Autor príspevku: MK3TN

Názov príspevku  -  Objasnenie pojmov Duat, heka a maat v staroegyptskej mytológii.

Nespomínam si už na presný dátum – no bolo to približne pred 15 – 20 rokmi, keď sa mi do rúk dostala kniha L. Součka, nesúca tajomný názov „Tušenie tieňa“. Knihu som medzičasom zapožičal niektorému so svojich priateľov, ktorý mi ju bohužiaľ „zabudol“ vrátiť.

Táto neveľká kniha pútavým spôsobom pristupovala k riešeniu tajomstiev dávnych civilizácií, nezvyklých javov či udalostí ľudskej histórie – ponúkajúc možné varianty prístupu k riešeniu týchto udalostí či javov. Ak aj autor knihy nedával priamu odpoveď – vždy – a to bolo pravidlom tú ktorú oblasť o ktorej bola v knihe reč končil zaujímavou tézou, ktorá musela každého čitateľa upútať. Tou tézou bola veta „Rozhodne tu možno tušiť tieň“.

Aj k riešeniu otázok základov mytológie a histórie starobylého Egypta sa snažím vo svojich rýdzo amatérskych článkoch pristupovať v súlade s touto tézou, pretože nie som ani archeológ, ani egyptológ a už vôbec nie historik – aj keď tieto oblasti ma v poslednej dobe mimoriadne zaujímajú.

Moje posledné články – orientujúce sa na základy mytológie a histórie starobylého Egypta sa snažia – povedané terminológiou J. Součka – poodhaliť existujúci tieň, alebo s pribúdajúcim časom a rozširujúcimi sa faktami a vedomosťami o starobylom  Egypte – tento tieň čo najviac „osvetliť“. Tušenie tieňa o starobylom Egypte sa pokúšam zbaviť jeho prívlastku. A ak sa tieň ešte v nejakej podobe zachová – nech má čo najkonkrétnejšie kontúry. Možno i naďalej zostane tieňom – ale možno aj nie.                                                                                                      

Preto , že sa v terminológii  týkajúcej sa mytológie starovekého Egypta , veľmi často vyskytujú pojmy a slová – ako – „heka“ , „maat“ , či „ duat“ a rada ďalších – pokladám za potrebné , pokúsiť sa  poodhaliť ich tajomstvo – aj keď- povedané terminológiou L.Součka –  „ rozhodne aj tu ešte možno tušiť tieň“

Úvod k tomuto príspevku začnem opäť citáciou z diela „Tajomná komora“ – od autora R. Bouvala: „Odborníci – zaujímajúci sa o náboženstvo a filozofiu – stále nemajú istotu v tom, čo vlastne znamenal maat pre starých Egypťanov. Maat  personifikovali ako okrídlenú bohyňu, ktorá mala na hlave pripevnené veľké pero, a to podľa mnohých odborníkov symbolizovalo „pravdu“ alebo osvietenosť srdca prekypujúceho pravdou  a spravodlivosťou.

Podstatu pojmu maat si možno azda najlepšie predstaviť ako  kombináciu všetkých etických základov, ktoré sa dajú zhrnúť do princípu božskej pravdy alebo jednoducho pravdy. Maat je skrátka „kód božských praktík“, ktorými sa musí ľudská bytosť  počas svojej pozemskej existencie prispôsobiť – aby sa mohla zdokonaľovať až do božského stavu.... Inými slovami povedané maat je určitý systém kozmických božských zákonov t.j. božskej pravdy – vedúcich k nesmrteľnosti duše.

Lenže maat sám o sebe nepostačuje na zabezpečenie tejto nesmrteľnosti. Je iba základným predpokladom pre „právo“  vstúpiť do kráľovstva nebeského Usireho. Zosnulý musí najprv úspešne prekonať tvrdé skúšky a utrpenia, ktoré ho očakávajú na strašnej ceste cez  Duat. A aby sa mu to podarilo – zosnulý musí byť „vystrojený“ – to znamená – zasvätený do systému magického poznania Thovta – známeho ako „heka“. Inak povedané predpokladom na získanie vysokého postavenia a nakoniec aj najvyššieho titulu – faraón – bola v starobylom Egypte schopnosť získať Heku t.j. magickú silu alebo magické poznanie.

Všetky štátne záležitosti – či už išlo o kráľovské dekréty...zákony, či dokonca vyhlasovanie vojny sa vykonávali pomocou mágie. Ale schopnosť aktivovať magické sily si vyžadovalo využívať posvätnú atmosféru a okrem nej aj posvätné magické slová alebo znamenia a rituály. Vyžadovalo si to teda učiteľa – mága – tento bol na faraónskom dvore nenahraditeľnou entitou a musel ovládať najvyššie stupne mágie.

To by čiastočne aj vysvetľovalo – prečo v moderných ezoterických spoločnostiach – ako sú napríklad slobodomurári – osoby s predpokladom získať vysoké štátne postavenie napríklad aj mnohí americkí prezidenti, musia podstúpiť najvyšší stupeň rituálneho zasvätenia  (veľa sa napríklad píše o 33 stupni slobodomurárstva).

V teokracii faraónskeho typu sa výcvik a iniciačný proces mága – nováčika – vykonával v špeciálnych školách, ktoré niesli označenie „dom života“. V nich sa konal prísny vyučovací proces. Absolvovalo ho iba zopár adeptov – nazývali ich „pisári domu života“ pričom tento titul im udeľoval  najvyšší stupeň magických síl.

Podľa staroegyptskej histórie – vynálezcom a tvorcom t.j.  otcom takej mágie bol Thovt.Preto aj jedna z jeho prezývok ( okrem iných ) bola aj prezývka – „ Pán slov, ktoré majú silu „ Podrobnejšie som sa o postave Thovta zmieňoval vo svojom príspevku č. 1.

Je zrejmé , že práve pomocou heky  - systému magického poznania, respektívne – magickej sily Thovta – sa zosnulý ( faraón ) dostane cez  Duat  a potom mu  maat  ( zachovávanie princípov božskej pravdy ) zabezpečí vstup do nebeského kráľovstva Usireho.
R.Bauval - vo svojom diele " Talizman" - k problematike pojmu " Heka" uvádza aj nasledovné poznatky: Pomerne dlho prevládal názor , že starovekí Egypťania nemali " náboženstvo" - aspoň nie v takom zmysle , aký mu prisudzujeme v dnešnom svete. A hoci termín  - egyptské náboženstvo sa v egyptológii používa veľmi často...zostáva skutočnosťou , že ho sotva nájdeme  v slovníku starovekých Egypťanov. Jednoducho neexistuje. Významný egyptológ a filológ - Alan H.Gardiner to vysvetluje takto:
              " Z hľadiska Egypťanov môžeme povedať , že nič také , ako náboženstvo neexistuje - existuje iba heka - ktorej najbližší anglický ekvivalent má význam "magická moc".
Všetko , čo sa dalo najsť v súvislosti s egyptskými monumentami a textami , vedie k predpokladu , že "heka" - to jest - magická moc sa - podľa všeobecných predstáv - dala získať prostredníctvom veľmi intenzívneho duchovného a intelektuálneho vzdelávacieho procesu , ktorý zahrňoval aj prepracované a tajné zasväcovanie. Heka bola druho posvätnej vedy , alebo - tomuto označeniu dávame prednosť - špeciálnej gnózy , ktorá podľa všeobecnej mienky bola darom Thovta - starovekého egyptského boha múdrosti (pre Grékov - Hermes Trismegistos). Britský egyptológ - Patrick Boylan , profesor východných jazykov , na Univerzity College v Dabline napísal:
               " Thovt...je boh múdrosti a poriadku v kozme. Jeho slovo oživuje veci...(a je) vybavený magickou mocou. Magia vždy predpokladá špeciálnu gnózu. Magici vyhlasujú , že majú väčšie a hlbšie vedomosti o tajnej podstate vecí a o skrytom spojení , ktoré drží veci pokope. Múdry je ten , torého slová majú moc ovládať tajomné sily a odvracať neviditeľné nebespečenstvo . A mág-kúzelník to všetko robí na základe špeciálnej gnózy..."
Túto špeciálnu gnózu , alebo magické vedomosti hromadil - ako sa povrávalo - práve Thovt. Zapísané sú v posvätných knihách , ktoré - podľa legendy objavenej  v egyptskej " Knihe mŕtvych" - uložila v chráme v Heliopoli - bohyňa Hathor a jej hviezda - bo Sírius. Podobnú legendu , ktorá spája boha Thovta a jeho posvätné knihy , s mestom  Heliopolis - možno nájsť vo "Westcarovom papyruse": V tomto 3500 rokov starom texte sa rozpráva príbeh o mágovi , ktorý sa dostal na dvor faraóna CHufreva , legendárneho kráľa Veľkej pyramídy v Gíze. Chufrév hodlá objaviť tajnú komnatu ( kde sa zrejme nachádzali magické knihy) aby mohol navrhnúť svoju pyramídu a mág mu prezradí , že ju môže nájsť v Heliopole - v miestnosti s katalógmi , alebo v knižnici , či sieni s písomnosťami (inventár) Tento príbeh spája myšlienku pyramíd - s magickými vedomosťami Thovta - vedomosťami , ktoré špeciálne súviseli s hviezdami.  Francúzsky egyptológ - Christian Jacp  píše v tejto súvislosti aj toto:
           " Najväčším centrom mágie v Egypte bolo pravdepodobne posvätné mesto Heliopolis - mesto slnka , kde sa vyvinula najstaršie teológia. Tu ochraňovali veľké množstvo papyrusov - magických  - v najširšom slova zmysle, vrátane lekárskych , botanických , zoologických a matematických textov. Väčšina gréckych filozofov a učencov putovala do mesta Heliopolis - študovať tieto vedomosti...Všetko poukazuje na skutočnosť , že najdôležitejším aspektom tejto "posvätnej vedy" , alebo špeciálnej gnózy - bolo presvedčenie , že vplyv a moc hviezd možno nejakým spôsobom stiahnúť na zem...konštrukcie starovekej egyptskej posvätnej vedy vychádzali z hlbokej viery , že prirodzené predmety - ako napríklad - amulety , sochy , svätostánky , monumenty , chrámy , ba dokonca aj celé mestá - možno nasýtiť božskou esenciou hviezdnych bohov - čo bolo spojené s použitím heky , to znamená mágie"

Zákonite je tiež zrejmé že maat a heka určitým spôsobom kráčajú “ ruka v ruke „ a len spolu sú schopné zabezpečiť individuálnu kvalitu charakteru a poznania na dosiahnutie stupňa nesmrteľnosti.Preto neprekvapuje – že bohyňu maat  často pokladajú za spoločníčku , alebo dokonca manželku Thovta.

Aj ďalší môj obľúbený autor – V. Zamarovský  sa vo svojej knihe „Bohovia a králi starého Egypta“ o božstve  Maat , zmieňuje nasledovne:

„ Maat – bohyňa pravdy a spravodlivosti , dcéra boha Slnka Rea....Egypťania v nej videli bohyňu a zosobnenie  „toho čo je správne“ To značí teda – nielen pravdy a spravodlivosti , ale aj práva , zákonnosti a vôbec –celého spoločenského aj prírodného poriadku...považovali ju za výtvor bohov , reprezentovaných bohom Slnka – Reom ...V „ Rituáli  Reovho kultu“ – z čias Novej ríše  , to vyjadrovali takto:

„ Putuješ po nebi a riadiš Zem (Re)  a Maat je pritom s tebou...Kým existuješ ty , existuje aj Maat , kým existuje Maat , existuješ  ty (Re)...Je spojená s tvojou hlavou , je večne pri tebe...Tvoje pravé oko je Maat , tvoje ľavé oko je Maat...dych tvojho života a tvoje srdce je Maat“...

V jedno z ponaučení z čias Strednej ríše doslovne stojí: „ Hovor Maatu , čin Maatu – lebo je veľká a mocná „ A už v“ , „ Textoch z pyramíd zo starej ríše ,sa velebí kráľ , že vďaka nemu „ Maat sedí na mieste , kde prv (sedelo) bezprávie“

Autor ďalej píše:

         „ Ako vyplýva  z prvého z uvedených citátov – zdržiavala sa (bohyňa) Maat hlavne v spoločnosti svojho tvorcu , či otca Rea. Považovala sa pritom za jeho ochranného ducha , ktorý ho napĺňa silou a stotožňovala sa s posvätnou kobrou na jeho čele. Vždy sa tiež zúčastňovala na „poslednom súde“ človeka pred bohom  Usirem. Jej symbol – pštrosie pero – slúžil spravidla ako závažie  , na váhach pravdy – keď sa na nich vážilo srdce (svedomie) zomrelého“

Podľa niektorých správ – bola a ostala slobodná  - podľa iných , sa vydala za najvyššieho hodnostára na Reovom dvore – Thovta , ktorý zastával na „poslednom súde“ hodnosť zapisovateľa....Hoci Maatin kult mal oficiálny charakter – ako sa zdá – nikdy nezľudovel. Príčinou toho bola zrejme skutočnosť, že v jej mene sa vykonávala štátna , súdna a trestná právomoc.

Vieme o niekoľkých jej chrámoch – z dvoch sa zachovali rozsiahle pozostatky. Mladší z nich dal postaviť Ptolemaios 4. – v dnešnej Dér el—Medine. Konali sa v ňom súdne procesy a v miestnostiach jeho príslušenstva , bolo väzenie pre vyšetrovaných. Starší chrám pochádza možno už  z čias Amenhotepa 3. Z 18. Dynastie...a stál v Karnaku. V tomto chráme sa konal , okrem iného – aj chýrny  proces s vykrádačmi hrobov  v Údolí kráľovien – za vlády  Ramesa 9. o ktorom sme kompletne informovaní z takmer kompletného protokolu – s menami obžalovaných , ich výpoveďami ,dôkazmi spáchaných zločinov...až po rozsudok smrti. „Maatine dvorany“ – sa úradne volali súdne siene a Maatin obraz nosili sudcovia na retiazke okolo krku – ako odznak svojho úradu . Ich oficiálny titul znel „kňaz (veľkňaz) bohyne Maaty“

Maatine vyobrazenia poznáme z množstva reliéfov v chrámoch a hrobkách ( najmä v hrobkách úradníkov so súdnou právomocou). Väčšinou je na nich  v spoločnosti boha Rea , na mnohých aj sama. Poznáme ju tiež zo všetkých papyrusov – s ilustráciami „ váženia srdca“ Na reliéfoch a papyrusoch je Maat vždy v ľudskej podobe a s pštrosím perom na hlave...

                         

Staroegyptský pojem slova Duat sa dá vcelku dobre pochopiť z ďalšej citácie z diela  R. Bouvala:

             „ Apoteóza putovania duše životom a smrťou sa dosahuje v takzvanej „Súdnej sieni Usireho“ Usiremu – sediacemu na svojom vesmírnom tróne , predstavujú zduchovnených zosnulých  po ich ceste cez Duat. Táto dramatická scéna – známa aj ako „Váženie srdca „ je nádherne zobrazená na známom  „ Aniho papyruse“ , vystavenom v Britskom múzeu.

Na pravom okraji zobrazenej scény je Usire na tróne – umiestnenom v otvorenej svätiny. Má bielu kráľovskú korunu s dvoma perami – ako symbolmi veľkého mága , v rukách drží cep a berlu – symboly hodnosti faraóna. Za ním stoja s pokorou a odhodlaním chrániť kráľa – bohyne Eset a Necbeth. Pod Usirem je otvorený kvet lotosu z ktorého sa vynárajú štyria Horovi synovia (personifikácia štyroch svetových strán), ktorý podľa „Textov z pyramíd“ pomáhali Usiremu na jeho ceste na nebesá a do hviezdneho sveta svojimi „železnými prstami“.

Vonku – vedľa Usireho  svätine  privádza Hor zduchovneného zosnulého, ktorý úspešne prekonal záverečnú skúšku „váženia srdca“ a môže sa stretnúť z bohom a vstúpiť do jeho nebeského kráľovstva. Ďalej naľavo je (viď obrázok 19 str.123 menovaného autora) vzpriamene stojaci boh Thovt, ktorý drží v rukách paletu a pero – aby zapísal výsledok váženia srdca na veľkých váhach - obsluhovaných kňazom s maskou šakala. Váhy symbolizujú maat – (bohyňu s perom na hlave), jej obraz vidieť na vrchu vertikálneho ramena prístroja. V jednej z misiek je pero pravdy – a v druhej srdce, čo je podstata zosnulého.

Boh Anupev t.j. Upauaut so šakalou hlavou – otvárač ciest, privádza ďalšieho zosnulého pripraveného na váženie srdca.

Nad scénou je rad božstiev – reprezentujúcich 42 sudcov  (vspomeňme si, že aj Thovtových kníh bolo údajne 42), ktorí pomáhajú Usiremu vyriecť záverečný ortieľ.

Celú cestu podsvetím (Duatom) si možno predstaviť aj takto:

                    Keď Slnko každý deň zašlo – teda zomrelo –na západe , nevyhnutne sa muselo narodiť pri najbližšom svitaní – na východe (tento čas putovania trval 12 hodín) Kvôli tomuto putovaniu musel boh Re  tiež putovať podsvetím v temných nočných hodinách . Dvere každej jednej hodiny strážili hrôzostrašní odporní démoni a boh RE musel cez ne prejsť. Početné úseky tohto putovania  zobrazujú nástenné maľby v kráľovských hrobkách  - v Údolí kráľov. Existovali 3 hlavné príručky , ktoré umožňovali toto putovanie. Najznámejšou z nich je tkz  „Kniha o tom , čo je v podsvetí“

                     Najúplnejšia verzia tejto knihy o putovaní boha slnka Rea – od „smrti“ po západe slnka – až po „znovuzrodenie“ – na svitaní , sa zachovala na stenách pohrebnej komory faraóna Thutmoseho III. a v hrobke jeho syna – Amenhotepa II. v Údolí  kráľov pri Tébach (dnešnom Luxore)

Boh cestuje v člne s hliadkami a kormidelníkmi a sprevádzajú ho pritom viacerí bohovia. Hoci spočiatku bola táto magická kniha určená iba kráľom , postupne si ju osvojili aj vyšší hodnostári a použili ju aj vo svojich hrobkách a preto sa nebohí zavše zobrazujú ako kormidelníci Reovej slnečnej bárky. Každá hodina cesty Duatom sa spája s bohmi , alebo zvieratami.

Napríklad – v prvej hodine „spievajú“ paviány a otvárajú bohu dvere , zatiaľ , čo tucet hadích bohýň sa stará o svetlo. Bohovia obilia vystupujú v druhej a tretej hodine a v tejto poslednej Re oživuje Usireho. Hady vystupujú do popredia  v štvrtej hodine a majú veľkú moc , lebo sa verilo , že schopnosť – vyzliekať kožu –je stelesnením  vzkriesenia. V šiestej hodine vystupuje Re v podobe posvätného chrobáka – Cheprera – ktorý údajne vo dne kotúľa slnečný disk po oblohe a takto prechádza okolo dvoch levov na obzore (Aker) Tak pokračuje putovanie sprevádzané rozličnými ťažkosťami – napríklad – mačky šermujú veľkými nožmi a odsekávajú hlavy zlým hadom (Apop) , bohyne chrlia oheň na Reho  nepriateľov , alebo im odtínajú hlavy – kým nenadíde posledná – dvanásta hodina – tu sa opäť vracia hadia obraznosť – keď Re vstupuje do hadieho chvosta – a potom vychádza z jeho úst , ako posvätný chrobák Cheprer. Krátko si odpočinie a vzápätí sa narodí ako disk spomedzi stehien bohyne noci a oblohy – Nut. Tento výjav je zobrazený v niekoľkých kráľovských hrobkách – kde sa bohyňa skláňa nad stropom pohrebnej komory a ochraňuje tak kráľov sarkofág.

Autor J. Bouval ďalej  píše: „Bádatelia - študujúci  rozličné náboženstvá prirodzene upozornili ne nápadnú podobu medzi získavaním nesmrteľnosti duše v egyptskom  náboženstve a v doktrínach a dogmách kresťanstva.

V Biblii je napríklad systém podobný kozmickému poriadku (maat), ktorým je zákon božských zákonov tvoriaci takzvané „Desatoro božích prikázaní“, ktoré vyhlásil Mojžiš na vrchole hory Sinaj. Sú očividne myslené ako princípy, ktorými sa musí jedinec riadiť aby dosiahol božie požehnanie, prípadne aj nebeskú nesmrteľnosť.

Treba však zdôrazniť, že medzi moderným kresťanstvom a Usirovským náboženstvom je zásadný a výrazný rozdiel. Kým v Usireho náboženstve sa podľa božích zákonov nevyžaduje od jednotlivca iba vernosť, každý musí získať aj poznanie – procesom zasvätenia založenom Thovtom a pokračujúce v jeho magických knihách. Kresťanstvo si nevyžaduje poznanie – stačí mu iba viera. Práve v tomto je základný rozdiel medzi cirkvou a starým Usiriovským náboženstvom, ako aj ranou formou kresťanstva známou ako gnosticizmus.

Slovo  gnóza (gnosis) je gréckeho pôvodu – lebo práve gréčtina bola jadrom zakladajúcej sa cirkvi –“, a značí „ poznanie“ prípadne  -  božské poznanie.

Gnosticizmus sa však zrodil v Egypte v rokoch, keď sa kresťanstvo ešte len formovalo, keď obrazne povedané – prešľapovalo na mieste v stopách už takmer tristo rokov trvajúceho Usirijského náboženstva – dá sa teda bez nadsádzky konštatovať, že najstaršia forma kresťanstva má svoje korene v mystériách a iniciačných náboženstvách Egypta, Grécka a Východu a že práve cez gnosticizmus sa tieto staré systémy preniesli celými vekmi až kým sa na záver nerozplynuli hoci v pozmenenej a skreslenej forme v moderných školách rezokruciánstva a slobodomurárstva. Ale to už je iná kapitola dejín.

V ďalšom mojom príspevku sa budem venovať „scéne“ alebo – prostrediu Egypta v ktorom sa jeho dejiny odvíjali.