egyptské umenie , budú známe a správne hodnotené , až po uverejnení výsledkov mojej výpravy „

4. marca 1832 – po návrate do Francúzka – Champollion zomrel.

Treba však pre úplnosť dodať , že celá chronológia zrodu egyptológie , ako vedy , by nebola úplná – ak by  som sa nezmienil aj druhej stránke  „výskumu Egypta „ ,ktorá – či chceme alebo nie – nebola  celkom v súlade s metodológiou vedeckého prístupu k nej. Napriek tomu , alebo možno práve preto považujem za potrebné – v stručnosti sa zmieniť aj o tejto stránke „dejín „ Egypta.

Rozlúštenie písma a jazyka starých Egypťanov , nielen položilo základy egyptológie ako vedy – zároveň doširoka otvorilo stavidlá prúdu  „ bádateľov , ktorí následne – doslova zaplavili údolie Nílu. Kiež by – to , čo priniesli so sebou – bolo len to –obrazne povedané „ úrodné bahno“ tak dôležité pre Egypt , ako krajinu. No nebolo tomu tak.

Treba hneď na začiatku dodať , že v tejto „záplave bádateľov“ – vedcov , sa objavili aj takí ľudia , ktorých cieľom nebol vedecký výskum Egypta – ale ako to uvádza aj vo svojej práci – „Za siedmimi divmi sveta „ – V. Zamarovský – „vedecké vylupovanie Egypta“ Zakladateľom tejto tradície „vylupovania“ Egypta – je Talian – Giovanni Batista  B e l z o n i . Narodil sa v roku 1778 v Padove , vraj pre nešťastnú lásku odišiel do kláštora. Za Napoleonovej talianskej výpravy ho obliekli do uniformy , stal sa však ubehlíkom – dezertérom , vzdal sa vojenskej kariéry a „zakotvil“ v Londýne.Tam bol určitý čas lekárom , keď sa však na jeho „medicínske schopnosti „ prišlo – dal sa k cirkusantom a vystupoval ako „ najsilnejší muž sveta“ ( v skutočnosti aj mal obrovitú postavu) vyskúšal aj úlohu – konštruktéra strojov ( vymyslel vraj senzačnú vodnú pumpu) S touto pumpou sa vypravil do Egypta – kde ju predstavil Egyptskému miestokráľovi Muhamadovi Alimu . Už v tomto čase mu „ padli do oka „ Egyptské pyramídy.

Jeho zmýšľanie a dobrodružná povaha sa prejavili aj tu – v pyramídach totiž nevidel nič iné – než bohaté pokladnice faraónov , plné nevídaného bohatstva. Jeho túžba – nazrieť do týchto pokladníc – bola taká silná – že sa rozhodol niektoré z pyramíd „otvoriť“ Vybral si pyramídu faraóna Chefréna , pretože Cheopsova pyramída už mala na jednej strane dieru – z čoho usúdil – že ju vykradli. S takmer nadľudským úsilím sa mu podarilo vypáčiť niekoľko dvojtonových kvádrov a 2.marca 1818 – vnikol úzkou šachtou do pohrebnej komory. Našiel v nej však len prázdny sarkofág , v ktorom kedysi spočívalo telo kráľa. Aj táto pyramída bola v minulosti vykradnutá. Tento „úspech“ Belzoniho , nemohol uniknúť pozornosti britského konzula v Káhire – Henriho Salta.Výsledkom ich spoločného stretnutia bola „zmluva „ ktorou sa Belzoni zaviazal – dodať Saltemu všetky egyptské pamiatky , ktorými „dokáže pohnúť“ z miesta. Salt platil Belzonimu na oplátku „mzdu“ v anglických librách.

Je zaujímavé aj to , že – osobitnú zmluvu potom uzavreli aj o dodávke slávnych „ Memnonových kolosov“ . bolo to však samozrejme nereálne - pretože , tieto sochy sú 18 m vysoké a len malíček jednej z nich meria viac než 1 meter. (obrázok vpravo – dolu )

Ako náhradu , za nenaplnenú zmluvu – dodal Balzoni Saltovi iný tovar – obrovskú sochu Ramesa II , ktorá je aj dnes v britskom múzeu, ďalej – niekoľko stoviek skarabeov – posvätných chrobákov starých Egypťanov z polodrahokamov a s hieroglyfickými nápismi a asi pol tucta obeliskov. S dôkladnosťou človeka jeho typu (dobrodruh)- až neuveriteľnou – obrazne povedané „ prekutal celý Egypt“ a svojimi zberateľskými výkonmi prekonal aj Napoleonovu Egyptskú misiu.

V roku 1820dokonca usporiadal výstavu svojich trofejí v Londýne a čo je pozoruhodné – zožal úspech , nielen morálny , ale aj finančný.

Treba však „jedným  dychom „ dodať aj to , že  nech už boli pohnútky a metódy Belzoniho „ problematické“ je nesporné , že sa zaslúžil o objavenie mnohých staroegyptských pamiatok, no hlavne sa postaral aj o ich záchranu pre vedu.

100 rokov po jeho smrti (zahynul v roku1823 medzi kanibalmi na výprave do Timbuktu) napísal o ňom ďalší „dobrodruh“ Howard Carter – objaviteľ hrobky kráľa Tutanchamóna:

                                          „ Bol to jeden z najvýznamnejších mužov v celých dejinách egyptológie“ Najväčšiu vedeckú výpravu do Egypta ( po Champollionovi) vypravil pruský kráľ Fridrich Wilhelm IV. Jej vedúcim bol vtedy 33-ročný Richard Lepsius. Výprava pracovala v Egypte 3 roky – v r.1843 preskúmala trosky Monnofera , v roku 1845 pracovala 8 mesiacov v Údolí kráľov vo Vesete a objavila trosky 30-tych pyramíd – dovtedy neznámych. Lepsius potom všetok získaný materiál s dôkladnou nemeckou dôslednosťou spracoval vo svojej práci „Systém egyptských dejín „

Po vykopávkach Nemcov – nastupujú na scénu  - Angličania a Francúzi.

V roku 1850 prišiel do Káhiry – Auguste Mariette. Egypt mu doslova učaroval – musel sa dostať k pyramídam a následne aj do nich. Pri prehliadke Sakkárskeho pohrebiska, zazrel zrazu hlavu sfingy- vyčnievajúcu z piesku. Spomenul si na Strobóna a jeho údaje:

                                                „ V Memfise je chrám Sarapeion , umiestnený v takom piesočnom kraji , že vetry naň naviali celé tony piesku , z ktorých sme videli vytŕčať len sfingy , jedny zasypané do polovice , iné až po hlavu“

Mariette sa rozhodol tieto údaje preskúmať.

Po niekoľko mesačnej práci a nemalých ťažkostiach zo strany miestnych úradov – podarilo sa mu odkryť alej  141 sfíng (na niektorých vraj bola až 30 m vrstva piesku) , ktorá ho zaviedla k vchodu do podzemného pohrebiska posvätných býkov – pochovaných v rakvách z jediného kusu čiernej alebo červenej žuly , vážiacich až 65.000 kg. Rakvy boli už dávnejšie vylúpené – pravdepodobne – kresťanskými horlivcami , ktorí ničili pamiatky pohanského kultu. No na stranách rakiev boli „ životopisy “býkov – významné to doklady pre poznanie náboženstva starovekého Egypta.

Mariettemu sa potom „pošťastil“ aj iný objav – neďaleko Sarapea našiel nevylúpenú hrobku  veľmoža C u j a  , známeho tiež pod menom „Ti“ – starú takmer ako Veľká pyramída a hrobke – nádherné nástenné maľby , s výjavmi z verejného a súkromného života starých Egypťanov. Majstrovské – realistické kresby ukazovali – akými nástrojmi Egypťania obrábali pôdu , ako vyrábali vázy , ako lámali kameň , čo a ako varili , s akými zbraňami bojovali , ako tkali plátno , ako mali organizované dodávky obilia...vtáky , rastliny , divé a domáce zvieratá – to všetko bolo nakreslené tak presne , že sa dal dokonca určiť aj ich druh.

V Sarapeu našiel Mariette nové texty (životopisy posvätných býkov) a v Cujovej hrobke nové ilustrácie do Egyptského dejepisu Pokračoval vo svojich objavoch v Edfú , Karnaku a Del –el Bahrí

Všade videl nielen neoceniteľné historické pamiatky – ale aj (bohužiaľ) aj hrubé stopy ich bezohľadného vylupovania.

Vedecké svedomie Marietteho sa zákonite vzbúrilo – na jeho podnet Egyptská vláda vydala dekrét , povoľujúci vykopávky len  s jej súhlasom , pričom podstatná časť nálezov sa musela odovzdať Egyptskému múzeu – ktoré sám Mariette založil.

Ďalším mužom, ktorý „ svojou lopatou“ odkryl neznáme miesta egyptských dejín , bol Angličan – William Mathew Flinders P e t r i e . Tento Angličan bol archeológom iného typu než bol Mariette.Pôvodom bol chemik , aj zberateľ starožitností – neskôr – takmer pol storočia – kopáč s metrom a vodováhou .V Nílskej delte objavil grécku osadu Naukratis , zo 7. Storočia p.n.l., v Nebeši vykopal trosky Ramessovho chrámu , zmeral Mamnenove kolosy a vypočítal ich váhu. Objavil vchod do Amenémhetovej pyramídy v Hausváre – a hlavne – podrobne preskúmal Veľkú pyramídu v Gíze . Zmeral ju podrobnejšie a presnejšie , ako ktokoľvek pred ním a to nielen zvonku – ale aj zvnútra – rozmery komôr , uhly chodieb , sklon stien , orientácia podľa svetových strán....

Okrem dôveryhodného a vedeckého výskumu Veľkej pyramídy  v Gíze sa vyskytlo aj niekoľko myšlienok – spadajúcich do sfér mystiky.

Zakladateľom tohto smeru „výskumu“ bol londýnsky kníhkupec John Taylor , ktorý v roku 1859 vydal knihu , v ktorej tvrdil , že Veľkú pyramídu nepostavili ako hrobku – ale ako pamätník pradávnych meracích jednotiek. Piazzi Smith potom „objavil“ v týchto jednotkách všetky možné údaje – napr: znalosť Ludolfovho čísla , presnej dĺžky slnečného roku, obvodu našej planéty...napokon zistil „ že je vo Veľkej pyramíde  zašifrovaný celý osud ľudstva – i s dejinami jeho budúcnosti“.

Jeho nasledovníci – J a M Edgarovci , v nej odhalili „ božský plán vekov“ alebo – náš „bádateľ“ A Jarolínek – inšpektor tabakovej továrne v Hodoníne v nej videl „ matematický kľúč pre takzvaný – zlatý rez „

Mnohí ďalší z nej „vyveštili“ významné historické udalosti – napríklad podľa J. Garniera  , W. Wynna a a G. Barbina – mal dňa 11.júla 1927 vyhlásiť snem Andorskej republiky za štátne náboženstvo – Islam a v roku 1936 mali vojská ruského cára dobyť Jeruzalem. Dokonca aj vznik prvej a druhej svetovej vojny z nej predpovedali a to na roky 1913 a 1927.Prvá svetová vojna síce vypukla v roku 1914 /teda o rok neskôr / a tým sa mýtické predpovede  ich autorov definitívne skončili. No nielen praktické dôkazy , no najmä vedecké poznatky – túto „ epidémiu mystiky“  nadobro zlikvidovali .Pokusom o jej zrod bol rok 1968 – kedy táto mystika nadobúda akúsi „ kozmickú „ formu a to zásluhou knihy švajčiarskeho hoteliera  E. von  Dänikina – „ Spomienky na budúcnosť“

Vráťme sa opäť vo svojich úvahách späť – do reality.

Medzi najvýznamnejších historikov starobylého Egypta , patria – po Champollionovi , Lepsusovi , Masperovi a Brugschovi – predovšetkým : američan – J.A.Breasted –autor často citovaných , aj keď už prekonaných „ Dejín Egypta“ z roku 1905 a francúzi – E. Drioton a J. Vandier – dielo ktorých , pod názvom „ Národy východného stredomoria“ z roku 1952 – je zatiaľ posledným slovom o egyptských dejinách.

 Medzi egyptológmi nechýbajú ani mená našich vedcov /bývalé Československo/ . reputácia ktorých sa všeobecne uznávala.  Naviac – keď Československo sa považovalo vo svete za  „orientalistickú veľmoc“

Zakladateľom našej egyptológie je akademik František Lexa – známy svojou  8-zväzkovov knihou „ Démotická gramatika“ , ktorá je u nás najvýznamnejším dielom svojho druhu. Jeho žiakom je Jaroslav Černý – profesor na Oxfordskej univerzite a vynikajúci znalec hieratickej egyptštiny. Ďalším je Zbynek Žába – profesor na Karlovej univerzite a riaditeľ čs. egyptologického ústavu – uznávaným za prácu na staroegyptskej astronómii. Pokračovateľmi uznávanej „českej“ egyptológie boli a sú J.Kozák , B. Vachala , J.Krejčí , M. Verner...

Bolo by však určite chybou – nespomenúť aj radu antických autorov , ktorí do historického obrazu Egypta výrazne prispeli svojou mierou. Boli to najmä:

-          Gréci  - Herodotos , Strabón , Diodoros...

-          Rimania – Tacitus , Marcelénus......

-                                    Židovský spisovateľ – Joséfos Flávius a s nimi aj jeden Egyptský kňaz – Manehto , ktorý žil v 3-4 storočí p.n.l. , ktorý zostavil v „ Egyptských pamätihodnostiach“ zoznam Egyptských panovníkov – od zjednotenia Egypta Menim – až po jeho dobytie Kanbysom.

-                                    V závere tohto článku o fantastickom objave Champolliona – rozlúštenia hieroglyfického jazyka starých Egypťanov- sa priam núka „ malá lekcia“ čítania hieroglyfov – samozrejme so zameraním na kategóriu amatérov , či zanietených samoukov.

-                                    No a čím iným je vhodnejšie začať – než onou slávnou „ Rosettskou doskou“ , ktorá tak významne pomohla v bádaní aj Champollionovi. Joann Fletcherová – vo svojej knihe „Staroveký Egypt“ na strane 20 píše aj toto:

-                                                               „...keďže hieroglyfy sa väčšinou objavovali v náboženskom kontexte , v Egypte boli známe ako –medu netdžer- slová bohov. Vymyslel ich vraj boh písma Thovt. Na každodenné používanie sa vyvinula kurzíva -stenografická podoba hieroglyfov , ktorá sa označuje „hieratická“ (posvätné písmo) a tú v Neskorom období nahradila rozšírená podoba – nazývaná „démotická“ alebo aj –„ľudové písmo“...

-                                    Hieroglyfy aj naďalej používali kňazi starého náboženstva , no keď Rimania v roku 392 nášho letopočtu – zakázali nekresťanské podoby uctievania – znamenalo to koniec starobylého systému písma .Posledný – spoľahlivo datovaný hieroglyfický nápis pochádza z Fílai – z 24.augusta roku 394 nášho letopočtu. Znalosť písma sa stratila s poslednými kňazmi starej viery na celých 14 storočí..“.až prišiel rok 1799  a svetlo sveta uzrela „ Rosettská doska“ Patričný –doplňujúci komentár – uvádza autorka diela , ako popis k obrázku Rosettskej dosky. Pre lepšiu čitateľnosť doplňujúceho textu uvádzam jeho podstatnú časť , ako súčasť tohto sprievodného textu. „Pri štúdiu Rosettskej dosky zistil , že hieroglyfy pozostávajú z troch typov znakov: z  „f o n o g r a m o v“ (prestavujúcich zvuky) – z „ i d e o g r a m o v „ , logogramov (predstavujúcich celé slová) a z „ d e t e r m i n a n t o v“ ( iba zdôrazňujúcich význam)

Prvá ukážka výsledku práce Champolliona :na obrázku sú v hieroglyfických znakoch znázornené dve mená kráľov,alebo kráľovské mená Ptolemaios a Kleopatra – tieto sa obyčajne – na znak úcty písali v tkz. „kartušiach“ .(Tu sú len na obrázku)

Porovnaním troch nápisov na Rosettskej doske a troch mien na kameni – na obelisku v Pilaku (Fílai) sa ich podarilo identifikovať (prvý stĺpec = Ptolmys , druhý = Kliopadra)

-                                    Fonogramy patria do troch ketegórií:

-                                                         Je tam základná „ abeceda“ – pozostávajúca z 24 hieroglyfov , ktorý každý reprezentuje jednu spoluhlásku (napríklad = r ,  = p ,  = f ) Ďaľšie fonogramy – spolu ich je niekoľko sto –predstavujú dve , alebo tri hlásky .

-                                                         

Hieroglyfické písmo je veľmi flexibilné, písalo sa do riadkov, ale aj do stĺpcov. A okrem toho sa smer písania mohol meniť. To znamená, že texty mohli byť písané z ľava do prava, ale aj z prava do ľava

Pre zistenie správneho smeru textu existuje niekoľko jednoduchých pravidiel: 

• Egypťania nikdy nepísali zdola nahor.
• Pre zistenie smeru písania by ste sa mali pozrieť na znaky s očividnou prednou a zadnou časťou (napríklad ľudské postavy alebo zvieratá). Tieto znaky sa vždy pozerajú na začiatok textu.
• Ak text predstavuje príbeh k nejakému obrázku (napríklad na nástenných maľbách), tak sa stvárnený boh alebo osoba pozerajú na začiatok svojho textu. Hieroglyfy sú potom usporiadané v rovnakom smere ako je osoba, ku ktorej patria.

·         Mnoho dvojpísmenových znakov má svoj vlastný význam a reprezentujú samostatné slová. Sú často doplňované čiarkou. Je to takzvaný ideogramický znak, ktorý nám hovorí, že význam zobrazeného slova zodpovedá obrazovej hodnote znaku. Jednoducho povedané, slovo má rovnaký význam ako znak, ktorý slovo predstavuje (ak je nakreslená kačica, tak ide o kačicu -viď obrázok nad textom!!!)

      

·         Mnoho staroegyptských slov je písaných rovnakými znakmi, aj keď majú úplne iný význam. Na pochopenie významu slov sa na ich koncoch písali tzv. determinanty.

Väčšina determinantov slúži na označenie hlavnej kategórie slova, ktoré opisujú. Tu je malý výber niektorých najviac používaných determinantov:

·         Determinanty sú užitočné hlavne keď sa pokúšame preložiť staroegyptský text. Starí Egypťania mali "zlozvyk" nepísať medzi slovami medzery a ani znaky, ktorými by sme rozpoznali kde sa vety končia. Pretože sa determinanty píšu za slovami, pomáhajú nám rozlúštiť stavbu viet. Zoberme si nasledujúcu vetu ako príklad:

Táto veta sa skladá z týchto prvkov:

1. Toto je sloveso, ktoré znamená opustiť, odísť. Všimnite si determinant - bežiace nohy na konci slova.
2. Toto je výraz pre veličenstvo, pred znakom "f", ktoré označuje privlastňovacie zámeno jeho.
3. Toto je príslovka na (niekom, niečom).
4. Výraz pre koč (bojový voz); s privlastňovacím zámenom "f".
5. Toto slovo značí genitív a môže sa preložiť ako "z".
6. Výraz pre "elektrón", zmes zlata a striebra.
7. Výraz pre srdce; a privlastňovacie zámenový "f".
8. Slovo, ktoré znamená široký, šírka. Výraz široký srdcom sa dá lepšie preložiť ako jeho srdce plné radosti.

Celá veta sa dá preložiť takto: " Jeho veličenstvo odišlo na svojom voze z elektrónu , jeho srdce je plné radosti"
Dvoj- a trojpísmenové znaky sú často dopĺňané jednopísmenovými, ktoré vracajú ich celú alebo len čiastočnú zvukovú podobu. Tieto prídavky sa nazývajú fonetické (zvukové) doplnky. Obyčajne sa opakuje len posledná spoluhláska viacpísmenového znaku. Nie je to pravidlo - viacnásobné prídavky sa bežne nepoužívali.

Fonetické doplnky sa mohli použiť z viacerých dôvodov. Najbežnejším dôvodom bolo, že doplnkové znaky označovali, že pracujeme so zvukovým znakom (fonogramom) a nie s významovým znakom (ideogramom). Ďalej sa mohli použiť na ozdobenie textu, napr. na vyplnenie prázdneho miesta.

Okrem už spomínaných 24 jednopísmenových znakov, používali Egypťania aj hieroglyfy, ktoré zastupovali kombináciu dvoch spoluhlások.

Existuje približne stovka dvojpísmenových znakov. Našťastie, väčšina z nich sa nepoužívala a preto stačí poznať len 30 najpoužívanejších. (hore)

Starí Egypťania používali tiež trojpísmenové znaky, ktoré predstavovali kombináciu troch spoluhlások. Väčšina takýchto znakov mala rovnaký význam ako obrázok, ktorým bola zobrazená. Tiež sa často používali ako zvukové znaky.

Existuje celá skupina týchto znakov.

Názvy miest , egyptských provincií a iných krajín sú v ženskom rode. V každom prípade sa končia na „ t „

Egypťania, rovnako ako aj my, používali desiatkovú číselnú sústavu. Na označenie základných čísloviek používali tieto znaky:

Pri písaní čísla sa znaky s väčšou číselnou hodnotou písali pred znaky s menšou číselnou hodnotou. Číslicové znaky sa opakovali toľkokrát, až kým nebola vyjadrená celá hodnota zobrazovaného čísla. Každý znak sa teda opakoval maximálne deväťkrát.

Čísla 1 a 2 sa píšu v prepise za slovom, ale všetky ostatné čísla sa píšu pred

   

Egypťania používali niekoľko kalendárnych systémov. Všetky boli založené na pozorovaní vesmírnych telies: slnečný, mesačný a Sothisov alebo Síriusov kalendár.

Na konci roka sa pridávalo 5 extra dní. Egyptský rok bol rozdelený na 12 mesiacov po 30 dní v každom mesiaci. Aj keď sa každý egyptský rok skladal len z 365 dní, a aj keď Egypťania nemali zavedený pojem "prestupný rok", predsa si každý štvrtý rok predĺžili o jeden deň.

Egyptský rok sa skladal z troch ročných období, ktoré boli nazvané podľa poľnohospodárskych prác, ktoré sa v tom období práve vykonávali. A preto podľa prekladu poznáme záplavové obdobie (Achet), leto (Sjemoe) a zimu (Peret). Každé obdobie trvalo štyri mesiace.

Egyptský spôsob dátovania.

Od Strednej ríše sa stalo zvykom začínať rok nástupným obdobím nového kráľa. Na začiatku každého panovania novej vlády sa teda začali roky počítať od nuly. Nástupnícky rok sa v textoch označoval týmito symbolmi:( viď obrázok nad textom !!!)

Od Strednej ríše sa stalo zvykom začínať rok nástupným obdobím nového kráľa. Na začiatku každého panovania novej vlády sa teda začali roky počítať od nuly. 

       

A na záver – niekoľko „kartuší“ viac , či menej známych kráľov:

                                      Doplňujúce údaje  z diela V. Zamarovského: