Autor príspevku: MK3TN

Názov príspevku  -  Mytologické základy božstva Osiris,Isis ,Hor ,Setuch a božstvo Sokar.

            „Každá civilizácia , ktorá sa zahľadela  ďaleko do svojej mýtickej minulosti – si v nej vždy našla  svoj božský rodokmeň.

Pre Grékov to bolo obdobie Olympu – keď sa bohovia „bratali“ so smrteľníkmi –ako to opisuje Homér  vo svojich dielach Ilias a Odysea. Pre Hebrejcov to bol čas Genesis a čas patriarchov – opísaný v Starom zákone. Pre Egypťanov – ktorých civilizácia predchádzala grécku aj hebrejskú – sa pravý  zlatý vek  - keď sa bohovia bratali s ľuďmi – nazýval Tep Zepi – čo sa dá približne preložiť ako Prvý čas.“

Znamená to , že všetky princípy, doktríny, zákony, náboženstvá, rituály...chrámy, pyramídy, hrobky...teda všetko na čom spočíval faraónsky štát a jeho teokracia – vychádzali z nezmeniteľného presvedčenia , že kráľ bol svojim božským pôvodom stále spojený s týmto vzdialeným zlatým vekom Prvého času.

Avšak samotný pojem Prvého času  nieje celkom priezračný a jednoduchý. Pokiaľ ide o Egypťanov – tí vždy verili , že išlo o historicky existujúcu epochu – počas ktorej bohovia žili na Zemi , počas neho žil aj Usire a v tomto čase zázračné narodenie  Hora dalo vzniknúť dynastii faraónov božského pôvodu. Preto aj obdobie Prvého času pokladali za Čas Usireho a Čas Hora. Vychádzalo sa tiež z toho, že počas zlatého veku bohov Usire položil systém „kozmických zákonov“ nazývaných maat. Jeho syn Hor a z časti ďalší nasledovníci mali za úlohu zabezpečovať aby sa maat dodržiaval a vekmi nemenil.

R. Bouval a A. Gilbert v diele „Mystérium Oriona“ o tom píšu:

„Verili, že systém kozmického poriadku a jeho prenos do Egyptskej krajiny bol vytvorený dávno pred bohmi. Egyptu vládla rasa bohov mnoho tisícročí predtým ako vládu zverili smrteľnému – ale božskému rodokmeňu faraónov. Faraóni boli božským spojením z bohmi a v rozšírení predstavovali spojenie s Prvým časom. Boli strážcami vybudovaného práva a múdrosti.

Všetko čo robili – každá činnosť, každý pohyb, každé nariadenie – muselo byť spravované v intenciách Prvého času, slúžiaceho ako akýsi štatút  kráľovstva. Bola to pravda nielen pre kráľa a jeho dvor ale týkalo sa to všetkých prírodných udalostí – pohybu nebeských telies, nevysvetliteľných nebeských úkazov a stúpajúcich či klesajúcich vôd Nílu.

Nebol by zveličením povedať, že všetko čo faraón robil, bolo s pojené s Prvým časom - teda  dôkladné znovuuzákonenie mýtických udalostí, ktoré mohli kozmické alebo svetské alebo obojaké, skombinovaných v dualite silou symbolov a rituálov. Neprekvapuje teda, že tento blažený Prvý čas sa stále spomína ako čas Usireho.“

V súvislosti s pojmom Prvý čas je vhodné doplniť ešte túto úvahu: V staroegyptskom meste Heliopoli – pôvodne nazývanom Ounu alebo Anu (biblicky On) v najväčšom náboženskom centre Egypta sa nachádzal chrám známy ako Chrám fénixa – v ktorom bol uložený kultový predmet -  benben.

O fénixovi, ktorého starí Egypťania  nazývali Boinu (Bennu) sa verilo, že ide o magického ohnivého vtáka, ktorý na začiatku času vystúpil z „prvého pahorku stvorenia“. Prvým zaškriekaním čiže slovom dal do pohybu čas a spustil „nový vek“.

R. T. Rundle Clark k tomu poznamenáva: „Predpokladom všetkých egyptských úvah je viera, že čas sa skladá z obnovujúcich sa cyklov určených bohmi: deň, týždeň – pozostávajúci z desiatich dní, mesiac, rok a dokonca aj dlhšie obdobia sú stanovené podľa konjunkcie Slnka, Mesiaca, hviezd a periódach stúpania či klesania rieky Níl. Keďže fénix prvým zaškriekaním vyvolal tieto cykly – v určito zmysle je patrónom všetkých časových období a jeho chrám Heliopoli sa stal  centrom regulovaného kalendára.

Autor sa vyjadruje aj o mieste pôvodu Boinu - fénixa a jeho zvláštneho vzťahu s takzvanou hekou „životnou esenciou bohov“:

„Egypťania mali dve predstavy o pôvode života. Podľa prvej sa objavil súčasne s bohom, ktorý  sa vynoril s prvotných vôd. Podľa druhej sa sem dostala životná esencia - heka z ďalekého neznámeho prameňa. Jej zdrojom bol Ohnivý ostrov, miesto s večným svetlom ležiacim na hranici sveta. Tam sa rodili a vstávali  z mŕtvych bohovia  a odtiaľ ich posielali na svet. Hlavným poslom tejto nedosiahnuteľnej krajiny je fénix“.

Škrekot fénixa ohlasujúci nový vek bol vyvolaný silou heky a bol to práve tento škrekot alebo toto slovo, ktoré dalo vzniknúť svetlu a životu na zemi.

Ako som už uviedol vo svojom druhom príspevku starí Egypťania okrem iných výnimočných vlastností pripisovali Thovtovi aj rolu „tajomníka Usireho“ legendárneho zakladateľa faraónskej dynastie a boha znovuzrodenia.

Kto bol však v skutočnosti Usire – tento poloboh? Existoval vôbec? Autor R. Bouval vo svojej práci uvádza: „Keď egyptológ sir Wallis Budge pripravoval štúdiu o Usirem, skončil nakoniec osemsto stranovou kompozíciou nazvanou Osiris a egyptské vzkriesenie. Aj napriek rozsiahlej štúdie Budge uznal, že jeho štúdia nie je vyčerpávajúca. Nevyžaduje priveľkú námahu zistiť prečo je tomu tak. Usireho kult predbehol kresťanstvo o 3000 rokov a okrem toho prežil popri kresťanstve  ako jeho vážny súper vyše tri storočia. V skutočnosti by Usireho kult pretrval aj dlhšie nebyť systematického ničenia jeho chrámov cirkvou a postavením jeho uctievania mimo zákon v roku 391 n.l. Podľa prísneho kódexu kresťanského cisára Teodosia II.“

Autor ďalej uvádza: „O Usirem a o celej trojici tvoriacej okrem neho aj jeho sestru a manželku Eset a ich božským synom Horom hovoria doslova tisíce tisícou starých textov napísaných na chrámoch a pyramídach na stenách hrobiek a rakiev, papyrusoch a pod.. ( Súsošie "božskej trojice" predstavujúce Usireho v strede , po pravej strane stojí jeho manželka Eset a po ľavici - ich syn Hor  - pochádza z 22. dynastie , za vlády Osorkana II. ) Napriek tomu neexistuje komplexný mýtický alebo historický prameň o jeho živote. Usiriovský mýtus zdá sa, že starí Egypťania poznali tak dobre, že sa nepokladalo za potrebné rozprávať ho ako  predhovor k rituálom – práve tak ako väčšina kresťanov pozná základné prvky príbehu Krista.“

 Jedna z rekonštrukcií  príbehu o Usirem vyzerá  takto: „Úloha mesta Heliopolis ako centra štátneho kultu svätého mesta bolo známe aj tým, že malo vlastné „heliopolské náboženstvo“, ktorého panteónom bolo veľkých Devätoro  bohov a toto náboženstvo sa všeobecne uznávalo všade. Veľký panteón zložený z 9. božstiev tvoril rodinu, ktorej vládol Atum – Re. Atum – Re ktorého  pôvod je nejasný masturboval a tak stvoril Šoua (Šua) boha vzduchu a Tefnet – bohyňu vlhkosti. Táto dvojica splodila Geba – boha zeme a Nut – bohyňu neba. Geb a Nut súložili ale ich rozkoš prerušil ich otec Šua, ktorý vo forme vzduchu prišiel medzi nich – zdvihol baldachýn neba zo zeme a tak rozdelil božských milencov. Napriek tomu „koitus interruptus“ porodila bohyňa neba Nut  štyroch antopomorfných bohov, ktorí žili na zemi. Bola to dvojica synov Usire (Osiris) a Setuch (Seth) a ich sestry  - Eset (Isis) a Nebthet (Neftheps).

Spojenie Usireho a Este sa stalo predmetom najväčšieho mýtu starého Egypta – ako prvých božských manželov, ktorí vládli Egyptu.

Usire bol najstarší syn bohyne nebies Nut a boha Zeme – Geba , pretože podľa legendy sa narodil ako prvý z takzvaných  piatych  epagomenálnych  dní ( 5.dní pred letným slnovratom).Usire a Eset  založili  ríšu „ Prvého času „ v oblasti Memfisu , spravovanú podľa božských pravidiel. O Usirem sa traduje , že scivilizoval Egypťanov a zaviedol systém kozmického poriadku a zákona.

Žiarlivý brat Setuch neskôr Usireho zabil – jeho telo rozrezal na 14 častí , ktoré rozhádzal po Egyptskej krajine. Eset sa po rozsiahlom hľadaní podarilo poskladať jeho telo ( okrem penisu , ktorý nenašla ) a magickými rituálmi – naučenými od boha Thovta – Usireho oživila. K Usireho telu pripevnila umelý penis  a tak potom otehotnela jeho semenom. Usire sa medzitým vzdialil  na oblohu – aby medzi hviezdami Orionu – na brehoch nebeského Nílu – to znamená – Mliečnej cesty – založil vesmírnu ríšu Prvého času ( Duat ) V močiaroch delty Nílu  - Eset porodila syna Hora. Keď Hor dorástol – vyzval na súboj svojho zlého strýka Setucha. Po veľkom zápase , ktorý sa odohral v oblasti Memfisu – na legendárnom mieste Cher Aha – mieste bitky  - Hor porazil Setucha a za pomoci Thovta získal nazad Egyptský trón.

Všetkých ďalších egyptských kráľov pokladali za reinkarnáciu Hora Keď kráľ Hor zomrel – aj jeho oživila Eset magickými rituálmi a jeho semenom  - podobne ako semenom Usireho oplodnila maternicu  bohyne kráľovnej – čiže najvyššej kňažky. Potom sa vzdialila na nebo – aby sa v súhvezdí Oriona  spojila s Usirem.

 Ďalšou  z rekonštrukcií príbehu o Usirovi je aj pasáž z diela  V. Zamarovského – Bohovia a králi starého Egypta. Tu na strane 388 o tejto mytologickej bytosti píše:

            „ Podľa najrozšírenejšej verzie mýtov a legiend , bol Usire (Osiris)  synom boha Zeme – Geba a bohyne  neba – Nuty. Jeho prarodičmi boli , boh vzduchu  Šov  a bohyňa vody Tefnut., ktorí boli priamymi potomkami praboha Atuma. Mal brata Setucha a dve sestry – Eset a Nebthet . S Eset uzavrel podľa zvyku egyptských bohov a kráľov – súrodenecké manželstvo a mal s ňou syna Hora. Spolu so súrodencami , rodičmi a prarodičmi , tvoril Božské devätoro , na čele s Atumom , ktoré sa tešilo osobitnej úcte v starom náboženskom stredisku One (Heliopoli...) Prostredníctvom tohto „Devätora“ a najmä Atuma , bol spojený so všetkými významnými bohmi iných náboženských stredísk a uznaný za celoegyptského boha.

Pritom jeho kult nevznikol v One , ale pravdepodobne – v dolnoegyptskom  „ Usirovom meste“ – Pusire ( po grécky – Búsiris ) ....rozšíril  sa potom po celom Dolnom Egypte cez On  sa dostal do Horného Egypta  , kde sa vytvorilo druhé hlavné stredisko jeho kultu – v Abozéve ( Abýde)

 Ako vyplýva z Usireho titulu – Pán z Pusira  i z iných súvislostí – považovalo sa toto mesto za jeho rodisko. Narodil sa vraj v prvý deň  päťdenných  sviatkov , slávených na konci roku ....a keď dospel – stal sa kráľom na Zemi ..“.Otec Geb , ktorý ho splodil s Nutou  odovzdal mu vládu nad krajinami – aby ich viedol k šťastiu , lebo zistil , aký je vynikajúci „ – môžeme čítať na nápise z 18. dynastie  .

„ Len čo sa stal kráľom „ – píše pre zmenu Plútarchos – vyviedol Egypťanov z úbohého  zvieracieho stavu , v ktorom žili  a naučil ich všetko , čo potrebovali vedieť  na dobývanie plodov zeme , dal im zákony a naučil ich uctievať bohov. Potom sa vydal na cestu – aby scivilizoval celý svet , to sa mu však nepodarilo  a tak ostatný svet s výnimkou Egypta – zostal barbarský. Jeho brat – Setuch – ho totiž na samom začiatku jeho cesty – zavraždil....Žiarlil na úctu , ktorú si Usire vyslúžil  u Egypťanov a závidel mu jeho moc. Keď sa nemohol dostať na jeho miesto inak – odhodlal sa na bratovraždu. Ako akt bratovraždy prebiehal – popisuje autor takto

„ Zhromaždil (Setuch) sedemdesiatdva svojich druhov  a tajne si zaobstaral presné rozmery Usirovho tela „ – píše ďalej Plútarchos  ( pričom Setucha nazýva menom obludného podsvetného obra z gréckych mýtov – Tyfóna ) „ načo zhotovil nádhernú truhlicu presne tých rozmerov  a zariadil , aby ju priniesli na hostinu , ktorú usporiadal na Usireho počesť. Pri pohľade na truhlicu všetci hostia žasli a s obdivom ju chválili. Setuch na to s úsmevom vyhlásil  , že ju daruje tomu – kto ju presne zaplní – keď si do nej ľahne. Jeho druhovia to jeden , po druhom urobili – no pre každého bola priveľká Napokon vstal Usire ,  vstúpil do nej a ľahol si  Vtom všetci priskočili a dali na ňu veko , jedni ho pritĺkli zvonku klincami a iní zaliali škály roztaveným olovom. Keď to spravili – odtiahli truhlicu k rieke a pustili ju dolu vodou – k moru „

No treba aj dodať ešte jeden dôležitý aspekt – týkajúci sa tohto príbehu – ten spočíva v to , že niektoré egyptské texty vynechávajú podrobnosti o Usireho zavraždení a mlčky predpokladajú , že sa jednoducho – utopil v Níle. Jeho telo potom objavila Eset  s Nebthetou  na nílskom brehu pri Nedite – naďaleko Ebozévu v Hornom Egypte Avšak – podľa Plútarchovho opisu – odniesol Níl truhlicu s Usirom do mora a vlny ju vyhodili na breh až pri Bible – dnešnom Džebele v Libanone. Eset ju tam po strastiplnom hľadaní našla  a spolu so svojou sestrou – priniesla Usireho telo do Nedidu“ ďalej sa už texty zhodujú v tom , že  len , čo Setuch zazrel mŕtveho Usira – vrhol sa na neho – a na kúsky ho rozsekal , jednotlivé časti jeho tela ( 14 alebo 16) – rozhádzal po celom Egypte. – dopustil sa pritom dvoch  zločinov a to ešte hroznejších – po prvé – zhanobil mŕtvolu , čo bolo v očiach Egypťanov neodpustiteľné – po druhé – zničil jej celistvosť – ktorá bola podľa viery Egypťanov jednou z nevyhnutných podmienok života na onom svete „

„ Usiremu však nebolo súdené „ – píše ďalej autor  „ aby naveky zahynul -  Eset s Nethbetou sa znovu vybrali hľadať jeho telo a po prekonaní najrozličnejších ťažkostí – jeho časti našli  každú potom na mieste nálezu pietne pochovali. Eset zároveň – mocou svojich čarov všetky časti spojila  - nech nám to prichodí akokoľvek nepredstaviteľné –obnovila tak integritu (celistvosť) jeho tela. Naviac – vdýchla do neho – mávaním svojich krídiel  vzduch života a tak Usire vstal a oplodnil ju – aby mal na svete legitímneho potomka.

Keď z neho životná sila vyprchala – poslal boh Slnka – Re  čierneho šakala – Anupa – ktorý bol bohom mumifikácie , aby jeho telo nabalzamoval a vykonal príslušné obrady. Tým umožnil Usiremu  večný život na onom svete , kde sa stal kráľom mŕtvych a vládcom podsvetia. Eset potom porodila Usiremu syna – Hora , ktorý sa vypravil pomstiť jeho smrť a znovu dobyť pozemské kráľovstvo , ktorého sa zmocnil Setuch.“  Bitka Hora so Setuchom o budúci trón Egypta  je však už inou kapitolou , ktorá nie je predmetom pojednávania v tomto článku.

Hoci egyptológovia neoblomne tvrdia , že Usire bol iba mýtickou postavou  - uznáva sa že celý systém faraónskej teokracie – jeho náboženské oslavy , jeho kalendár , zákony, ako aj kódy sociálneho správania – spočívajú na presvedčení – že kráľ bol svojim božským pôvodom stále spojený so vzdialeným zlatým vekom bohov – označovaným ako Zep Tepi – Prvý čas.

Základné princípy starého chrámového kultu a faraónsky štát, ktorý ich aplikoval – vychádzali z toho, že počas zlatého veku bohov Usire založil systém „kozmických zákonov“ – nazývaný maat. Jeho syn Hor a všetci ďalší kráľovskí následníci mali za povinnosť a úlohu zabezpečovať, aby sa maat dodržiaval a vekmi nemenil.

Usire a božstvo Sokar

Škótsky bádateľ Steuart Campbell prezentoval fascinujúcu teóriu v ktorej s odkazom na francúzskeho egyptológa A. Lenoira píše: „V článku vo FMR (Dizertácia o egyptských pyramídach č.39/1989) Lenoir trúfalo vyhlasuje, že vzdelaný cestovatelia a archeológovia sa v účele Veľkej pyramídy v podstate zhodujú: „Všetci ju pokladajú za hrobku Usireho...bola vlastne jeho stelesnením, rovnako ako všetky hrobky vybudované na počesť mytologických osobností“...základným krédom tohto náboženstva, špeciálne v Usireho kulte bolo, že človek pozostáva z tela a duše a že duša žije aj po smrti. Naozaj sa verilo, že možno poskytnúť „hrobku (v skutočnosti kenotaf)aj duši...v zhode s tým by sme mohli Veľkú pyramídu pokladať za miesto odpočinku Usireho – ale jeho duše“.

Je všeobecne známe, že viacerí faraóni naozaj nechali stavať kenotafy t.j. falošné hrobky pre svoje duše na rozličných miestach a celkom inde, než bolo miesto ich posledného odpočinku. Príkladom tejto zvláštnej praxe sú mnohé hrobky a kenotafy prvých kráľovských dynastií.

Telesné zvyšky ich kráľov boli pochované v mastabách v Dolnom Egypte pri Memfise, kým ich kenotafy v Abydose v Hornom Egypte teda 1850km ďalej.

Aj spisovateľ a výskumník Simon Cox vyslovil myšlienku o kenotafe štylizovanom do podoby „tajnej komory“ pod nekropolou v Gíze...Cox teoretizuje o tom, že v skutočnosti treba hľadať hrobku nie Usireho ale Sokara (Cox ho pokladá za archetyp – čiže funkčný model Usireho a nie hrobku Usireho samotného). Túto pasáž by bolo vhodné doplniť ešte touto úvahou: V archeologickej sezóne 1906 – 1907 kopal archeológ Petrie v púšti pri Gíze približne 2,5km na juh od plošiny Gíza. Tu objavil celú hromadu figúrok tzv. vešebtov. Figúrky vešebtov sa našli v jame hlbokej asi 3m naplnenej pieskom. Tieto figúrky zanechali po sebe pútnici, takže ich nemožno dávať do súvislosti s nijakou pôvodnou hrobkou či hrobom. Niektoré vešebty nájdené Petriem patrili osobe nazývanej Chamves – išlo o syna Ramesseho II.. Petrie však nenašiel hrobku ako takú, našiel iba niekoľko vápencových stavebných blokov....

Prečo ktosi zanechal mimohrobové figúrky vešebtov v Gíze? Existuje nejaká korelácia medzi týmito figúrkami a mimohrobovými nálezmi v Abydose? Odpoveď na tieto otázky musíme získať bližším pohľadom na božstvo, ktoré predchádzalo dokonca aj Usiremu a ktoré Usire pohltil  či asimiloval ku koncu starej ríše. Toto božstvo predstavoval Sokar.

Sokar – boh s hlavou sokola si získal popularitu vďaka umiestneniu na 4. a 5. hodine Duatu. Ale, akú úlohu hralo božstvo, ktorému patrila táto sféra? Mnohí z egyptológov predpokladali, že Sokar je iba „druhou stránkou Usireho“. Ale nie je to tak.

Sokar je najstarším známym božstvom v Egypte – oveľa starším ako Usire. Aj keď písomné a archeologické doklady o Sokarovom kulte sú zriedkavé z toho čo máme, môžeme kus po kuse zostaviť obraz o tom ako bolo toto božstvo vážené a uctievané...Počas Novej ríše Sokarov kult prevzal mnohé rituálne, mytologické a ideologické prvky Usireho kultu.

Kto teda Sokar vlastne bol?

Sokar bol pôvodne bohom memfiskej nekropoly a jeho meno našlo svoju odozvu v mieste dnes nazývanom Sakkára. „Podľa dosť rozšíreného názoru „ píše vo svojej práci V. Zamarovský „ ktorý zastávali aj starší egyptológovia – žije jeho meno dodnes v názve dediny – Sakkára – v katastri ktorej leží časť pohrebiska  prvého  hlavného  mesta zjednoteného Egypta – Mennofera. No skutočnosť je taká – že Sakkára sa volá  podľa arabského kmeňa Bení Sokar  , ktorý v jej okolí sídlil na sklonku stredoveku...

„ Sokar patrí medzi najstarších egyptských bohov – o ktorých sa nám zachovali písomné správy  a preto že Egypťania  prikladali pohrebu a kultu mŕtvych veľký význam – patrí aj medzi najdôležitejších bohov.. Prvé zmienky o ňom sú už z Archaickej doby  , hovorí sa o ňom aj v „ Textoch z pyramíd  zo Starej ríše  i v náboženských textoch – zo Strednej ríše – najmä z Vesetu  - čiže Théb....“ Podľa predstáv Egypťanov –zúčastňoval sa predovšetkým – na pohrebných obradoch , spolupôsobil pri „ očisťovaní tela  a pri ceremoniáli „ otvárania úst“...po riadnom pohrebe chránil večný odpočinok mŕtveho a jeho hrobovú výbavu. . Dozeral na správny postup prác na pohrebisku pomáhal vymeriavať pôdorys  zádušných chrámov  a kaplniek , dbal na presné vyhotovenie predmetov – potrebných pre život na onom svete ...Sám bol šikovný umelec ...a tak sa stal aj patrónom umelcov a remeselníkov“

Napriek svojmu významnému postaveniu – stá boh Sokar vždy v pozadí  - za hlavným Monoferským bohom Ptahom ..no časom ho Egypťania nechali s týmto bohom splynúť – tak že v niektorých textoch sa o ňom hovorí – ako o Sokarovi – Ptahovi Podobne splýval aj s bohom mŕtvych a vládcom podsvetia – s Usirem.

“Jeho svätina bola v Rostau, ktoré sa – ako si ukážeme nachádza južne od Gízy, kde sa odohrávali aj niektoré časti jeho slávností. Primárnym objektom Sokarovho kultu bol pahorok a jeho posvätný čln nazývaný bárka Henu, ktorý viezol mŕtveho kráľa na nebesia. V starej ríši Sokara pokladali za patróna remeselníkov a špeciálne obrábačov kovov, a v knihe Duat býval Sokar vo zvláštnej krajine mŕtvych, kam nemal prístup ani boh Re. Sokara možno vidieť ako reprezentanta 4. a 5. hodiny Duatu:

„Stojí tam na svojom pahorku v niečom, čo vyzerá ako vrchol kopca zakončený akýmsi čiernym kónickým symbolom – azda kameňom. Na tomto mieste má čln boha Slnka Re podobu hada, aby sa mohol preplaziť cez piesok a tak bezpečne prejsť cez Sokarovu ríšu, kým duše mŕtvych plačú v tme okolo neho. Sokarovu ríšu strážia nielen dva akerzské levy, ale aj celá hŕba hadov a rozličných čudných bytostí“

Z uvedených poznatkov jasne vyplýva, že kým Sokar je bohom smrti – neskorší Usire je bohom mŕtvych a znovuzrodenia. V Textoch z pyramíd je spojenie medzi týmito božstvami také tesné, že ich činy a úlohy sa často zamieňajú, alebo aj stotožňujú. Dokladom o stotožnení oboch božstiev môže byť podobnosť medzi ceremóniami, ktoré sa konali počas Sokarových osláv a niektorými oslavami Usireho v Abydose.

Ako sme už naznačili – postava Sokara sa tesne spája s bárkou Henu čo je pravdepodobne odozvou na rozličné pohrebné člny nájdené v oblasti pyramíd. Počas Sokarových 10 dňových osláv sa v nich v určitom bode konali aj ceremónie v Sokarovej – Usireho hrobke známej pod menom šetajet,  ktorá sa nachádzala v memfiskej nekropole konkrétne v Rostau. Francúzska egyptologička Christine M. Zivieová, predpokladá, že Rostau možno lokalizovať do oblasti Džebel Gibli, približne 900m na juh od Veľkej pyramídy – na miesto takzvaného južného pahorku v Gíze. Tento vyčnievajúci kopec je jediným bodom plošiny, odkiaľ vidieť všetkých deväť pyramíd a kde možno nájsť piate oddelenie.

Predstavu, že Veľkú pyramídu, alebo dokonca celú Gízsku nekropolu by bolo možné pokladať za „miesto spočinutia“ duše alebo ducha Usireho, alebo kombinovaného božstva Usire – Sokar, značne podporujú aj staré texty. Ako poznamenal egyptológ Selin Hassan existuje niekoľko vyjadrení o tejto otázke v takzvanej „knihe o dvoch cestách“ datovanej približne do roku 2000pr.n.l.. Je tam napríklad zmienka o „Akerskej vysočine ktorá je bydliskom Usireho“, a aj o „Usirem, ktorý býva na Akerskej vysočine“. Aker, ako už bolo spomínané bolo pôvodné božstvo vyznačujúce sa podobou obrovského leva alebo sfingy, ktoré by mohli byť veľkou Sfingou v Gíze. V dôsledku toho Hassan prišiel k záveru , že „ Akerská vysočina“ – nevyhnutne musela byť vyvýšenou plošinou v Gíze – teda Monte Libyco hermetických textov.

V súvislosti s analýzou preberanej problematiky sa doslovne  ponúka vyniesť na svetlo ešte jeden aspekt – podľa môjho úsudku – dosť závažný:

Keď grécky spisovateľ a historik Herodotos navštívil v 5. storočí pred n. l. Egypt – zaviedol ho istý egyptský kňaz na nekropolu v Gíze.( v tom čase bola Veľká sfinga zrejme celkom pokrytá pieskom – lebo sa Herodotos  o nej vôbec nezmieňuje) Je totiž viac než nepravdepodobné , aby na  niečo také – ako bola  sfinga – Herodotos – osobnosť známa na celom svete ako „ otec dejepisu“ zabudol.

Herodotos opisuje každý detail Veľkej pyramídy a pripája aj svoj komentár: „ Uplynulo desať rokov , kým bola hotová táto stavba  cesty a stavby podzemných komôr v pahorku , na ktorom stoja pyramídy. Tieto podzemné komory si panovník dal vybudovať pre seba ako kryptu na umelom ostrove , ktorý vytvoril tým , že zaviedol okolo neho kanál z Nílu „

Ďalšou zaujímavosťou súvisiacou s touto problematikou je najnovší fakt , ktorý hovorí o tom že, koncom roku 1997 – Dr. Hawass ohlásil objav obrovskej podzemnej hrobky , vo vzdialenosti približne 200 metrov za Sfingou – t.j. na Akerskej vysočine.Táto hrobka , ktorá bola v čase objavu Dr.Hawassom celkom pod vodou – v určitom ohľade  súhlasí s Herodotovým opisom – bol v nej napríklad sarkofág obklopený vodou – ktorý budil dojem , že leží na malom ostrove.Dr.Hawass naznačil , že niektoré nápisy v hrobke svedčia o tom , že nejde  o hrobku faraóna Chufeva – ako informoval Herodotos – ale o hrobku určenú Usiremu – skrátka – ide o kenotaf – ako to neskôr formulovali  Lenoir a Campbell.

Natíska sa tu celá rada otázok súvisiacich s týmto nálezom – napríklad – prečo sa budovala „symbolická“ hrobka tak hlboko v skalnom podloží ? Prečo mala byť ponorená pod vodou , aby ju nikto nemohol navštíviť ?Nesplnil by taký istý účel a lepšie – kenotaf alebo relikviár – kde by pútnici a návštevníci naozaj vzdávali svoju poctu ? Otázok je samozrejme oveľa viac Nieje celkom možné , že to čo Dr.Hawass  objavil – nieje ani hrobka ani kenotaf – ale niečo celkom iné ? Ale čo potom to môže byť? Nemohla by to byť napríklad vstupná komora , alebo vchod – vedúci niekam ďalej – možno na to správne miesto „ Usireho hrobky“ ale potom sa natíska zákonite aj ďalšia otázka – existujú v staroegyptských textoch a dokumentoch vierohodné dôkazy – podporujúce túto hypotézu? Zdá sa že áno. Jedným z týchto presvedčivých argumentov je existencia takzvaného „ Šabakovho kameňa“ uloženého v Britskom múzeu. História jeho objavu , ako aj jeho obsah však už niesu predmetom o ktorom pojednáva tento článok.

Údaje a fakty v tomto článku sú čerpané z diela : R.Bouval – Tajomná komora  a z diela autorov – R.Bouval a A. Gilbert dielo Mystérium Oriona.  Ilustrácia s postavami Usireho , Eset , Hora a Setucha , ako aj ich hieroglifické znaky sú vyňaté z knihy " Divy Egypta" od Emily Sandsovej.

Kto bol Hermes a čo boli Hermetiká

Autor príspevku  MK3TN

Názov príspevku  -  Kto bol Hermes a čo boli Hermetiká ?

           Vo svojom úvodnom príspevku , venovanom mytologickej postave boha Thovta , som vyslovil tézu , že Thovt bol  prototypom budúceho Hermesa , to znamená že  medzi nich nemožno dať znamienko rovnosti.

Je známe a tvrdí sa že najmenej od čias Herodota ( 5. storočie p.n.l. )sa Gréci domnievali , že kňazi v Heliopole nadobudli posvätné vedomosti , napísané v posvätných knihách – ktorých bolo údajne 42 a pripisovali ich  bohu Thovtovi – vynálezcovi hieroglifických posvätných písomností a geometrie. Tohto boha Thovta , Gréci neskôr nazvali H e r m e s T r i s m o g i s t o s  a  pripisovali mu hermetické písomnosti – Hermetiká.

J.Bouval vo svojom rozsiahlom diele (bolo už menované ) uvádza:

                     „ O skutočnom pôvode a veku hermetických dokumentov sa na akademickej pôde veľmi intenzívne diskutuje...Väčšina odborníkov sa zhoduje v tom , že hermetické texty ( známe aj ako Corpus Hermeticum  - alebo  skrátene  Hermetica ) boli s definitívnou platnosťou napísané v ich súčasnej podobe neznámymi „ helenizovanými“ Egypťanmi , alebo – čo platí rovnako – egyptianizovanými Helénmi ( Grékmi ) v starej Alexandrii , niekedy medzi posledným storočí pred našim letopočtom a druhým storočím nášho letopočtu“

                       Existujú dve skupiny textov :

      

                        Prvé sú známe ako  f i l o z o f i c k é  texty

                         Druhú skupinu tvoria ( alebo sú označované ) t e c h n i c k é  alebo  alchymistické  texty.

Väčšina „ filozofických „textov je napísaná v gréčtine , ale niektoré – zrejme staršie sú napísané v staroegyptskom koptskom jazyku. Našli sa v roku  1645 v Nag Hammadi  v starom Egypte.

Hermetica obsahujú 21 kníh – 18 z nich  - takzvané Libelli  tvoria časť  hlavného korpusu, tie sa obyčajne označujú ako Latinský Asklepius.

Existuje aj kolekcia krátkych „ výpiskov“ a „ fragmentov“ ktoré sú všeobecne taktiež pokladané za súčasť Hermetík.

Nieje známe koľko autorov prispelo do Hermetík , lebo všetky knihy sa pripisujú Hermesovi  T rismegistovi ( Hermes Trojnásobne veľký). Ako už bolo povedané – Gréci  stotožňovali Hermesa  s egyptským bohom múdrosti – Thovtom ( v gréčtine – Džehutej)

Zároveň však je dôležité vedieť , že v helénskom svete ... neplatil Hermes Trismegistus za tú istú osobu  ako jeho egyptský prototyp.Hermes Trismegistus je v skutočnosti egyptským Hermesom to znamená že je vlastne zlúčením egyptského Thovta a gréckeho Hermesa.

A pokiaľ ide o oslavný epiteton „ Trojnásobne veľký“ ten pravdepodobne pochádza od starých Egypťanov , ktorí už v 3. storočí pre našim letopočtom často hovorili o Thovtovi ako o „Veľkom – veľkom“ „Veľmi veľkom „ „ Trojnásobne veľkom“ .

                      Autor ďalej uvádza:

                      „ Hermetické spisy však boli pre históriu dlho stratené. Približne od 4 storočia až do 15 storočia nášho letopočtu sa o nich v západnej Európe takmer nevedelo a predpokladalo sa , že sa navždy stratili.

Avšak v roku 1460 vďaka zvláštnej a šťastnej zhode okolností sa našla takmer nedotknutá kópia kompletných Hermetík , ktorá sa dostala do rúk Cosimovi di Medici – dóžovi Florencie a otcovi talianskej renesancie (taliani ho označujú ako „Páter Patria „ _ „ Otec vlasti“ )

Prvú časť Libelli – známu pod záhadným titulom „Paimandres“ čoskoro preložil Cosimov  chránenec učenec a jazykovedec Marsilio Ficino.

                      Preklad alebo časť prekladu znie takto:

„ Kedysi dávno , keď som začal uvažovať o veciach okolo nás a moje myšlienky sa vznášali kdesi vysoko , kým moje telesné zmysly boli v zajatí spánku – nie však spánku aký vyvoláva nadmiera jedla alebo slabosť teľa – zdalo  sa mi , že ku mne prišla   Bytosť obrovských a nesmiernych rozmerov , nazvala ma menom a povedala mi: „ Čo by si chcel počuť a vidieť a naučiť sa – aby sa zdrojom tvojich poznatkov stalo myslenie ? „ Kto si ? „ opýtal som sa ja. „Ja som – odpovedal mi Paimandros  - vedomie Najvyššieho „

                                                                              

                                                                          ( Corpus Hermeticum – Libellus  1-2 )

Klasickí spisovatelia , ktorí  navštívili Egypt , alebo v ňom žili - Herodotos , Diodorus , Sicolus...vyzdvihovali vo svojich  vyjadreniach obrovskú vekovú múdrosť egyptských kňazov a najmä ich úctu vzbudzujúce znalosti o hviezdnej oblohe a pohybe hviezd. Egypt pokladali mnohí za posvätnú krajinu – v ktorej kedysi prebývali bohovia a učili ľudí božským a posvätným vedám a tým – ktorí si to zaslúžili – odhalili tajomstvá nesmrteľnosti. Ale , táto nádherná a prapôvodná veda Egypta sa nedostala k renesančným učencom – akým bol v tom čase aj  Cosimo de Medici – pretože dôvod bol veľmi prostí – bola totiž napísaná tajomným jazykom hieroglyfov , ktorému dovtedy nikto nerozumel.

„ Možno si teda predstaviť intelektuálnu šokovú vlnu – píše vo svojej práci  „ Talizman“ autor R. Bauval –ktorá preletela učenými kruhmi Florencie – keď vzrušený Cosimo de Medici dal na známosť , že vlastní celú kolekciu písomností , ktorú ktosi neznámy preložil do gréčtiny. Boli to chýrne stratené knihy Hermesa Trismegista.

Svetoznáma znalkyňa problematiky renesancie – Frances Yatesová ( o ktorej ešte bude reč) význam tohto objavu objasnila takto:

                        Od...raných kresťanských autorov sa možno o Hermesovi Trismegistovi dozvedieť čosi viac. Predovšetkým od  Klementa z Alexandrie , ktorý vo svojom očarujúcom opise sprievodu egyptských kňazov , hovorí , že spevák na čele procesie niesol dve knihy hudby a piesní , ktorých autorom bol Hermes...horoscopus niesol štyri  Hermove knihy o hviezdach. V tomto opise Klement vyhlasuje , že existuje 42 kníh , ktoré napísal Hermes Trismegistos , z ktorých 36 obsahuje celú egyptskú  filozofiu , ďalších 6 kníh sú pojednania o medicíne. Je veľmi nepravdepodobné , že by Klement vedel čosi o Hermetike , ktorá sa dostala až k nám , ale renesančný čitateľ  bol presvedčený , že  v Corpus Hermeticum a v Asclepiovi – má vzácnych potomkov veľkej posvätnej knižnice – o ktorej hovorí aj  Klement „

Marsilio Ficino skompletizoval za jeden rok latinský preklad 14 kníh , alebo traktátov Hermetiky. Ficino nazval svoj preklad „ Paimandres“ – čo bolo ono už spomínané  meno tajomnej univerzálnej mysle – ktorá odhalila Hermesovi Trismegistovi božskú múdrosť , obsiahnutú v Hermetike. A hoci vynález tlače mal v tom čase za sebou len 15 rokov života – vydanie „Paimandra“ sa stretlo s veľkým úspechom. Spočiatku koloval v ručne písaných kópiách , ale nakoniec ho v roku 1471 v Trevise vytlačili pod titulom : „Paimandres alebo moc a múdrosť Božia“ ....do roku 1543 – kedy v Norimbergu vydali slávne Koperníkovo dielo „Revolúcia“ – vyšlo viac ako 50 samostatných vydaní Hermetiky a to v rozmanitých končinách Európy !

Keď Ficino v roku 1463 prekladal Hernetiká – nezaradil do nej traktát s názvom „Logos Teleios , čo v preklade znamená „ Dokonalý prejav“ lepšie známi pod označením ako „ Asclepios“ Asclepia vytlačili po prvý krát v roku 1469...iba dva roky pred prvým tlačeným vydaním Ficinovho prekladu Paimandra. V predstavách  Marsilia Ficina – bol Hermes Trismegistos historická postava , ktorá žila v starovekom Egypte a naozaj bola autorom Hermetík. S týmto názorom naozaj súhlasili všetci renesanční humanisti a filozofi – predovšetkým však – veľký kresťanský hermetik a kabalista – Pico della Mirandola , ktorý podobne ako Ficino , celkom podľahol Hermetike...

Prví Hermovskí učenci si dávali veľký pozor – aby nespochybňovali autoritu Biblie a nedráždili tak inkvizíciu – z tohto dôvodu vlastne aj prijali za skutočnosť aj tézu , že Hermes prišiel až po Mojžišovi Táto idea , ktorá im mala zaručiť bezpečnosť – pochádzala od svätého Augustína...tento prijal tvrdenie , že Hermes Trismegistos žil dávno pred gréckymi filozofmi , ale zároveň trval aj na tom že:

                 „ prišiel až po Abrahámovi ,  Izákovi , Jozefovi ba dokonca aj po Mojžišovi. Pretože Mojžiš sa narodil vtedy – keď Atlas , brat Prométeov , ktorý bol veľký astronóm...bol starým otcom staršieho Merkura (Herma) , ktorý bol zasa starým otcom (Herma) Trismegista.

Boli však aj takí – ktorí nesúhlasili s touto zamotanou chronológiou – napríklad Lazzarelli – prekladateľ „ Definícií Asclepia“  bezmedzne veril  v oveľa  starší pôvod Herma Trismegista a tvrdil:

          „ Trismegistos nežil v tých istých časoch ako Mojžiš , ale dávno predtým , ako sa možno poľahky presvedčiť v prácach Diodora Sicílskeho. Ten vo svojej chronológii kráľov Egypta udáva , že ľudom spočiatku vládli bohovia. Je preto celkom jasné , že Merkúr (Hermes Trismegistos) žil v časoch , keď žili bohovia....kým Mojžiš žil v epoche – o ktorej Biblia a mnohé iné staroveké písomnosti známe v Egypte – jasne vyhlasujú – že v nej vládli nie bohovia – ale faraóni.

„Staroegyptská sága Hermes Trismegistos a do istej miery aj písomnosti , ktoré mu pripisovali , boli naozaj hodná jagavej renesančnej kariéry.

Napríklad v roku 1544 – keď francúzsky humanista Adrien Turnebous – lepšie známi ako Turnebus , publikoval v Paríži svoje prvé vydanie originálneho gréckeho textu Hermetík , spolu s Ficinovým prekladom do latinčiny –– v úvode ku teológ – Petrus Paulus Vergérius knižke napísal:

„Hermes Trismegistos bol pôvodom Egypťan.. Vrchol dosiahol ešte skôr , ako nastal čas faraónov , ako si myslia mnohí chronografi. Niektorí – medzi nimi aj  Cicero – sa nazdávajú , že je tým – koho Egypťania nazývajú Thovt...

Vplyv Hermetík na učencov opisovanej epochy bol taký veľký a silný, že mnohí moderní bádatelia  zaoberajúci sa renesanciou...získali presvedčenie že tieto texty prekypujúce filozofiou a mágiou znamenajú pre renesanciu silný popud – takže  jej dozvuky boli výrazne cítiť aj počas osvietenstva v 17 storočí.

Ku koncu 15 storočia si získal  Hermes Trismegistus ako učiteľ božskej múdrosti...takú popularitu, že začal dokonca konkurovať Ježišovi. Niektorí vedci sa nazdávajú , že ak by nebol panoval strach pred perzekúciou zo strany pápežskej inkvizície – sláva Hermetík by bola prekonala povesť „ Novej zmluvy“..učenci presvedčení o sile  Hermetík dokonca zaslali pápežovi petíciu – aby Hermetiká boli kanonizované a zaradené ako súčasť kresťanského učenia cirkvi ( patril medzi nich napríklad učenec Francois de Candelle  - známy pod menom Flussas , ktorý v roku 1574 zverejnil latinskú verziu Paimandrosa  a venoval ju rímskemu svätému otcovi Maximiliánovi 2. Informujúc ho , že Hermes Trismegistos získal vedomosti o božských záležitostiach , o ktorých písal najskôr po egyptsky , potom po grécky....

Ďalším – kto riskoval  nevôľu pápeža ,pre otvorenú podporu Hermetík , bol taliansky učenec Francesko Patrizi . Publikoval Hermetiká vo svojom diele „ Nova de  Universis Philosophika „...s úvodom adresovaným pápežovi Gregorovi 14.- vyzýval pápeža , aby dal príkaz – nech Hermetiku  vyučujú všetkých , dokonca aj jezuitov...

Moderní odborníci vychádzajúci z hermetických tradícií , ku ktorým patrila aj nositeľka Veľkého kríža – Frances  Yatesová – zistili určité náznaky , že hermetizmus prakticky adoptoval najmenej jeden z pápežov – v roku 1492 sa stal pápežom prominentný člen rodiny Borgiovcov .-Alexander  6. (rodným menom –Rodrigo  Borgia )  Zaujímal sa o astrológiu a mágiu  a túto nezvyčajnú črtu demonštroval aj podporou známeho hermetického kresťana – kubalistu Pica Della Mirandolu , ktorý bez výhrad prijal  Ficinov  názor o tom , že Hermes Trismegistos bol pohanský prorok kresťanstva. Zašiel však ešte ďalej. V Hermetike rozpoznal formu mystickej náuky a „ prírodnej mágie“ ktorú spájal so židovskou kabalou.  ( V skutočnosti – kabala v doslovnom preklade znamená  „ tradícia“ to znamená , že konkrétne ide o židovskú mystickú tradíciu , ktorú zrejme Boh odovzdal Mojžišovi v posvätnom hebrejskom jazyku a ktorá – podľa kabalistov – vyjadruje mystický a magický zmysel – zakódovaný  v dvadsiatich dvoch literách hebrejskej abecedy ) Pápež poveril maliara  Pinturicchia  vyzdobiť stropy borgiovského sídla vo Vatikáne ...scénami zobrazujúcimi Hermesa Trismegista  v prítomnosti egyptskej bohyne Izis a s osirisovským býkom Apisom.  ( toho má nakoniec v erbe aj rodina Borgiovcov) V miestnostiach sídla sú nielen scény s dvanástimi sibylami  - ohlasujúcimi príchod Krista – ale aj zobrazenia dvanástich hebrejských prorokov s Hermesom  Trismegistom – ako centrálnou postavou – umiestnenou pod znameniami zvieratníka. Sú tam aj scény s dvanástimi apoštolmi a Pannou Máriou...za nimi sú však aj zobrazenia „siedmich slobodných umení“ patriacich k významným princípom slobodomurárstva pričom najvýznamnejšou je astrológia.

Za pozornosť čitateľa týchto riadkov iste ešte stojí aj tento mimoriadne zaujímavý popis udalostí – týkajúcich sa  pojmu „ Picatrix“ Hoci s absolútnou istotou možno povedať, že Ficino odvodil svoj vlastný talizmanovej  a prírodnej magie z Asclepia , niektorí vedci – ako napr. F. Yatesová si navyše myslia , že ho ovplyvnila aj iná hermovská kniha o mágii – nazvaná  „ P i c a t r i x „ – je to kniha spájaná s kánonom Corpus Hermeticum...Jedna kópia „Picatrisa“ sa našla aj v súkromnej knižnici Pica della Mirandolu.

„Picatrix“ najprv preložili do latinčiny z arabskej verzie...v tejto verzii mala kniha titul  „Ghajat Al Hakim“ – čo v preklade znamená „ Cieľ mudrcov“ Pramene uvádzajú , že ide 224 starých rukopisov o hermovstve , astrológii , kabale a alchýmii. Picatrix považujú za jedno z najkompletnejších diel o starovekej talizmanovej mágii , aké vôbec existujú. Dnes sú k dispozícii viaceré európske  preklady- do nemčiny ho napr. preložil vedec Helmut Ritter v r. 1933 , do španielčiny –Marcelino Villegas v r.1982 , do latinčiny v r. 1986 americký vedec David Pingree z Brownovej univerzity...Anglický preklad časti diela publikoval v r. 2OO2  Hashem Attallah Na novom preklade pracuje znovu David Pingree. Niekoľko veľmi užitočných komentárov – doložených početnými citátmi sa nachádza aj v knihe Frances Yatesovej „ Giordano Bruno a kacírska tradícia“

Dňa 17.februára 1600 sa  na Compo de Fiori stala  táto udalosť:

Mnísi pápežskej inkvizície  privliekli na námestie Giordana Bruna – pravdepodobne najerudovanejšieho človeka renesančného obdobia a „hermetického „ mága – zapchali mu ústa, priviazali ho k drevenému kolu a zaživa upálili. V očiach pápežskej inkvizície spáchal Bruno hriech kacírstva tým , že zastával názor , podľa ktorého znamenie kríža nevzniklo v lone kresťanskej  vierouky ale uctievali ho už dávno predtým Egypťania.

Brunova smrť bola neklamným znakom , že cirkev náhle  ukončila tolerovanie hermeticko-egyptského náboženstva , takže toto hnutie muselo prejsť do hlbokej ilegality

V roku 1610 to znamená 10 rokov po upálení Giordana Bruna – si anglický panovník Jakub I. pozval do Londýna jedného z najerudovanejších učencov tejto doby Issaca Casaubauna z úlohou začať frontálny útok proti Hermetikám s cieľom zdiskreditovať ich autorov a obviniť ich, že „plagializovali“ Bibliu a Platónove práce. Issac Casaubaun bol nepochybne učencom svojej doby ale táto doba sa na stave jeho učenosti aj svojim spôsobom podpísala. Prvá polovica 17.storočia sa niesla v atmosfére ovplyvnenej náboženskou neznášanlivosťou. Už spomínaný anglický kráľ trpel protináboženskou paranojou. Jeho vízie „mágie a démonov“ sa stali pôvodcom široko pestovanej honby na bosorky – ústiacej do hromadného upaľovania za živa na hranici. V takejto zvláštnej náboženskej klíme boli aj závery I. Casaubauna úplatné tejto hystérii.

V podstate – hlavný úder Casaubaunovho útoku na hermetiká sa zameriaval na lingvistickú techniku, štýl a syntax s prihliadnutím na určité historické nezrovnalosti.

            Jeho závery zneli:

·         Hermetiká nemajú ani zďaleka staroegyptský pôvod.

·         Nemôžu byť prameňom božských odhalení, ktoré by predchádzali Mojžiša.

·         Treba ich datovať do postkresťanskej éry a sú výplodom polokresťanských autorov.

Aj, keď Casaubaun pripúšťal, že Hermes Trismegistus mohol v minulosti existovať – nemohol byť autorom Hermetík.

Efekt týchto záverov I. Casaubauna bol doslova otrasný. Frances Yatesová to popisuje takto:...datovanie Hermetík I. Casaubaunom do roku 1614, do postkresťanského obdobia a nie do čias dávnovekých egyptských kňazov pôsobí ako hranica oddeľujúca svet renesancie od súčasného sveta. Toto datovanie šmahom zmiatlo renesančný neoplatonizmus vybudovaný na báze „prisci theology“ (vrcholnej teológie), ktorého hlavnou osobou bol práve  Hermes Trismegistus.

Otriaslo to aj pozíciami renesančnej mágie a jej hermeticko-kubalistickými ideami spočívajúcimi na dávnej egyptskej filozofii a kabale. Narušilo to tiež pozície takého extrémistického hermetického prívrženca akým bol (do upálenia v roku 1600) Giordano Bruno jeho platforma návratu k lepšej egyptskej predjudaistickej a predkresťanskej filozofii totiž doslova explodovala po zverejnený objavu, že písomnosti svätého staroegypťana Hermesa Trismegista treba datovať nielen do čias dávno po Mojžišovi ale aj dávno po Kristovi. Nie je to samozrejme pravda.

Na vyváženie tejto „skazy hermetík“ z iného uhlu pohľadu treba poukázať, že mnohí súčasní bádatelia nás uisťujú....že hermetické spisy nesú nielen reálne znaky staroegyptského vplyvu a že naozaj mohli byť staroegyptskými iniciátormi a filozofickým náboženstvom ktoré od prvého storočia pred našim letopočtom po druhé storočie nášho letopočtu v prepracovanej a modifikovanej podobe vyhovovalo alexandrijskej „nežidovskej“ populácie prevažne gréckeho pôvodu.

Nakoniec – je celkom jasné, že detailný preklad chrámovej literatúry napísanej staroegyptskými hieroglifmi do gréčtiny si vyžadovalo oveľa viac ako skromnú účasť egyptský kňazov.

Ďalším dôkazom je aj platónovský filozof  Iamblichos, ktorý nám rozpráva o tom ako Pytagorovi a Platónovi počas dlhého pobytu v Egypte pomáhali egyptskí kňazi čítať Hermesove spisy napísané hieroglifmi.

Existuje teda veľa intuícií, ktoré umožňujú identifikovať  Hermetiká ako egyptské alebo nesúce určité egyptské prvky. Príkladom potvrdenia  tejto myšlienky môže byť aj Gearth Fowden – tento v rozsiahlej štúdii o Hermetikách poukazuje na to, že Kore Kosmou, ktoré patrí do jednej skupiny s filozofickými textami pristupuje k Hermesovi priamočiaro ako k bohovi a obklopuje ho neskrývaným mytologickým pozadím.

Osobu Thovta – božského autora egyptskej chrámovej literatúry možno iba tušiť pod povrchom koreónskeho Hermesa – všeznalého učiteľa odovzdávajúceho ľudstvu múdrosť.

Hermetiká sú teda prezentované ako odhalenie božskej pravdy a nie ako produkt ľudského umu. Rovnako vo filozofických ako aj technických textoch tí, ktorí odhaľujú pravdu sú typickými  božstvami grécko-egyptského synkretizmu – inými slovami dokonca umožňujú existenciu niektorých typických gréckych prvkov... celková atmosféra je však egyptská.

Okrem samotného Hermesa Trismegista a Eset – ktorí sa dlho spájali s tak egyptskou ako aj gréckou tradíciou, nachádzame aj Asklepia stotožného s egyptským Inhotepom (Imouthesom). Amona egyptského boha...Hora syna Eset... ich prítomnosť naznačuje viac než povrchnú príbuznosť s domácim egyptským prostredím.

Pre doplnenie tohto príspevku sa mi ako pedagógovi žiada zareagovať ešte na jeden, ale  veľmi dôležitý   aspekt súvisiaci s touto problematikou – tou je pojem „mágia“. Moderný termín mágia pochádza  z gréckeho slova „magos“, ktoré označovalo kňazov a veštcov z východu najmä z Perzie Babylonu  a Egypta.

Autor J. Bouval k tejto problematike uvádza: „Každý alchymista či mág vedel, že jedným z najväčších tajomstiev jeho remesla je sila slov. Presnejšie povedané ide o spôsob ako môžu slová získať silu a vplyv. Autor uvádza tieto príklady:

·         Briti na začiatku druhej svetovej vojny absolvovali jednu porážku za druhou... utŕžili zdrvujúcu porážku pri Dunkirku. Ako obrat tohto stavu potreboval Churchil aspoň jedno víťazstvo – toto získal v bitke pri El Alemaine v Egypte, keď 8. armáda generála Montgomeryho rozdrvila africké zbory E. Rommela. W. Churchil vyslovil vtedy dnes už svetu známe slová „nie je to koniec – ale je to začiatok konca“ – sila týchto slov zmenila v Británii náladu Britov, ktorí začali veriť, že nemecká armáda je poraziteľná t.j. že Británia môže vojnu vyhrať a aj ju vyhrala.

·         V roku 320 pred našim letopočtom v Sýrii Alexander Veľký čelil „neporaziteľnej“ perzskej armáde kráľa kráľov Dareia III. Nepriateľ mal nad Alexanderom prevahu 10 ku  1.

Keď sa Alexander dozvedel, že neďaleko bojovej línie spozorovali voz Dareia III rozhodol sa osobne viesť útok na svojom známom čiernom žrebcovi Bucifalovi. Ptolemaios Alexandrov ostrieľaný generál odhováral  Alexandra od tohto nerozvážneho kroku. „Keby som bol Alexandrom“ – povedal Ptolemaios „takéto bláznovstvo by som neurobil.“ „Keby som bol Ptolemaiom“ – povedal Alexander „ani ja by som to neurobil – ale ja som Alexander“.

O niekoľko minút sa po celej Alexandrovej armáde rozšírilo, že sa pokúsi osobne dať „šach – mat“ kráľovi Dareovi III....Alexander naozaj vyrazil do útoku...podarilo sa mu preraziť perzskú obranu a zamieril priamo k Dareiovi. „Kráľa kráľov pochytila panika, otočil svoj bojový voz a utiekol z bojového poľa.

·         Keď  Mária Magdaléna prenasledovaná davom židovských obyvateľov chystajúcich sa ju ukameňovať padla k nohám Krista – Ježiš zodvihol kameň obrátil sa k davu a vyslovil magické slová: „Kto si bez viny - prvý hoď kameň.“ Výsledok týchto slov bol elektrizujúci. Slová pravdy mali prekvapujúci efekt – zahanbený dav sa začal rozchádzať.

Sila slov – umocnená aktom odvahy, vyzývavosti alebo múdrosti môže mať magický efekt prejavujúci sa mohutnou a nezvratnou reakciou v mysli a psychike príjemcu.

Ako výstižne poznamenal Christian Jueq – jeden z predstaviteľov vzácnej odrody egyptológov uznávajúcich aspekty egyptskej múdrosti – mágiu možno azda definovať ako základnú energiu prúdiacu cez božské a ľudské sféry.. Naučiť sa hieroglifi – slová bohov je spôsob ako získať z týchto mien bohov poznatky a energiu, ktorú obsahujú... Jazyk bohov je jazyk hieroglifický. Intelektuálna a intuitívna schopnosť naučiť sa aplikovať tento jazyk je niečo čo umožňuje stať sa mágom.

V dnešnom svete mágiu sprevádza značné neporozumenie. Konštituované cirkevné telesá sa zdanlivo „v našom záujme“ zameriavajú na prenasledovanie mágie. Za obdobie 2000 rokov ju takmer vykynožili.

Autor ďalej uvádza: „V skutočnosti však je určitý druh mágie všade okolo nás – nemusíme hádam podrobne hovoriť o jej používaní v takých odlišných odvetviach ako je marketing, publicita, poradenstvo či dokonca politika. Inými slovami mágia nie je duchovným ale skôr komerčným a politickým nástrojom.

            A čo je najpozoruhodnejšie – telesami ktoré ju najviac využívajú - sú práve tie, ktoré proti nej najviac bojovali – náboženské inštitúcie Christian Jueq o tom píše: „Mágiu a náboženstvo nemožno od seba oddeliť. Vieme si predstaviť rituál bez magického vplyvu? Nie sú to práve najznámejšie náboženstvá – kresťanstvo, judaizmus a islam, i keď to popierajú, ktoré najviac využívajú všetko magické v našej duši?

            Ak má mágia čo najviac zapôsobiť – potrebuje na to prostredie v ktorom môže kombinovať významné rituály, symboly – evokujúce liturgiu z využívaním slov výrazne pôsobiacich na ľudské myslenie.

            Najočividnejším príkladom je kresťanské učenie – rozširované v magickom prostredí kostola alebo katedrály. Vhodné symboly a liturgia so starostlivo vyberanými magickými slovami a rituálmi evokujúcimi kresťanské rituály – smrť, vzkriesenie a vykúpenie sú veľmi príbuzné s pohanskými rituálmi zomretím a vzkriesením synov bohov akými boli Adonis, Dionýsos, Mithra, Usire a ich náboženstvami praktizovanými v dávnych časoch.

Súčasný „reformujúci sa“ systém školstva, premietajúci sa striedavo v tom či onom politickom jarme jeho tvorcov zdá sa, že tápa v slepej  uličke, z ktorej navonok akoby nebolo úniku. Je to však iba zdanie a neschopnosť tvorcov systému vzdelávania akceptovať v tomto systéme prvky „staré osvedčené“. Veď podľa môjho názoru návrat k vzdelávaniu v súlade s „Hermetikom oblasti vzdelávania“ J. A. Komenským ak jeho nepochybne všeobecne platnému dielu „Veľká Didaktika“ je tým prvým a zásadným krokom v dnešnej nejasnej a hmlistej školskej reforme. Čaká nás zrejme návrat  k výchove školských kádrov – týchto budúcich „mágov vzdelávania“ , ďalej dotvorenie vhodného prostredia t.j. miesta vzdelávania – školskej učebne, kabinetu, dielne, učebne... Využívanie výpočtovej techniky vo vyučovacom procese je len jedným z atribútov vzdelávania viažucim sa na technický pokrok a jeho uplatňovanie v teórii a praxi. Nie je však všeliekom.

            Z pohľadu „mága vzdelávania“ t.j. učiteľa je dnes viac než inokedy potrebné chápať jeho poslanie v duchu myšlienok „mága“  vzdelávania – J.A.Komenského:

„Maximo debetur puero severencia parvo“

Na záver – ešte niekoľko zaujímavých myšlienok z Hermovského  „Asclepia“ Autor diela „Talizman „ – R. Bauval v tejto súvislosti na str. 214 citovaného diela píše:

             „„Hermovský text , ktorý poznáme pod názvom „ Asclepius“ – obsahuje výzvu budúcim generáciám „múdrych ľudí“ aby sa postarali o úplnú reštauráciu pravého náboženstva sveta . to znamená – magického talizmanového náboženstva , ktoré kedysi praktizovali v posvätnej egyptskej krajine... pozrime sa na príslušné pasáže vzletnej prózy z Asclepia , v ktorých  Hermes Trismegistos narieka a prorokuje svojmu obľúbenému žiakovi – Asclepiovi – blížiacu sa nevyhnutnú skazu Egypta a jeho dávneho a najposvätnejšieho náboženstva:

                               A ty nevieš , Asclepius , že Egypt je obraz nebies , alebo , aby som sa vyjadril presnejšie , všetko – čím vládne a hýbe nebo – zostúpilo na zem a premiestnilo sa do Egypta ?  Ak neklamali ,naša krajina je chrámom celého sveta. A predsa – preto že múdrym sa svedčí vedieť všetko vopred – na toto nesmieš nikdy zabudnúť: príde čas , keď sa bude zdať , že Egypťania v pevnej viere a horlivej zbožnosti zbytočne vzdávali úctu bohom .Všetko ich zbožné uctievanie sa stretne so sklamaním a zmizne bez úžitku – preto že božstvo sa vráti zo zeme na nebesá a opustí Egypt. Krajina v ktorej sídlila zbožnosť ovdovie , príde o silu a ich prítomnosť. Cudzinci obsadia túto krajinu, všetky jej územia , postavia sa proti zbožnosti , vernosti a uctievaniu božstiev a do zabudnutia upadne nielen zbožnosť – ale , čo je ešte závažnejšie – aj vyššie príkazy , ktorých plnenie pod hrozbou trestu vyžadoval – takzvaný zákon Táto posvätná krajina , sídlo svätostánkov a chrámov bude potom plná hrobiek a mŕtvol.

           Ó Egypt , Egypt, na skutky tvojej zbožnosti zostanú len spomienky a tým tvoje deti neuveria! Prežijú len slová vytesané do kameňa , aby dosvedčili tvoje verné činy a v Egypte sa udomácnia Skýti , alebo Indovia , či iní barbari Lebo božstvo sa nevráti do nebies , všetci ľudia pomrú a Egypt zostane opustený , lebo sa pominú všetci jeho bohovia a ľudia. Obraciam sa na teba – najposvätnejšia rieka a poviem ti aká ťa čaká budúcnosť: až po brehy ťa naplnia prúdy krvi a budú ponad ne pretekať A nie iba krv poškvrní tvoje božské vody , rozlejú sa všade a pochovaných bude oveľa viac , ako zostane živých. Kto prežije – toho ako Egypťana poznajú len podľa reči , podľa toho – ako si bude počínať, si každý bude myslieť , že je cudzinec.

           Prečo plačeš Asclepius ? Sám Egypt bude donútený k oveľa horším skutkom , ako sú tieto a zapletie sa do ešte odpornejšieho zla. Kedysi posvätná krajina , ktorú bohovia milovali , zo všetkých najväčšmi , pre svoju zbožnosť  , jediné sídlo bohov na zemi , krajina , ktorá vyučovala svätosti a vernosti , stane sa príkladom úplnej neviery. Znudení ľudia tamtých čias , nenájdu na svete nič , čo by stálo za obdiv alebo uctievanie. Toto všetko – dobro , ktoré nikdy nepoznalo, nepozná a nebude poznať nič lepšie – sa ocitne v ohrození .Ľudia ho budú považovať za príťaž , ktorá ich omína a budú ním pohŕdať. Nebudú láskať celý tento svet , boží výtvor s ktorým neznesie porovnanie nič ,nádherný výtvor , hojnosť skladajúca sa z obrazov najväčšej rozmanitosti , stroj , ktorý z božej vôle ochotne podporuje jeho prácu , jednota všetkého , čo si možno ctiť , ceniť a nekonečne milovať , lebo stačí ho uvidieť v mnohotvárnosti podôb – v jednote.

           Nikto nevzhliadne k nebesiam. Zbožného budú pokladať za šialenca , bezbožného , za mudrca, námesačný bude pre nich odvážny a lump , slušný človek . Duša a náuka o duši ( že duša sa stala nesmrteľnou  , alebo , že ju čaká nesmrteľnosť) – ako som ti o nej rozprával ja – im bude smiešna , ale navyše aj iluzórna. Naopak – a to mi ver – ten , kto sa oddá dôstojnosti mysle bude  potrestaný. Ustanovia nové zákony , novú spravodlivosť. Nič sväté , nič zbožné , či hodné neba , alebo nebeských bytostí , nenájde sluchu , nikomu neuveria. Aké žalostné – keď bohovia opustili ľudí ! Iba zlí anjeli zostanú roztrúsení medzi ľuďmi , budú chytať zlých a nabádať ich k najhorším zločinom – vojne , lúpežiam , podvodom a všetkému – čo je cudzie duši „

„ Táto nádherná ukážka raného hermesovského textu –ako vidieť – dlho vopred predvída vážnu situáciu , v ktorej sa potom Egypťania ocitli , počas  rímskej okupácie a čo je najzaujímavejšie – zdá sa , že predpovedá aj skazu egyptského náboženstva – ku ktorej došlo potom – čo sa štátnym  náboženstvom Rímskej ríše stalo kresťanstvo „

Nabudúce sa budem venovať mytologickým základom božstva Osiris  a úlohe božstva Sokar.