Pocta Zamarovskému

 0

 

P Príspevok do Blogu  MK3TN – staroveké civilizácie – časť druhá

                        S podtitulom -  Vzdávanie holdu  dielu Vojtecha Zamarovského                                                                                                                                                                                                       

( Časť druhá – príspevok č.  1 )

                                            

Odkrývanie tajomstiev , záhad a mýtov starovekej  Mezopotámie .

 

Babylon , Iridu , Kirkuk , Mosúll , Ninive , Nimrúd , Ur , Uruk ...čo názov – to mesto a vlastne aj miesto , ktoré samo o sebe predstavujú unikátne historické dedičstvo a mimoriadne zaujímavú lokalitu. A práve tieto  unikátne lokality , sú tie ktoré počas archeologických výskumov za posledných 150 rokov priniesli nejednu senzáciu , či dokonca nový pohľad na samotné dejiny ľudskej civilizácie.

Územia medzi riekami Eufrat a Tigris  - kedysi tiež nazývané Mezopotámia ( toto pomenovanie jej dali Gréci a znamená „ Medziriečie“)  je územím , ktoré dnes nesie názov Irak a pri jeho dnešnej spomienke naň máme obyčajne zmiešané pocity – nielen v súvislosti s režimom totalitného vládcu tejto krajiny Saddáma Husajna , ale aj s inváziou amerických vojsk do tejto krajiny , vraj ako prevencia proti možnému použitiu chemických a jadrových zbraní. Žiadne z týchto zbraní hromadného ničenia sa však v Iraku nenašli.Toto zistenie však stálo 4000 ľudských životov.

Ako však ukazujú ďalšie poznatky z histórie tejto krajiny – je aj územím  , ktoré je považované za jednu z kolísok ľudskej civilizácie. Zdôrazňujem hneď na začiatku – a to oprávnene ! V čom však tkvie táto oprávnenosť , či presvedčenie  oprávnenosti ?

Z histórie je známe ,že už pred viac než 5000 rokmi , v lokalitách tejto zeme žili záhadní Sumerovia – zakladatelia prvých mestských štátov na svete, budovatelia veľkolepých palácov a zikkarutov –stupňovitých pyramíd so svätostánkami na vrcholoch , ale aj vynálezcovia tkz. „ klinového písma „ ktoré od nich neskôr prevzali ďalšie staroveké národy.

Odborníci sa zhodujú v tom ( a často oprávnene) , že kdekoľvek na území niekdajšej Mezopotámie aj dnes zakopnete krompáčom do zeme – nájdete niečo staré a vzácne . Nie – nemožno sa tomu vôbec čudovať.

Asýria –( starý Aššúr ), sa rozprestiera pozdĺž toku rieky Tigris , Babylónia – (starý Sumer a Akkad )– ležia na juhu „Medziriečia“ a siahajú až po brehy Perského zálivu. A to ešte nehovoríme o ríši Chetitov , ktorá – hoci svojho času – rozhodovala o osude vtedajšieho sveta – zapadla na celé tisícročia do zabudnutia. Dlhé stáročia na tomto území existoval vyspelý a konsolidovaný svet – prekvitajúci v staviteľskom umení , výtvarnom umení , v kultúre a v obchode , či dobre organizovanými štátnymi útvarmi – ktoré mali svoje zákony a udržiavali medzi sebou diplomatické stiky. Ich „archívy“ stvárnené na hlinených tabuľkách – ako dôkaz týchto tvrdení – pretrvali do dnešných dní !

Jedným dychom však dodávame aj to – že už od pradávna bola táto krajina – medzi riekami Eufrat a Tigris nielen onou bájnou kolískou civilizácie , ale bohužiaľ – aj miestom veľmi častých vojnových konfliktov , ktoré vstúpili do histórie  a s malými prestávkami tiež pretrvali až dodnes.

Slávne ríše a ich bájne mestá sa počas týchto vojen  menili na ruiny , aby – obrazne povedané – takmer „ upadli do večného zabudnutia“ No nestalo sa tak !

A to aj napriek tomu , až v polovici 19. Storočia prišli na tieto územia muži – ako – Paul Emile Botta , Austen Henry Layard , Henry Greswicke Rawlinson , George Smith , Róbert Koldewey , či Bedřich Hrozný – ktorí doslova – „ vykopali“ staré paláce spod tisícročných nánosov a rozlúštili staroveké písmo a posolstvá ním písané na hlinených tabuľkách. V ich priekopnícke práci následne potom pokračovali stovky ďalších archeológov.

Nuž – pozrime sa spoločne bližšie a hlbšie do „ útrob“ tejto záhadnej krajiny medzi dvoma riekami , kde vraj bol podľa biblie – pozemský raj , či do rozprávkovej krajiny , ktorú poznáme z  „Tisíc a jednej noci „ Pozrime sa aj do jej hlavného mesta – Babylonu  - najväčšieho mesta starovekého sveta , či najväčšej pevnosti sveta vôbec , ktoré nakoniec zmizlo z povrchu zeme , v čase keď sa ešte len kládli základy Ríma – aby znovu povstalo , v nie menšej nádhere , no aby sa nakoniec aj tak zmenilo na príbytok púštnych sov , ale vďaka už spomínaným mužom – aj na cieľ  archeológov a ich výskumov.

„ Mezopotámia bola pre  Európanov hlboko do novoveku takmer neprístupnou krajinou „ píše vo svojej práci „ Za siedmimi divmi sveta „ jej autor – Vojtech Zamarovský. „ Odvážilo sa do nej ešte menej cestovateľov ako do Egypta.Na prelome 15-16 storočia sa do nej dostal bavorský rytier Schiltberger ( avšak ako zajatec) , na sklonku 16. Storočia lekár a botanik Rauwolf – obaja navštívili aj hradby Babylonu. Na začiatku 17 storočia túto krajinu precestoval dobrodružný Talian Pietro della Valle. Vo svojom „ Cestopise pútnika „ (1650-1658) zverejnil prvé ukážky starovekého „ asýrskeho písma „ Angličan – Herbert priniesol z Mezopotámie podklady pre prvé kresby tamojších  „biblických miest „ vyhotovil ich najslávnejší vtedajší medirytec – český exulant – Václav Hollar.

Neskôr sa dostali do tejto krajiny Francúzi – Tavernier a Chanduri a ich krajan Otter – slávny arabista , ktorý tam pátral po troskách Ninive a Aššúru , no márne.

Ďalšie ukážky tamojšieho starovekého písma , priniesol do Európy Nemec  Kämpfler a Holanďan Bruin. Angličan – Thomas Hyde ho nazval „literae cunuformes“ – čo v preklade znamenalo „ klinové písmo „ a pri tomto označení písma vlastne aj zostalo.

Najdlhšie a najpresnejšie opisy klinopisných textov vyhotovil potom Carsten Niebuhr , ktorý sa dostal pri svojom nešťastnom putovaní po šťastnej Arábii ( pri ktorom mu postupne zahynuli všetci spoločníci ) v roku1765 – cez Egypt a Jemen – až do Perzopoli – bývalého hlavného mesta perských kráľov. Uverejnil ich vtedy spolu s kresbami tamojších budov a sôch – v nám už známej knihe – „ Popis Arábie „ z roku 1772.

Ale toto všetko možno považovať iba za predohru smerujúcu k vedeckému výskumu minulosti tejto krajiny ,ktorej hmotné pamiatky dávnej minulosti  Európa vôbec nepoznala A čo sa týka jej písma – bolo ešte záhadnejšie než egyptské hieroglyfy. Mnohí dokonca  vážne pochybovali – či to písmo vôbec je – „ veď vyzerá ako stopy po vtákoch , čo prebehli po mokrej hline „ prehlásil výstižne istý vtipkár.

Priekopníkom archeologického výskumu Mezopotámie sa stal francúz – Paul Emille Botta (1802-1870) povolaním lekár – ktorý vstúpil do služieb Mohammada Aliho v Káhire , neskôr sa stal francúzskym konzulom v Alexandrii V roku 1840 ho pozvala francúzka vláda ako konzulárneho agenta do Mosula – vtedy ešte bezvýznamného mestečka , na hornom toku rieky Tigrid. A pretože tam mal pán konzul „ viac času , než práce „ a vždy  musel „niečo robiť“ -. Dal sa do prehľadávania záhadných pahorkov , ktoré náhle vystupovali z nekonečnej roviny a vyzerali ako „ udupané pecne chleba „ na zaprášenej ceste.

V niektorých vykopal pozostatky múrov s tehlami , na ktorých boli krátke klinopisné nápisy – inde vykopal úlomky hlinených nádob a tabuliek s klinopisným písmom. Tieto nálezy ho priviedli na myšlienku , že rozsiahle „ telly „ – ako sa tieto pahorky volajú po arabsky – sú asi nánosmi hliny a tisícročí – nad troskami miest starovekej Asýrie. A od tejto myšlienky bol už iba krôčik k rozhodnutiu , že tieto mestá odkryje. Vrhol sa do práce s naozajstným zápalom a zanietením. V roku 1842 začal kopať na jednom zvlášť lákavom pahorku ( volal sa Kujundžik ) , ale – ako sám uvádza –„ nenašiel som nič , čo by stálo zato“.

Potom ho nejaký  Arab upozornil , že u nich – v Charsabade , čo bolo asi 16 km od Kujundžiku , si ľudia stavajú domy a chlievy z tehál – na ktorých sú značky. Poslal tam niekoľko robotníkov a na druhý deň mu ich predák oznámil , že narazili na hradbu. Botta sa tam išiel pozrieť osobne a pokračujúc vo vykopávkach –už 14 dní uvidel - že odkrýva palác s rozlohou celého mesta ! ! !

Fantastický objav ! ! !

Neodkryl však len palác. Zo zeme vystupovali jedinečné reliéfy s loveckými scénami a obrovské sochy okrídlených býkov s ľudskými hlavami – ohromujúce , báječné , fantastické , ba priam neuveriteľné ! A aká bola reakcia Bottu na tieto objavy ? Dá sa povedať, že svojim spôsobom bola tiež prekvapivá , ale svojim spôsobom  - mala akúsi vnútornú logiku – totiž – všetko , čo sa dalo – malo putovať do Paríža. Nebol to vonkoncom ľahký zámer , ale Botta ho začal uskutočňovať. Avšak z 325 artefaktov , ktoré nazhromaždil , sa do Paríža  a následne do Louru  dostalo iba púhych 26 . Pýtate sa prečo iba takéto malé množstvo ? Vysvetlenie je celkom prozaické – mnohé z artefaktov sa cestou do Paríža rozbili , ďalšie spadli pri ukladaní na plte do rieky Tigrid , niekoľko ich potopili beduínski lupiči , ktorí prepadli Bottovu výpravu pred  Bosrou.

Bottom privezené artefakty , vzbudili vo Francúzku – ako sa dalo očakávať  - úžas a nadšenie zároveň ,veď boli to diela , ktoré zniesli porovnanie s najlepšími výtvormi Egypťanov a Grékov. Na otázky vzrušených Parížanov , ktorí sa ešte len sotva spamätávali z prekvapivých objavov na Níle ( v Egypte ) Botta vtedy odpovedal toto:

                           „ Myslím si že som objavil sochárske diela , ktoré sa dajú právom datovať do obdobia rozkvetu Ninive „

Ninive ? – nemožné !!! Veď v existenciu tohto mesta predsa učenci neverili a odkazovali ho do ríše bájí a mýtov – rovnako ako Platónovu Atlantídu , či Homérovu Tróju ( pripomínam v tejto pasáži , že Homérova Trója bola nakoniec  objavená) A ďalšie tvrdenie – že tieto diela vytvorili Asýrčania bolo tiež takmer neuveriteľné – veď pre tento národ nemali biblickí proroci iné označenie , než také , ktoré súviselo len s kliatbami a nadávkami .Nemožné a ešte raz nemožné !!!

Jednoducho – nikomu sa nechcelo veriť , že by Asýrčania rovnako dobre narábali a ovládali sochárske dláto – ako to s čím boli spájaní – s majstrovským ovládaním „krvavého“ meča –teda toho artefaktu , ktorý sa pripisuje hlavne barbarom a lúpežníkom.

Hoci to znie neuveriteľne – ale je to tak !!! Akékoľvek pochybnosti sa doslova trieštili o kamenné kolosy Asýrčanov Netrvalo dlho a učenci potvrdili to – čomu nik nechcel veriť – boli to skutočne výtvory Asýrskych umelcov – vystupujúce ako doklady o existencii kultúry o ktorej nemala moderná Európa ani tušenia.

Po tomto úspechu sa rozhodol Botta – zavesiť svoje diplomatické remeslo na klinec a celkom sa venovať len archeológii. Vláda Francúzka mu poskytla značné finančné prostriedky a Botta ich na oplátku nepremárnil – vyniesol z  „hĺbok tisícročí „ desiatky kolosálnych stĺpov a stovky drobných albatrosových sošiek , niekoľko obrovských portálov a množstvo malých hlinených tabuliek a hlavne – celé seriály majstrovsky zhotovených reliéfov. A keď sa lúčil s Charsabadom – aby sa so slávou vrátil do Paríža – už vedel , že vykopal „ Versailles Sargona Asýrskeho“ – letný palác dobyvateľa Babylonu – s 209 miestnosťami , 30 dvoranami – o ktorom sa zmieňuje v biblii aj prorok Izaiáš.

Bottove „ Ninivské pamiatky „ – ilustrované N. Flandinom , ktorý zohral na rieke Tigrid rovnakú úlohu – ako Denon , na Níle – založili nový odbor vedy – „ Asýriológiu „

Ešte úspešnejší , ako Botta bol pri svojich vykopávkach Angličan –Austin Henry Layard (1871-1894) , aspoň podľa toho , čo sa týka rozsahu a významu vedeckej koristi – keď už nie časového prvenstva.

Layard prišiel do Mezopotámie krátko pred Bottom (apríl 1840) ale keďže mu došli peniaze – musel sa vrátiť domov – avšak nie do Anglicka , ale do  Carihradu , kde dostal od  - britského vyslanca – sira Stratforda Canninga – púhych 16 libier , aby pri svojom výskume „ skúšal šťastie aj naďalej“

Layardovi napriek tomu nechýbalo nadšenie pre prácu a tak si kúpil koňa a pušku – a šiel ako pravý angličan – aj s bibliou v ruke – hľadať a bádať. Nebolo to však len vďaka jeho nekonečnému presvedčeniu o prípadnom úspechu , či jeho viery v boha – veď biblia mu poskytla aj hlavné vedomosti o dejinách Mezopotámiem“ , . Zhoda mena jedného pahorku neďaleko Mosulu s menom „silného lovca pred Hospodinom ho priviedla na myšlienku – že v ňom môže byť skryté mesto V roku 1845 sa dal do kopania a postupne tu objavil 5 veľkých palácov- Neskôr sa zistilo , že tento „ Nimródov pahorok“ bol tisícročným nánosom , či návejom nad Kalchom – hlavným mestom Asýrskej ríše , za kráľa Aššurbanipala (668-631 p.n.l. )

Po tomto objave , obrátil Layard svoju pozornosť na  pahorok Kujundžik – teda tam , kde predtým neúspešne kopal Botta A stalo sa to , čo možno ani sám nepredpokladal – doslova – prvým úderom krompáča narazil na múry mesta Ninive !!! Čo na to povedať ? Snáď len to , že šťastie je v živote (zrejme aj v objavoch) skutočne nevyspytateľné. Krátko nato sa Layard vypravil do Babylonu , ktorý už predtým predbežne preskúmal jeho krajan C.J.Rich.

Iba zlomok zo svojich Mezopotámskych nálezov ukázal Layard  v roku 1845 na výstave v Londýne , kde postavil aj rekonštruované nádvorie asýrskeho kráľovského paláca s vojnovými a loveckými výjavmi , výjavmi z obliehania pevností...sochami a reliefmi zvierat , rastlín , ľudí a gigantických bytostí , aké predtým vykopal Botta.

A západná svet stál v nemom úžase pred pamiatkami mocnej veľkoríše starovekého východu Dôkazom toho , že Layard mal aj určité spisovateľské nadanie , je jeho dvojzväzkové dielo „Ninive a jeho pozostatky“ i neskoršia práca – „Ninive a Babylon“

Na dokreslenie a dôvažok treba ešte dodať nasledovné :Layard  pracoval v podmienkach , za ktorých by dnešná archeologická expedícia obrazne povedané „zbalila kufre“ a odložila vykopávky na neurčito. Krajina medzi riekami Eufrat a Tigris sa v tomto čase zmietala v ohni povstania proti tureckej nadvláde – predstavovanej neobyčajne krutým miestodržiteľom v Mosule. Povstalecké a vládne vojská sa prekonávali v násilnostiach , krajinou sa naviac potulovali bandy lupičov. Traduje sa že Mosulský paša , ktorý si myslel , že Layard hľadá poklady – dal tajne navoziť na Nimródov pahorok náhrobné kamene – aby proti „ hanobiteľom hrobov“ poštval nábožensky cítiace obyvateľstvo. Keď sa nakoniec dozvedel , že Layard  vykopal  „ Nimródovu sochu“ – zakázal mu ďalšiu prácu – vraj – kým sa nezistí, či Nimród „bol veriaci , alebo neveriaci pes“ No Layard prekonal aj tieto nástrahy. Jeho životopisci tvrdia , že to bolo vďaka dvom  aspektom – jeho nezlomnej vôle a energii , ako aj jeho umeniu – zaobchádzať s ľuďmi. Na dokreslenie osobnosti tohto bádateľa , je nevyhnutné dodať ešte tieto údaje:

          Layard ako chudobný mladík , vyštudoval právo – aby sa stal advokátom , potom však zistil , že táto cesta „ k bohatstvu a sláve nevedie“ a tak sa rozhodol , že na seba upozorní inak. Spôsob pre neho najvhodnejší sa premietol do myšlienky – vybrať sa na Východ s cieľom – objaviť mestá o ktorých sa hovorí v biblii. Naučil sa trochu po arabsky , absolvoval ránhojičský kurz , zavesil talár a parochňu na klinec a dajúc Londýnu zbohom –vybral sa za svojim snom – do sveta Východu „ v tomto ohľade“ píše V Zamarovský – „ bol Layard pravým opakom Henricha Schlimana , ktorý sa ešte ako chudobný mladík vybral do sveta – aby si ako kupec v Petrohrade a bankár zlatokopov v Amerike získal bohatstvo – ktoré mu umožnilo vykopať Homérovu Tróju. No nech je tak , alebo onak – obaja vykonali veľké dielo !

Layard sa neskôr stal britským štátnym tajomníkom, v roku 1868 – ministrom verejných prác a napokon – veľvyslancom v Madride a Carihrade. Získal dokonca aj šľachtický titul. Oprávnene sa možno teda opýtať – kto by si dnes spomenul na Layarda , keby bol len ministrom ? A kto na Schlímanna – keby bol len milionárom ?

 Čo však Layard na svojej Londýnskej výstave s takým senzačným úspechom ukázal – nebolo pre poznanie Mezopotámie to najdôležitejšie.Svoj najväčší objav nemohol vtedy ešte využiť , hoci si sám možno už vtedy uvedomoval jeho význam. V Kujundžiku totiž , tam kde sa tak nedarilo Bottovi , ako už bolo  zdôraznené – vykopal palác kráľa  Aššurbanipala – ako jeden z najväčších palácov na brehoch  rieky Tigrid – a ňom  „ dve miestnosti  plné kníh“ – samozrejme nie kníh – ako ich dnes poznáme , ale kníh na  hlinených tabuľkách !!! Tieto „knihy“ tvorili knižnicu , ktorá mala dohromady 20 tisíc exemplárov !!!

Tak trochu iróniou je aj to , že tento jeho objav dovŕšil jediný „domorodec“ Hormuzd Rassan – ako domáci archeológ. Bol to chaldejský kresťan narodil sa v roku 1810 v Mosule, študoval v Oxforde vstúpil do britských diplomatických služieb. Pri svojom poslaní k etiópskemu cisárovi Teodorovi sa dostal do väzenia , kde strávil 2 roky. Zavrhol politickú kariéru a dal sa na archeológiu. Layard ho odporučil britskému múzeu – ako svojho nástupcu. A Rassam kopal a našiel v Aššurbanipalovom paláci ďalšie jedinečné umelecké diela a historické dokumenty ( medzi nimi aj slávne reliéfy  „ Aššurbanipal na love levov „) a doslova – metrické centy diplomatickej korešpondencie, zákonníkov , či astronomickej, lekárskej , matematickej , filozofickej a kúzelníckej literatúry – medzi iným – aj zlomky tabuliek s prvým veľkým básnickým dielom svetovej literatúry „ Eposom o Gilgamešovi“

Lenže – obdobne ako v Egypte – klinové písmo , ktorým bola táto literatúra napísaná – nevedel nikto prečítať ! Inak povedané – tajomstvo  Mezopotámie mohlo odhaliť , len odhalenie tajomstva jej písma. No odhalenie tajomstva dejín  Mezopotámie sa paradoxne neodohralo na jej území – ale vo vzdialenej Európe. A hlavný front boja sa mal odohrať tam , kde ho naozaj nikto nečakal – v tichom nemeckom mestečku Gottingene – naviac – nie na jeho slávnej univerzite – ale v skromnej  izbičke pomocného učiteľa , na tamojšom gymnáziu.

Ale o tom , ako sa to odohralo –     až v ďalšom článku.

                                                                                                                           

                                                    ( časť druhá – príspevok č. 2 )

 

Georg Friedrich Grotefend  - Champollion klinového písma

 

Je jar roku 1802 , tichou večernou ulicou  nemeckého mestečka Gottingen , kráča dvojica mladých mužov , ktorá – zdá sa  o čomsi  vášnivo diskutuje. Usadia sa nakoniec v malej útulnej  krčmičke a objednajú si po  pohári dobrého piva.

Dvojicu mužov  pri jednom zo stolov tvoria celkom obyčajní ľudia – jedným je dvadsaťsedemročný pomocný učiteľ tamojšieho gymnázia G.F.Grotefend a druhým – jeho dobrý priateľ Fiorillo – tajomník gottingenskej knižnice. Predmetom ich vášnivej diskusie sú najnovšie objavy z oblasti , ktorá v tejto dobe  - doslova hýbe vedeckým i nevedeckým svetom.   -„ Staroveká  Mezopotámia „ a doslova fantastické vykopávky  súvisiace s jej históriou. Ale história mohla byť odhalená iba za predpokladu – že sa nájde niekto – kto sa podujme na neľahkú úlohu  - dešifrovať , alebo – rozlúštiť záhadné klinové písmo.

Diskusia o záhadnom klinovom písme nakoniec medzi týmito dvoma mladíkmi vyústila do  neuveriteľnej stávky – mladý Grotefend prijal stávku – že  záhadné klinové písmo rozlúšti !!! Znie to neuveriteľne“ píše V Zamarovský – ale tento učiteľ , ktorého život prebehol po najvšednejšej dráhe štátneho zamestnanca a vyvrcholil miestom riaditeľa lýcea v Hannoveri – nemal pritom žiadnu inú ambíciu , než túto  „ vopred stratenú stávku „ vyhrať . A táto neuveriteľná , takmer pre každého – vopred stratená stávka sa nakoniec stáva jeho víťazstvom. Ale cesta k víťazstvu v tejto stávke bola dlhá a ťažká.. aj keď  je nutné  jedným dychom dodať – že určité predpoklady pre možný budúci úspech , mladý Grotefend mal.

 V Zamarovský ich popisuje takto :

                        „ Od detstva mal záľubu v lúštení rébusov ( čo iste nie je zlá príprava pre asýriológa) a od študentských rokov ho zaujímali otázky písma ( v roku 1802 vydal spis „ O pasigrafii – čiže o  „univerzálnom „ písme ) „

Priateľ Fiorillo mu ešte zaobstaral  opisy perzopolských nápisov – obsahujúce niekoľko riadkov z knihy Pietra della Valle a niekoľko stránok z Niebuhrovho cestopisu. Nato sa mladý Groptefend pustil s typickou nemeckou dôslednosťou a pedantnosťou do práce – samozrejme , hlavne s úmyslom „ vyhrať stávku „

Pýtate sa – aké mal pritom mladý Grotefend vyhliadky na úspech ? Nuž – dodajme jedným dychom – že tieto vyhliadky bolo veľmi – veľmi mizivé , ak nie dokonca nereálne. Pýtate sa prečo ?

Tak teda – zosumarizujme si to najpodstatnejšie :

1.     Grotefend vôbec nevedel , ba ani netušil – v akej reči boli tieto nápisy napísané , veď v Perzopoli sa vystriedali za tisíce rokov mnohé národy

2.     Nevedel vôbec – akého typu je toto klinové písmo – či je hlásková alebo slabičné , prípadne či každý znak nevyjadruje celé slovo

3.     Nemal potuchy – ako sa číta – či zhora nadol , zľava – doprava , alebo sprava – doľava

4.     Sám pritom neovládal žiadny orientálny jazyk – bol síce filológ , ale – filológ – germanista

5.           Grotetend nemal k dispozícii nijaký dvojjazyčný nápis – žiadnu  „Rosettskú dosku“ tak , ako to mal Champollion.

Natíska sa zákonite aj otázka – bolo vôbec možné za týchto podmienok , či okolností – toto písmo vôbec vylúštiť ? Veď to – obrazne povedané – bola rovnica , ktorej každý člen predstavoval neznámu !!!

No Grotefendov neveľký spis – nesúci názov – „ Príspevky k rozlúšteniu persopolského klinového písma „ zo septembra 1802 – ukázal , že  - je to možné !!!

Metodiku jeho práce popisuje V. Zamarovský takto :

              „ Grotefend postupoval trochu inak , ako Champollion – stál totiž pred podstatne ťažšou úlohou Preštudoval si prístupnú , či dostupnú literatúru o klinovom písme – ale len pre informáciu –to znamená , ako sám uvádza „ bez toho , aby si zaťažil mozog vedomosťami o ktorých nieje isté – či nie sú výmyslami „ Boli to hlavne spisy nemeckého orientalistu Tychsena a dánskeho filológa Muntera. Obaja dospeli k čiastkovým poznatkom , ktoré sa však strácali v množstve nesprávnych domnienok. Tychsen však uhádol , že v často sa vyskytujúcom „ šikmom kline“ – treba vidieť rozdeľovacie znamienko medzi slovami a Munter správne odhadol , že perzopolské nápisy pochádzajú asi z posledných rokov perzkej dynastie Achaimenovcov. , čo znamenalo , že sa jedná o polovicu 4. Storočia p.n.l.

Potom sa Grotefend už spoliehal iba sám na seba – znamená to – že si  dôveroval !

Zvolil si cestu vcelku logickú aj z dnešného pohľadu – predovšetkým si zistil , ako sa taký text s klinovým písmom dá technicky vyhotoviť. Dalo sa logicky uvažovať o tom , že kliny písma s asi s najväčšou pravdepodobnosťou vysekávali do kameňa , alebo – vyrývali do hliny – a to tým smerom – ako sa postupne zoslabovali – čo logicky znamenalo , že zvislé čiary – zhora – nadol a vodorovné – zľava – doprava. Riadky boli teda zrejme vodorovné a čítali sa zľava – doprava , to znamená – ako pri našom písme. Opačný postup písania by bol jednak pre pisára nepohodlný a naviac – na klinovej doske by sa zotieral už napísaný text No – uznajte – takáto úvaha má svoju opodstatnenú logiku.

Pre nás – európanov  , je tento pohľad úplnou samozrejmosťou. No netreba  tiež zabúdať , že na Východe – odkiaľ pochádza klinové písmo sa písalo , ba ešte aj píše veľmi často sprava – doľava , či dokonca – zhora-dolu , pričom smer písma sa po riadkoch strieda atď.

Potom si Grotefend spočítal znaky a zistil , že ich je pomerne málo – z čoho správne usúdil , že klinové písmo je zrejme „abecedné“ Už  Niebuhr rozpoznal , že  perzopolské nápisy sú v 3 sústavách písma a že najjednoduchšie z nich má 42 rôznych znakov. Logickým vyústením nasledujúcich krokov  Grotefenda – bolo porovnávanie znakov , alebo – lepšie povedané – zisťovaním ich početnosti a výskytu a samozrejme aj úvahou – čo asi môžu tieto znaky znamenať. Z okolností nálezu bolo zrejmé , že texty ktoré mal Grotefend  pred sebou – boli nápisy , ktoré pochádzali z najväčšieho mezopotámskeho paláca a boli to s najväčšou pravdepodobnosťou – kráľovské nápisy. A na  týchto kráľovských nápisoch sa obyčajne opakuje jeden veľmi zaujímavý a zároveň rovnaký text tohto znenia :

             „ Túto budovu (palác) postavil .... pričom kráľovské nápisy sa tiež začínajú obvykle titulom a menom kráľa , či panovníka – „ My XY , z božej vôle kráľ krajiny Z... „

Berúc všetko toto v úvahu – boli potom Grotefenove  ďalšie kroky vcelku prosté , či dokonca až geniálne. Pripusťme hypotézu , že  spomínané úvahy boli správne.

V Perzopoli sídlili perskí králi – to je predsa jasné. Je teda viac než pravdepodobné , že niektorý z týchto nápisov je v perštine a že pochádza od niektorého perského kráľa. Mená perských kráľov predsa poznáme – sú síce v gréckom jazyku (Gréckom znení) ale je jasné aj to , že od pôvodného znenia sa nemôžu príliš líšiť !

Ako sa ukázalo – grécke meno Dáreios – znelo po persky  - Darajaváuš , ďalšie meno – Xerxés však už nenieslo takú výraznú podobu a znelo – Hšyaraša. Zároveň treba dodať – že my poznáme aj ich tituly , ktoré boli  „kráľ“ , „veľký kráľ „ „ kráľ kráľov „ a vieme dokonca aj to , že pri svojom mene uvádzali spravidla aj meno otca. Núka sa teda takáto pracovná hypotéza – či lepšie povedané – takýto pracovný vzorec:   „ nech je kráľ B – synom kráľa A , kráľ C – synom kráľa B ....“

Po stanovení tejto pracovnej hypotézy sa Grotefen pustil do hľadania mien (sústavy znakov) ktoré by sa do tohto vzorca , či pracovnej hypotézy  hodili a s počtom písmen súhlasili s nápismi. Nieje našim cieľom  reprodukovať podrobný opis – ako Grotefend našiel  opakovanie tohto vzorca – len s úctou dodajme , že ho skutočne našiel !!!  a to v tejto  forme či obmene :

             „ kráľ B – syn A-ov , kráľ C – syn kráľa B „ čo znamenalo , že  - kráľ B  - nebol kráľovského pôvodu , lebo sa pri mene jeho otca (A) neuvádzal kráľovský titul. „

Ak tento úsudok je správny a súhlasí s pracovnou hypotézou – treba len zistiť – u ktorých kráľov v perských  dejinách sa vyskytlo takéto následníctvo.

Grotefend si vzal na pomoc diela Hérodota , Diodóra no i nových historikov. A ako ďalej uvažoval – popisuje už sám :

                              „ Kýros a Kambýses to nemohli byť – lebo mená na nápise nemajú rovnaké začiatočné písmená. Nemohli to byť ani – Kýros , či Artaxersés – lebo prvé meno je vzhľadom na počet znakov na nápise – príliš krátke – a druhé – príliš dlhé. Ostávali len mená Dáreios a Xerxes no a tieto mená sa tak dobre hodili do charakteru nápisu , že už nebolo pochýb – že som ich uhádol správne. K tomu pristupovalo aj to , že v synovom nápise sa uvádzal  otcov kráľovský titul , ale v otcovom už nie ! „

A tak sa dostal Grotefend k k rozlúšteniu , či čítaniu 10 –tich znakov čím prakticky rozlúštil onú spomínanú rovnicu – ktorej všetky členy boli neznáme – a bolo ich desať.

S desiatimi znakmi ( + tri ďalšie pravdepodobné ) sa už dalo niečo robiť !!! – veď aj Champollion ich nerozlúštil na Rosettskej doske viac a stačili – aby pomocou nich rozlúštil všetky hieroglyfy-všetky sústavy egyptského písma a nakoniec aj starú egyptštinu.

To isté – a rovnakou metódou  urobili Grotefendovi pokračovatelia - áno – čítame dobre –„pokračovatelia“ pretože – Grotefend „ vyhral stávku“ a klinovým písmom sa už  ďalej nezaoberal! Na rozdiel od Champolliona – nedoviedol svoj objav do konca. – našiel iba kľúč k rozlúšteniu písma a jazyka perzopolských nápisov. Je teda celkom oprávnené – aby mu za tento objav patrilo jedno z najpoprednejších miest medzi priekopníkmi klinopisného bádania – konštatuje k tejto kapitole V. Zamarovský  a dodáva aj toto:    :“...vedecký svet nevzal jeho rozlúštenie klinového písma takmer na vedomie , nebol predsa „Odborníkom“ ani „akademikom“ – bol iba synom obyčajného obuvníka – nebol teda „ primeraným partnerom“ a tak jeho práca na 30 rokov takmer zapadla prachom.

Ďalší krok k rozlúšteniu klinového písma urobili následne – Francúz Eugene Burnouf a nezávisle na ňom – Nór – Christian Lassen. Ich práce vyšli v roku 1836 a priniesli so sebou rozlúštenie 34 znakov staroperského klinového písma.

Potom sa podarilo rozlúštiť štvorjazyčný nápis na ktorom bolo Xeroxovo  meno v klinovom písme – a hneď vedľa – v egyptských hieroglyfoch. Jeho hieroglifická ( a teda zrozumiteľná) transkripcia znela  „ Chšarjaša „ a bola prakticky totožná so znením v klinopisnom texte – ktorý rozlúštil už Grotefend.

 

 

 

                                               ( časť druhá – príspevok č. 3 )

                 Henry Croswicke Rawlinson - vedec , ktorý si vyslúžil titul  „ Otec asýriológie „

No vráťme sa späť – z nám známej a blízkej Európy – do krajín mýtov a legiend nazývaných

„ Blízky Východ“ to znamená – tam – kam sa v čase Burnoufových a Lassenových výskumov odobral muž , ktorý si neskôr ( a oprávnene) vyslúžil titul „ Otec asýriológie „

Týmto mužom bol ( v tom čase 27 ročný ) Angličan – Henry Croswicke Rawlinson. Autor diela „ Za siedmimi divmi sveta –  V Zamarolvský o tomto mužovi doslova píše :

            „ Pri  „diaľnici“ – z Babylonu – do Hamadanu – po ktorej už pred tisícročiami putovali karavány obchodníkov a rachotili útočné vozy Asýrčanov a Peržanov – stojí vysoká rozoklaná skala – s trojjazyčným (staroperským , elemským  a babylonským ) nápisom , ktorý sa začína nápisom :    „ Oznamuje kráľ Daravajáuš.... Ty , ktorý v budúcnosti uvidíš tento nápis , čo som dal vytesať do skaly a tieto obrazy pri ňom – nevymaž a neznič na ňom nič „

A tento nápis skutočne nikto nevymazal ani nezničil. Ani nie preto – ani nie preto , že by rešpektoval Dáreiov rozkaz – ale skôr preto – že tento nápis bol neprístupný. A tak ani bádateľ , ktorý – obrazne povedané – opísal toto „ nedeľné číslo Timesov v kamennom vydaní „ sa k nemu nedostal inak – ako na lešení spustenom z vrcholu skaly na špeciálnom kladkostroji....Týmto mužom bol už spomínaný Angličan – v tomto období práve – major perzskej armády a agent britskej výzvednej služby , predtým – pokladník vojska východoindickej spoločnosti , ale tiež britský veľvyslanec v Teheráne. Ak nás u človeka tohto typu neprekvapuje jeho odvaha – naopak – prekvapuje nás jeho doslova mravenčia usilovnosť , s ktorou sa – popri svojich povinnostiach –venoval hlavne svojmu koníčku. Týmto  jeho „koníčkom“ bolo skúmanie klinopisných pamiatok starých Peržanov a Babylončanov.

Mnoho týždňov potreboval na zhotovenie  presnej kópie Dáreiovho nápisu na takzvanej – Behistunskej doske ( bol totiž 7 metrov vysoký a 20 metrov dlhý ) a podobnou metódou , ako Grotefend – cez mená a tituly kráľov – rozlúštil z neho už v prvom štádiu práce 18 znakov staroperského klinového písma ( vtedy však o Grotefenovom rozlúštení písma ešte nevedel)

Môžeme teda zodpovedne konštatovať , že Rawlinson nebol autorom „lúštiteľského prvenstva“ – čo je však dôležitejšie – podarilo sa mu rozlúštiť a preložiť celý staroperský text.

Pri ďalšej jeho práci mu pomohla literatúra iných bádateľov , s ktorou sa potom oboznámil – no najmä – nesmierna výhoda v tom , že bol  „bádateľom v teréne“ Výsledkom jeho práce v teréne bolo aj jeho dielo z roku 1846 – nesúce názov „ Perzské klinopisné nápisy v Behistune“ Tieto sa neskôr stali základom vedy , ktorá sa  personifikovala pod  názvom“ Asýriológia“

Bohatý materiál , ktorý Rawlinson zozbieral – presnejšie – skopíroval navlhčenou a pogypsovanou lepenkou na Behistunskej skale – umožnil rozlúštiť aj obe ďalšie sústavy písma z Dáreiovho nápisu (elemské a babylonské) Zásluhy za tento výkon patria hlavne jemu , no aj jeho krajanom – Norrisovi a Talbotovi , no aj Írovi Hincksovi , Francúzom - - Sauleymu  a Opertovi ,  či Dánovi  Westergaardovi .

Stojí nám určite za to – aby sme sa hlbšie , či bližšie oboznámili so  strastiplnou a neľahkou cestou bádateľského úsilia Rawlinsona , ktorého  začiatky  sú spojené s onou – Behistunskou doskou  „ napísanou „ v troch jazykoch – staroperskom , elemskom a babylonskom. Ukázalo sa , že boli to písma v podstate  slabičné – avšak s veľkým počtom ideogramov – to značí – so  znakmi pre vyjadrenie rôznych pojmov a predmetov. ( veď napríklad – Elamská sústava mala vyše 100 rozličných znakov , kým Babylonská ich mala viac než 600.) Slabiky sa v  ich skladali  zo samohlások a spoluhlások , ktoré mali ( a to pôsobilo lúštiteľom najväčšie ťažkosti) sami o sebe – jeden význam , kým v spojení – význam úplne iný. Napríklad meno známeho babylonského kráľa Nabukadnesara – znelo pri správnom slabičnom čítaní , ako – Nabu –kadurriušur , no pri samostatnom čítaní písmen (nie slabík) ako „Anakšadušiš“ ( A tak potom – či už si vedec , alebo len  vedychtivý amatér – no vyznaj sa v tom ) Avšak ani to nebolo všetko. Ukázalo sa totiž , že niektoré znaky mohli mať rôzny zvukový význam ( napr. existoval znak , ktorý sa mohol čítať ako „tam“ no aj ako „par , lach, chiš „ no mohol zároveň vyjadrovať aj slovo „šamšu“ – čo znamenalo – slnko. Ďalej – jedna a tá istá slabika sa mohla písať rôznymi spôsobmi – napr. slabika „li“ – až piatimi spôsobmi )

Zdá sa až neuveriteľné , že takéto zložité písmo vôbec existovalo. Je potom celkom prirodzené , že aj cesta k nemu, bola zrejme cestou dlhého vývinu. No napriek všetkým týmto „prekážkam“ – boli tieto písma nakoniec rozlúštené !!! Znamená to , že neuveriteľné sa stalo skutočnosťou.

V Zamarovský k tomuto skvelému výkonu dodáva:

                         „ Proces rozlúštenia týchto písiem a dávno mŕtvych jazykov – je skvelým dôkazom , že pre skutočnú vedu takmer niet neriešiteľného problému – stačí maličkosť – spojiť vedecké úsilie a vedomosti , pre spoločný cieľ. Je to tiež  pozoruhodný príklad , ale aj dôkaz všeľudskej spolupatričnosti , ktorá preklenuje nielen rozdiely rás a národov , ale aj priepasť tisícročí . Dôkaz tejto tézy je naprosto zrejmý – nikdy by neboli dosiahli moderní vedci takýto triumf – ak by im  (nepriamo) nepomohli starovekí učenci.

V knižnici Aššurbanipalovho paláca sa totiž našli diela asýrsko-babylonských jazykovedcov – slovníky a gramatiky , prepisy ideogramov podľa výslovnosti , učebné pomôcky s výkladom gramatickej stavby vtedajších živých , ale aj mŕtvych jazykov !!!

A nielen to – v troskách mezopotámskych miest objavili archeológovia budovy a miestnosti s dlhými lavicami za sebou – išlo o pisárske školy so zbierkami tabuliek , na ktorých boli úlohy pre žiakov  spred troch tisícročí – i s opravami od ich učiteľov !!! Na  „cvičných tabuľkách“ sa našli dokonca odtlačky prstov , z ktorých sa dá odhadnúť vek starobabylonských žiakov – ktorí tak „odovzdali“ svoje vedomosti učencom nášho storočia .“

Polstoročia – po Grotefendových „ Príspevkoch...“ boli teda rozlúštené nielen perzopolké nápisy – ale na ich základe – aj každé z mezopotámskych  sústav písiem Babylončania a Asýrčania prehovorili k nám svojim vlastným jazykom !!! Bola to hektická doba – keď stá , či tisíce dokumentov vyniesli na svetlo sveta lopaty archeológov. Boli to svojim spôsobom –priekopníci vedy , ktorí sa učili z práce a zo skúseností – v teréne.

Neskôr ich striedajú vedecky vyškolené kádre – dokonale vybavené expedície európskych no aj amerických univerzít.“

Po vykopávkach v Perzopoli , Ninive a Kalchu – prišli na rad ďalšie mezopotámske mestá – medzi nimi aj bájny Babylon. A obraz – spočiatku načrtnutý priekopníkmi – Bottom a Leyárdom – vyplnili potom novými objavmi najmä   Francúzi – Place,Génouillac a Parrot , Američania - :Wooley a Mallowan ( Mimochodom – manžel Agáty Christrie) , Nemci – Koldewey, Andrae a Lanzen , no aj Iračania – F Safar a T. Bakir.

 A plejáda „ asýriológov“ by mohla pokračovať ďalej – skupinou takzvaných priekopníkov „týlu vedy“ – historikov a filológov. Z vedcov „našich končín“ sem patrí predovšetkým Bedřich Hrozný – ktorého svetová sláva – rozlúštiteľa klinopisnej chetitčiny –trochu potlačila do úzadia jeho priekopnícke dielo vo výskume starobabylonského hospodárstva – pod názvom – „ Obilie v starej Babylónii“ z roku 1914. Hrozného žiak – Luboš Matouš , striedal pražskú univerzitu s bagdadskou , kde prednášal o ,jazyku starých Babylončanov – ich dnešným potomkom. Svojimi prácami dosiahli medzinárodné uznanie i naši klinopisný bádatelia - Jozef Klima a Vladimír Souček.

Je tiež zaujímavosťou – že  k jednému z najväčších objavov v dejinách Mezopotámie dospeli bádatelia – nie v teréne , ale – čuduj sa svete – v tichých študovniach univerzít a bádatelia z terénu ho potom iba dodatočne potvrdili.

Podrobné skúmanie asýrsko – babylonských klinopisných textov totiž ukázalo , že aj najstaršie typy ich písma sú produktom dlhého vývinu. Vedci začali tušiť a nakoniec aj dospeli k presvedčeniu , že tieto písma majú za sebou nejaké staršie písmo – z ktorého sa vyvinuli.

Aké to však bolo písmo ?  A ktorý národ ho vynašiel ?

Odpoveď na tieto otázky sa pokúsme nájsť v nasledujúcom článku

 

 

                        

                                                  

( časť druhá – príspevok č 4 )

 

                              Hypotéza tkz. „Prapísma  „ a civilizácia bájnych  Sumerov.

 

Najodvážnejší zástancovia teórie  , či hypotézy o tkz. „ prapísme „ - predpokladaných vynálezcov tohto prapísma  dokonca aj pomenovali - Jules Appart ich nazval „ Sumermi“ a to podľa pomenovania najjužnejšej časti Mezopotámie – Sumeru.

To by bolo vcelku v poriadku – veď takzvaná  „ Pracovná hypotéza „ – je vo vede celkom bežným javom, či dokonca vykazuje určitý  „stupeň nutnosti“ Problém bol však v tom – že o existencii národa Sumerov – nebolo doslova nič známe. Neexistovala jediná vykopávka , čo len z jediného  mesta , či kultúry tohto národa.

A keď sa už táto teória , v podobe pracovnej hypotézy zdala neudržateľná – stalo sa to , čo málo kto predpokladal , niečo – čo svojim obsahom prekonalo akúkoľvek fantáziu z rozprávok – Sumeri ako národ boli objavení !!!  A to – dalo by sa povedať – s takou istou nevyhnutnosťou , s akou vopred vypočítame neznáme prvky v Mendelejevovej periodickej sústave prvkov a zaradíme ich na patričné miesto.

Prvé stopy po tomto prastarom národe , objavil v r. 1877 Francúz – Ernest da Sarzec ( dodajme , že opäť konzul a nie archeológ z povolania) V pahorku Tulle – v južnej Mezopotámii vykopal podivnú čadičovú sochu , ktorá sa svojim štýlom odlišovala od všetkých ostatných – doposiaľ v Mezopotámii nájdených a bola hneď na prvý pohľad omnoho staršia , než najstaršia z nich – babylonská. Čadičová socha zobrazovala muža , ktorý mal na kolenách listinu s klinovým textom a písmo tohto textu bolo hneď na prvý pohľad – oným pôvodným písmom , či prapísmom – z ktorého sa neskôr vyvinulo babylonské a asýrske písmo.

Rozlúštenie tohto písma ukázalo , že ide o sochu sumerského kniežaťa Gudeu z mesta Lagoša a že pochádza asi z  23-22 storočia p.n.l. A ďalšie vykopávky francúzskych , nemeckých a amerických archeológov nás dokonca zaviedli o ďalšie storočia do minulosti.

V 20-tých rokoch nášho storočia vykopal britský archeológ – Leonard Woolley hrob sumerskej kráľovny  Šubady (Puabije) – pochovanej s nádhernou ozdobou okolo hlavy a čo je tiež mimoriadne zaujímavé  - že bola pochovaná uprostred povraždených dvorných dám , ktoré jej zrejme mali súžiť na onom svete...Išlo zrejme o najstaršiu kráľovnú na svete s ktorou sa ľudstvo novoveku mohlo zoznámiť.

Pri ďalších vykopávkach v pahorku el- Obeide – v ktorom sa ukrývali trosky mesta Uru – našiel potom Woolley vápencovú tabuľku s klinopisným nápisom – na ktorej prečítal meno Aannipaddu – syna Mesannipadovho – kráľa prvej dynastie urskej –ktorá podľa babylonských „Kráľovských zoznamov“ – bola tretou dynastiou „po potope sveta“ !!!

P o t o p a   s v e t a – epizóda o nej , či lepšie povedané – o nich -  si iste zaslúži  z našej strany hlbšej pozornosti. Preto aj tejto epizóde mienim  venovať samostatnú kapitolu.

Vráťme sa však na chvíľu k bájnej starovekej civilizácii Sumerov.

Najstaršie stopy po trvalom osídlení južnej Mezopotámie ( Sumeru) pochádzajú zo 4 až 5. tisícročia

p.n.l. Našli sa v mestách – Eride a El – Obejde , potom aj v Uruku , Ure , Logaši a Niši. Sumeri sa tu objavili asi v polovici 4. tisícročia p.n.l, Akkadi pravdepodobne o niečo neskôr. Zrod civilizácie – no najmä – vyspelej civilizácie sa mohol uskutočniť teda len za predpokladu , že osídlenci týchto oblastí začali stavať mestá.

Je vcelku logické – že mestá sa začať rozvíjať až vtedy – keď sa ľudia naučili žiť „usadlým spôsobom života“ to znamená – na jednom mieste Poznatky histórie nám potvrdzujú , že k tomuto javu dochádzalo postupne a to približne pred 10 – 12 tisíc rokmi a to na území , ktoré sa rozprestiera cez celý Stredný Východ – od dnešného Turecka – po Irán. Ľudia na týchto územiach boli kedysi lovcami a zberačmi plodov až postupne sa z nich stali poľnohospodári , ktorí chovali dobytok a pestovali obilie

a žili v určitých osídleniach . Ani tieto osídlenia však ešte neboli mestami v pravom slova zmysle

Mesto je totiž nielen väčšie , ako osídlená dedina , ale – čo je podstatné – žije v ňom omnoho viac ľudí rozličných profesií a zamerania – ako napr. – remeselníci , obchodníci, vojaci, úradníci.... K existencii a fungovaniu mesta ako takého museli v prvom  rade poľnohospodári vypestovať dostatočné množstvo potravín – aby uživili všetkých v meste .Ak sa naplnil tento prvý predpoklad pre zrod a fungovanie mesta  a ďalší rozvoj civilizácie – ukázalo sa , že značne veľké osídlenia – nesúce už znaky miest , sa objavujú  prekvapivo skoro !

Napríklad – mesto známe z biblie – ako mesto Jericho bolo  osídlené už dlho pred rokom 8.000 p. n. l. aČatal Huyčik ( čítaj – Catal Hújúk ) – starodávne mesto , objavené v Turecku , prekvitalo približne v rokoch 6500-5500 p.n.l.

Škoda , že písomníctvo sa začalo rozvíjať až v rokoch 3800 p.n.l. v Sumeri – v dnešnom Iraku. Určitý stupeň „ vysoko organizovaného úsilia“ takmer všetkých  obyvateľov bolo nakoniec tým podnetom , ktorý viedol k vzniku ozajstných miest staroveku.

Sumer – ako oblasť – bol tým miestom zrodu výkonnej a prosperujúcej mestskej civilizácie – avšak , ako celok (okrem začiatku) nefungoval vlastne nikdy. Krátko po svojom vzniku sa totiž rozdelil na nezávislé mestské štáty – to znamená – mestá obohnané hradbami – teda - mestá akými boli aj  Ur , Uruk, Niš, Lagoš,, a Nippur – z ktorých každé fungovalo ako „ hlavné mesto“ okolitých dedín a vlastne aj celej priľahlej oblasti.

Z čias – okolo roku 3300 p.n.l. mám už  aj prvé doklady o Sumerskom  „obrázkovom písme“ – z jeho takmer 2000 znakov sa postupne vyvinulo „klinové písmo“ – najstaršie známe písmo na našej planéte. Na prelome 4-3 tisícročia p.n.l.  vznikajú prvé Sumerské monumentálne stavby – stupňovité chrámy , či pyramídy – známe ako  „zikkaruty“  - dá sa povedať , že aj akési pravzory budúcej „ Babylonskej veže“

Zo začiatku 3. tisícročia p.n.l. sa zachovali aj vyobrazenia vozov – ktoré dokazujú aj to , že Sumeri už poznali koleso , ktoré pravdepodobne aj sami vynašli . Bol to vynález , ku ktorému napr. Mayovia , či Aztékovia  nedospeli až do objavenia Ameriky.

Medzi Sumerskými mestskými štátmi (občas zjednotenými) a štátmi severu – to znamená Akkadu – existovali od najstarších čias styky – obchodné , kultúrne , ale aj vojnové. Dlhé vzájomné boje sa skončili  na prelome 25-24 storočia p.n.l. – víťazstvom Akkadu , ktorého kráľ Sargon l. (nazývaný aj kráľ štyroch svetových strán“ ako sa sám tituloval) vytvoril po štátnom zjednotení Mezopotámie svetovú veľkoríšu – ktorá sa rozprestierala od dnešného Iraku – až k Egejskému moru . Ríša trvala 200 rokov!!! a zničil ju nakoniec vpád divokých Gutejcov V jednej Sumerskej básni sa popisuje ich vláda takto:

        „ Krajina je v rukách ukrutných nepriateľov. Bohovia sú odvezení do zajatia. Obyvateľstvo stoná pod robotou a daňami-. Kanály sú zanedbané , Tigris prestal byť splavný, polia sa  nezavlažujú  a nedávajú úrodu...“

Gutejci – ktorí vládli krajine asi 125 rokov sa postupne asimilovali a prijali ( ako všetci kultúrne nižšie stojaci dobyvatelia v dejinách ) staršiu kultúru podmanených národov . Sumer si za ich vlády vykúpil akú – takú samostatnosť na čele s mestom Logaš – ako sídelným mestom kniežaťa Gudeu – sochu ktorého objavil  Sarzec. Je ale zaujímavé – že knieža Gudea  - ako by sa očakávalo – nieje na nej v obvyklej pozícii vojvodu  s kopijou v ruke , ale na počudovanie – na kolenách drží plán stavieb. A nadpis k tomuto plánu mesta je ešte prekvapivejší – hovorí doslova toto:

                 „ Ako krava , ktorá obracia pohľad na svoje teliatko – vložil som celú svoju lásku do stavby chrámov „

Krutovláda divokých Gutejcov je zrejme už minulosťou – nenávratnou minulosťou a znamená  ich obrat o 360 stupňov – od  „ divokých „ Gutejcov – ku Gutejcom  mierotvorcom a staviteľom.

Po vyhnaní a asimilácii Gutejcov ( asi v polovici 22 stor. p.n.l. ) nastáva nové a dodajme – aj posledné obdobie rozkvetu Sumeru. Na trón nastupujú Uruckí králi –títo obnovujú zikkarut bohyne lásky Innanny ( Ištary) – spomínaný v diele ! Epos o Gilgamešovi“ Po uruckých kráľoch  - nastáva obdobie urských kráľov – ktorí zase obnovujú zikkarut boha mesiaca Nannara ( Siva) – základy ktorého pochádzajú až  z  31 stor. p.n.l. Dve tieto stavby ( zikkaruty) dodnes stoja. Kým urský si zachoval pôvodnú podobu – urucký sa zlieva v akúsi beztvarú „umelú horu“

Urským kráľom z 3. Dynastie (2124 –2016) sa podarilo načas zjednotiť Sumer a získať nadvládu aj nad  Akkadom. Táto ríša či štát však nakoniec podľahli útokom Amorejcov – zo západu a Elamcov – z východu. Na troskách Sumeru vznikli dve neveľké kráľovstvá – isirské a larské – ku ktorým neskôr pristúpilo tretie kráľovstvo – b a b y l o n s k é . A panovníci práve tohto kráľovstva – babylonského –znovu spojili Sumer a Akkad , avšak už pod novým menom „ B a b y l ó n i a „

Babylonské kráľovstvo – alebo aj  „ Babylónia“ – je pre náš „novovek“ – obrazne povedané – pôdou na ktorej sa pohybujeme s prehľadom a istotou. Napriek tomuto konštatovaniu si Babylonské kráľovstvo zaslúži zvláštnu pozornosť –   ale tá bude predmetom môjho ďalšieho príspevku

 

                                                        ( časť druhá – príspevok č. 5 )

 

                      Kráľ Chammurabi – zakladateľ  „ Veľkého kódexu miestneho a obyčajového

                                                                  práva“

 

 

Kráľovstvo babylonské – dnes sa môže s istotou povedať – že na jeho tróne sa vystriedalo 11 kráľov amorejskej dynastie – od Samaubama –  ktorý nastúpil na trón v roku 1893 p.n.l.  -až po Samseditana ktorý dokraľoval v roku 1595 p.n.l.

Najslávnejším  a najvýznamnejším kráľom tejto dynastie bol jej 6. Kráľ – meno ktorého bolo- ako čitateľ už iste vytušil – CH a m m u r a b i. Kráľ práve tohto mena sa stal v dejinách Mezopotámie doslova a do písmena  legendou , aj keď ide o skrz-naskrz – historického panovníka , ktorý vládol v rokoch1791 –1749 p.n.l.

                                  „ No nie preto“ – píše V. Zamarovský vo svojej práci  „ že bol najväčší medzi kráľmi –( ako sám o sebe Chammurabi tvrdí )– ale hlavne preto – že dal zostaviť  „ Veľký kódex miestneho a obyčajového práva“ – ktorým si  Chammurabi postavil trvalejší pamätník , než dioritovú stélu – na vrchole ktorej sa dal zobraziť s bohom  slnka Šumašom.“

                         „ aby silný neškodil slabému“ , „aby sa sirotám a vdovám dostalo práva...aby sa poškodenému dostalo odškodnenia...“ – napísal svoje vzácne slová na kameň a pred svoju sochu kráľa spravodlivosti ich upevnil „ dodáva k tomuto dokumentu V. Zamarovský.

Z 282 paragrafov kódexu , či zákonníka – možno vidieť v zrkadle právnych noriem takmer celý spoločenský a hospodárky život starej Babylónie.

Spoločnosť – ako celok sa rozdeľuje do 3 základných tried , či skupín :

-        avílov –čo znamená – slobodných

-        muškénov – to znamená – poloslobodných

-        vardumov – čo znamenalo – otrokov.

 

„ súkromné vlastníctvo je prísne chránené pred krádežou a lúpežou , prikazuje sa plnenie povinnosti voči štátu (daňové, vojenské...)i udržiavanie zavlažovacích kanálov..Tresty za porušovanie zákonov sú neobyčajne tvrdé – asi  50 x sa opakuje – „bude usmrtený !!! Neobyčajná tvrdosť trestov smrti – akým bolo napríklad  „ sťahovanie z kože  odsúdeného a to samozrejme za živa „ či upaľovanie , alebo narážanie na kôl prešlo z časti aj do stredoveku .V tomto zákonníku čítame okrem rôznych ustanovení o práve držby , o rodinnom práve , obchodných zmluvách – aj známe výroky „ oko za oko , zub za zub „ ktoré o približne 1000 rokov neskôr prevzala aj Biblia – v paragrafe 196  Chammurabiho zákonníka sa uvádza : „ ak človek vyrazí oko človeku – vylúpne sa mu oko „ paragraf 200 uvádza: „ ak človek vyrazí zub človeku seberovnému – vyrazí sa mu zub „

Biblia – kniha  Exodus  v kapitole – Kniha zmluvy –článok 21 v stati „Poranenie na tele“ – doslova uvádza: .... „ ale ak nastane nešťastie , tak dáš život za život , oko za oko , zub za zub , ruku za ruku , nohu za nohu ,popáleninu za popáleninu , ranu za ranu....A v stati  - „Ochrana ľudského života „ sú tresty tiež neobyčajne tvrdé – lebo aj tu sa doslovne píše:  „ Ten , kto niekoho udrie tak , že ho zabije – musí zomrieť....kto udrie svojho otca , alebo svoju matku – musí zomrieť....kto zlorečí svojmu otcovi , alebo svojej matke – musí zomrieť !!!

Objavenie tohto veľkého zákonodarného diela , ktoré vzniklo 2000 rokov pred Justiniánovou kodifikáciou rímskeho práva – bolo jedným z najväčších prekvapení – aké vydala pôda Mezopotámie. „ A ešte viac než ich vek nás prekvapuje  ich „modernosť“ – konštatuje  V Zamarovský – „ píše sa v nich , že trest nevykonáva poškodený , alebo v prípade zabitia – príbuzní , ale ho vykonáva štátny orgán –menom panovníka „

Za Chammurabiho vlády dosiahlo Starobabylonské kráľovstvo najväčšiu rozlohu ,najväčšiu moc a zrejme aj najväčšiu vnútornú jednotu – jednou vetou však dodajme aj ten fakt , že v dnešnom poňatí išlo o prísne centralizovaný štát – svojim spôsobom – totalitný štát. Totalitná forma spravovania štátu – ako nám ukazuje aj novodobá história – nemá spravidla dlhú trvácnosť a to zrejme platilo aj v dávnej minulosti. Škoda len , že sa z týchto faktov ľudstvo nedokázalo natrvalo poučiť. Preto ani neprekvapuje konštatovanie V Zamarovského k tejto problematike , keď doslova uvádza toto:

                                       „ Napriek všetkým týmto superlatívom (najväčšia rozloha , moc , či vnútorná jednota) Starobabylonské kráľovstvo v polovici 16. Storočia p.n.l. – pod náporom nepriateľov sa rúca a padá „ Núka sa priam očividne otázka – prečo sa táto „superkrajina“ so všetkými svojimi „naj“ nakoniec rúca a padá ?

Odpoveď nieje až taká prekvapujúca. Tento „prísne organizovaný a jednotný štát“ síce  niesol v sebe určitý stupeň harmonickej rovnováhy – táto však  bola dosahovaná očividne totalitným režimom vládnucich vrstiev.Vnútorné nepokoje a rozbroje , ako aj odstredivé tendencie – najmä na Sumerskom juhu , ktorý nezabúdal na svoju niekdajšiu samostatnosť – to boli tendencie – ktoré Starobabylonské kráľovstvo vnútorne oslabovali – až sa nakoniec ako onen povestný „kolos na hlinených nohách“ zrútil.

V časoch „pádu“ Starobabylonského kráľovstva sa v  s e v e r n e j   časti Mezopotámie – pri hornom toku rieky Tygris začína písať „ druhá kapitola“ dejín tejto  mimoriadne zaujímavej krajiny Východu. -–kapitola  a s ý r s k a . ( Pripomínam , že prvú kapitolu dejín Mezopotámie sme si  nazvali Sumerskou , či Sumersko – Akkádskou alebo aj Babylonskou.) Ak teda chceme pochopiť dejiny Mezopotámie ako celku – musíme nevyhnutne spojiť obe „ kapitoly dejín „ tú južnú – Sumersko –Akkádsku , či Babylonskú – s tou severnou – Asýrskou.

Severná Mezopotámia svojim postavením zaujíma zvláštne miesto v dejinách Východu.Vojtech Zamarovský k tejto problematike uvádza:

                     „ Najstaršie osídlenie severnej Mezopotámie ( alebo – povedzme rovno – Asýrie ) je doložené pri dedine Muallafat , na Hornom Zabe.Jeho objaviteľ – Američan R. Braidwood  ho kladie do konca 6. Tisícročia p.n.l. O niečo mladšie sídliská sa našli pri Chasune , Chaláfe a Samarre – na strednom Tygride. „ (Tu autor popisuje jednu veľmi zaujímavú epizódu ,ktorá nieje ani pre našu generáciu až taká stará ) „ Medzi nálezmi zo Samarry sú zlomky mís so svojráznymi ornamentami , ktoré síce nemajú prvoradý archeologický význam – no napriek tomu sa musíme o nich zmieniť. Tak trochu zo škodoradosti – stretávame sa tu totiž po prvý krát v dejinách s  h á k o v ý m   k r í ž o m  - tento „árijský“ a „ progermánsky symbol  teda vôbec nieje  germánskym či  - árijským symbolom  - ale sa zrodil zo semitskej pôdy!!!

Z histórie je známe ,že prví asýrski králi vstupujú na „ scénu dejín „ v 22-21 storočí p.n.l.  sídlili v meste Aššúre a boli závislí na urských vládcoch. Až Puzuraššur 1  ( ak nie on – tak jeho syn Šalimachum ) sa na rozdiel od svojich predchodcov nazýva „ sluhom kráľa Uru „ Jeho neskorší nástupca –Illušuma sa stal v 19. Storočí p.n.l. dokonca pánom Uru – podmanil si ,ho aj s celou  južnou Mezopotámiou. Moc Asýrie zlomil až Chammurabi – ktorý o tejto udalosti , v úvodníku svojho zákonníka píše,že „obnovil narušenú spravodlivosť v Aššúre „

Záver tejto kapitoly histórie Mezopotámie – V Zamarovský sumarizuje takto :

                          „ Nech už sú dejiny hocako zaujímavé v prípade Mezopotámie by ich ponúkol pútavo hádam len reportér ping-pongových majstrovstiev – loptou sú mocné armády , ktoré vrhajú panovníci Asýrie a Babylónie z jednej krajiny – do druhej – aby ju „ Zničili , vyplienili a podrobili si ju „ – ako hovorí ustálená fráza v takmer všetkých zápasoch – o ich  „štátnických činoch „ No a podľa možnosti – ničia , plienia a podrobujú si susedné krajiny – od Indie – po Stredozemné more a od Arménskych hôr – po Líbyjskú púšť v Afrike

 Autor ďalej uvádza aj stručný prehľad hlavných epoch mezopotámskej histórie a klasifikuje ich takto :      

              1. Starobabylonská ríša – je to obdobie vlády Chammurabiho dynastie , ktorá trvala už od roku 1893 do roku 1594 p.n.l. – keď  Chetitský dobyvateľ Babylonu – Muršiliš 1. zbavil trónu jej posledného panovníka   Samsuditana. Potom osídlili babylóniu horské kmene „ Kassitov“ , keď doba ich nadvlády sa výstižne nazýva „babylonským temnom“

Kultúrny úpadok Babylónie sa nezastavil ani po vymretí dynastie Kassitských kráľov (okolo roku 1171 p.n.l. ) , keď nastúpil na trón Nabukadnesar 1. A trval  zhruba do 7. storočia p.n.l.  

                2.Staroasýrska  ríša     - vytvorili ju vodcovia  amorejských kmeňov , po páde  urského kráľovstva . Najväčšiu moc dosiahla táto ríša v 1. polovici 18. storočia   p.n.l. – za vlády kráľa Šamšiadada 1. , potom ju dobyl Chammurabi. K novému rozmachu priviedol Asýriu až začiatkom 14. storočia p.n.l. kráľ Aššurubanil – zakladateľ tkz. „ Stredoasýrskej ríše „ .Jej najvýznamnejší panovníci boli – Tukulti – Ninurta 1. A Tiglat – Pilsar 1. – dobyvatelia  Babylonu  a mnohých iných miest.  Nakoniec sa aj Asýria – svojimi víťazstvami tak vyčerpala , že padla za korisť aramejským nájazdníkom.

                  3. Novoasýrska  ríša ( v rokoch asi 883 –612 p.n.l. ) – založil ju kráľ Aššurnasirpal  2. víťazný vodca povstania   proti aramejským dobyvateľom. Jeho nástupca – Salmanasar 3. viedol za svojej 32  ročnej vlády – 32 vojen a posunul hranice Asýrie  až k brehom  Stredozemného mora...pri postupe   na sever ho odrazili  armády mocného štátu  Urastu – v dôsledku čoho nastáva takmer na pol storočia úpadok Asýrie.

A práve v tomto období – úpadku Asýrie (ktorému aj dôkladné historické práce venujú len pár riadkov )    je čas , na chvíľu sa zastaviť.

Po Salmanasarovi 3. nastúpil na  asýrsky a babylonský trón    kráľ  Šamšiadad 5. , neveľmi významný panovník. Keď v roku 811 p.n.l. zomrel – bol jeho syn  Adadniran 3. ešte maloletý . Vládu za neho prevzala preto jeho matka – Šamšiadadova  manželka – Šummuramat  3. !!! Vládla v rokoch  810 –806 p.n.l.

A meno tejto kráľovnej , ktorá vládla iba 4 roky , sa stalo jedným z najznámejších , v celých asýrsko - babylonských  dejín. V gréckom prepise totiž znelo jej meno – Samiramis – a spája sa so slávnymi „ vysutými záhradami „ v Babylone.

Dobyvateľskú politiku   Asýrie obnovil opäť – Tiglat – Pilesar 3. ktorý vládol v rokoch 745 –727 p.n.l. ktorý je známy aj z Biblie – ako spojenec židovského kráľa Achaba. Po jeho synovi – Salmanasarovi 5-. pokračoval v Asýrskych výbojoch kráľ – Sargon 2. (vládol v rokoch728-704 p.n.l.) zakladateľ novej dynastie i nového sídelného mesta – Dúr Šarrubínu ( pri dnešnom Charsabade ) kde vykopal trosky jeho paláca Botta.

Nástupca Sargona 2. – Sancherib (704 – 681 ) sa zapísal do dejín Asýrie – výstavbou mesta Ninive , no – čo je nemenej dôležité – aj zničením mesta Babylon. No ale dodajme zároveň aj prívlastok – akým zničením !!! Hradby , veže , paláce , domy a chrámy dal doslova „zrovnať so zemou „ a nad mestom prikázal vykopať kanál – ktorým dal potom vpustiť vody Eufratu cez trosky niekdajšieho Babylonu. 208 tisíc obyvateľov odvliekol do otroctva a zvyšok dal povraždiť

           „ zničil som Babylon dôkladnejšie , než potopa ...zatopil som ho vodou , aby si už nikto v budúcnosti nemohol spomenúť na miesto , kde stál , ani na jeho chrámy a bohov „

Tri roky vládol Sancherib nad týmto najväčším cintorínom sveta – potom ho zavraždili.!!! – čo bol v Asýrii( a nakoniec aj v iných lokalitách)  vcelku „normálny“ spôsob výmeny hlavy štátu , tak ako v demokratických krajinách – voľby.) Vraždy hláv štátov bohužiaľ sa vekmi preniesli aj do demokratických krajín – len v USA ich bolo ak sa nemýlim – celkovo päť.

Syn tohto „hrobára „ Babylonu – Assarhadon , však „napravil krivdu“ svojho otca a dal mesto Babylon znovu postaviť.!!!

Ale kráľ Assurhadon – ako by sa asi mylne predpokladalo – nebol iba staviteľ , či budovateľ – zatiaľ čo státisíce otrokov i slobodných nosili hlinu na tehly , kopali priekopy a rúbali lesy , ďaleko od Babylonu (tu lesy neboli ) Assarhadon sa vypravil do Egypta so svojou armádou a  „za pol dňa „– ako píše na jednom svojom pomníku „ dobyl , zničil a vypálil „ hlavné mesto Monnofer a podmanil si egyptskú ríšu. Jeho syn – Aššurbanipal ( v ktorého „ninivskom paláci sme sa stretli s Layárdom) – bol už posledný významný panovník staroasýrskej ríše.  Tento panovník  „ stratil Egypt , ale potlačil povstanie v Babylone a iných mestách.

                       „ Štrnásť kráľovských miest a nesčíselné množstvo malých miest a dvanásť krajov Elamu – a to všetko som zničil , spustošil a vydal napospas ohňu a vypálil „ – uvádza tento panovník – akoby sa za tento čin chválil. Potom sa dal  oslovovať ako „ kráľ mieru a obnoviteľ poriadku „ a napodiv – venoval sa kultúre „ za účelom vlastného čítania“ – založiac – čuduj sa svete – knižnicu.

Po Aššurbanipalovi vládli na Asýrskom  tróne ešte traja panovníci. Písal sa však rok 614 p.n.l. a rieku Tigris prekročili bojovní Médovia. a dobyli  Aššúr. Táto etapa vývoja sa stáva určitým signálom pre Babylončanov  - títo sa pripojili k Médskemu kráľovi Kyazarovi a v roku 612 p.n.l. ich spojené armády – zase pre zmenu ! dobyli , zničili a spustošili mesto Ninive Posledný asýrsky kráľ Šinšariškun pri tomto bojovom stretnutí – zahynul. V roku 615 p,n,l, boli posledné asýrske oddiely zničené v bitke pri Karchemiši – na Eufrate.

                        „ Honosné mesto Ninive , ktoré malo viac kupcov , ako hviezd na nebi ( a len nemluvniatok , ktoré nepoznajú rozdiel medzi pravou a ľavou rukou – bolo viac ako  120 tisíc) nebolo iba   „dobyté , zničené a spustošené „ ale zmizlo z povrchu  zeme . Iróniou je aj fakt , že staviteľ mesta Ninive – Sancherib – bol strojcom   rovnakého osudu (zničenia) aj pre mesto rovnako slávne – mesto Babylon. Faktom však zostáva , že mesto Ninive zmizlo dôkladnejšie , ako mesto Babylon  , po šialenom rozkaze Sanchribanovom  Toto mesto totiž zmizlo definitívne – zmizlo teda tak , že nikdy  nevstalo z trosiek

Dôkazom týchto tvrdení sú fakty , ktoré uvádzajú – že keď  Herodotos  navštívil kraje nad ktorými toto mesto vládlo  - 150 rokov po jeho zničení sa už dozvedel iba toľko , že vraj ležalo na ľavom brehu Tigridu. Taktiež Diodóros sa o ňom zmieňuje – ale iba v tom zmysle , že ho ukladá  na brehy rieky Eufratu. Aj Strobón vynaložil veľké úsilie aby ho našiel – ale po meste omnoho väčšom ako Babylon – nenašiel ani stopy. ( Našiel ich však až Botta – dodajme však , že omnoho neskôr – keď sa písal rok 1842 ) Asýrska ríša definitívne zaniká , aby už nikdy jej sláva nevstala z popola jeho trosiek.

„ Z popola  Asýrskeho trónu „ ako píše vo svojej práci V. Zamarovský  sa ako Fénix znovu zrodila  moc Babylonu a nastáva obdobie tkz. Novobabylonskej  ríše. Túto ríšu založil  Nabopalasar – zradný Chaldejský vojvodca posledného asýrskeho kráľa – Šinšariškúna , ktorý sa spojil s Médmi

Nabopalasarov syn – Nabukadnesar II. Rozšíril potom ríšu Babylonu až na stredomorské pobrežie – dobyl medzi inými aj Jeruzalem a odviedol židov do babylonského zajatia a vyhladil ich štát z mapy.Štát – Izrael zostal vyhladený  z mapy  ( s krátkou výnimkou v r. 166 p.n.l. keď

Jeruzalem a odviedol židov do babylonského zajatia a vyhladil ich štát z mapy Štát – Izrael zostal vyhladený  z mapy  ( s krátkou výnimkou v r. 166 p.n.l. keď získal nezávislosť za povstania Makabejcov ) viac  než 2500 rokov  - až do roku 1948 – keď sa vytvorila republika Izrael.

Z histórie je všeobecne známe , že za vlády Nabukadnesara II. sa stal Babylon  najväčším mestom sveta ( samozrejme – vtedajšieho sveta )  traduje sa , že mal viac než  jeden milión obyvateľov a niesol honosné označenie  „ pupok sveta „

„ Ale v diaľke – za tieňom jeho hradieb“ píše V. Zamarovský – vyrastala nová veľmoc – perská ríša. Jej kráľ – Kýros , z dynastie Achaimenovcov , využil slabosť vtedajšieho Babylonského kráľa Nabonida ,ktorý sa viac ako o armádu staral  o bohoslužby a porazil ho v bitkách pri Opise a Nippúre. Potom si hojnými darmi získal babylonskú aristokraciu a na jeseň roku 539 p.n.l. vstúpil otvorenými bránami do mesta , kde zbavil kráľa trónu a začlenil Babylon do svojej ríše. Vo svojom manifeste k ľudu  Babylonu prehlásil :

                                      „ Doľahla na mňa starostlivosť  o vnútorné veci Babylonu a všetky jeho svätine. A občania Babylonu sa dočkali splnenia svojich túžob a boli oslobodení od nečestného jarma „

V tejto stati autor Zamarovský dodáva výstižnú poznámku , či prirovnanie k udalostiam našej nie dávnej histórie.

                         „ Ani Hitlerov minister propagandy J.Goebbles  , by zrejme nemohol naštylizovať cynickejší manifest „  dodáva s trpkou ale výstižnou spomienkou , na prvé roky pred II . svetovou vojnou , autor – V Zamarovský.

Babylon však postupne strácal svoje postavenie , aj keď ešte po stáročia udržiaval istý vplyv ako hospodárske a kultúrne centrum. Dodajme už len pre úplnosť údajov – po zániku Novobabylonskej ríše – sa Mezopotámia  stáva Perzskou provinciou.

Keď  v roku 331 p.n.l. vstúpil do Babylonu ( po porážke posledného kráľa z rodu Achaimenovcov – Dáreia III. ) Alexander Veľký  - rozhodol sa z tohto mesta  vytvoriť hlavné mesto svojej „svetovej ríše“ Ale v roku 323 p.n,l. v tomto meste nečakane zomrel. Následne sa zmocnil Mezopotámie jeho vojvodca Seleukos. Od jeho potomkov ju dobyli Parthovia  neskôr – v roku 226 p.n.l.  ju ovládli perský Sasánovci

V 7. Storočí p.n.l. sa stala Mezopotámia  súčasťou ríše bagdadských kalifov , v 13. Storočí nášho letopočtu ju dobyli Mongoli a potom Turci. Niekdajší „raj na Zemi“ sa zmenil na piesočnú púšť zavodňovacie kanály – na brlohy šakalov a potomci budovateľov najslávnejších miest sveta – na kočovníkov.

Turecké panstvo nad Mezopotámiou sa skončilo 22. Novembra 1914 – keď do nej vtiahla britská okupačná armáda. V roku 1922 sa jej území vytvoril samostatný štát – Irak., ktorý bol do roku  1932 pod britským mandátom , potom dosiahol nezávislosť – aj keď kráľ Iraku – Fejzal , bol až do roku 1958 – bábkou v rukách Britov. V roku 1958 skoncovalo povstanie dôstojníkov s monarchiou a Irak sa stal republikou.

V priebehu storočí – Babylon zaniká a upadá do zabudnutia  prirodzenou cestou – až nakoniec zostáva iba v spomienkach , mýtoch a legendách o jeho nádhere a veľkosti. Čo je však pravda a čo mýtus týchto legiend o najväčšom meste starovekej Mezopotámie ?

Poodhaliť závoj tajomstiev a hľadať odpovede na tieto otázky sa rozhodol jeden muž – kto to bol a ako uspel vo svojej práci – to už je predmetom nasledujúceho článku.

 

                                               ( časť druhá – príspevok č. 6 )

     

                Odkrývanie  tajomstiev , záhad a mýtov  bájneho mesta Babylon

 

Poodhaliť závoj tajomstva a hľadať odpovede na tieto otázky sa rozhodol jeden muž .Týmto mužom bol Róbert Koldeway – rodák z Blankenburgu . Jeho rozhodnutie však vlastne ani jeho rozhodnutím nebolo , bolo iba odozvou na mimoriadne zaujímavú ponuku.

Tento Blankenburský rodák (1855) , študoval architektúru , archeológiu ,a dejiny umenia v Berlíne , Mníchove a vo Viedni . Potom sa vybral do antického sveta ,odplával do Grécka , kde si pozrel miestnu kultúru , až nakoniec zakotvil v Sýrii.

Aby sa mohol venovať svojmu koníčku – archeológii –musel však z niečoho aj žiť a tak prijal miesto učiteľa na priemyslovke v Zhorelci – kde prednášal základy vedy – nazývanej „kanalizácia“ A práve z prípravy knihy o dejinách kanalizácie ho takpovediac – vytrhla – ponuka riaditeľa berlínskych múzeí – nad ktorou sa mu doslova zatajil dych. Išlo totiž doslova o najgigantickejšiu úlohu – aká - kedy bola ponúknutá , alebo zverená  archeológovi – vykopať trosky starovekého mesta – Babylon.

R. Koldeway samozrejme túto ponuku prijal a 1. marca  v roku 1899 – zaborili jeho robotníci rýľ do bájnych trosiek Babylonu

A výsledky jeho úsilia ?

Neuveriteľných 19 rokov vykonával kopáčske práce so svojimi robotníkmi – dodajme , že za minimálne mzdy , no aj tak vynaložil na tieto práce takmer 2 milióny mariek. Ale stálo to zato !

Babylon sa znovu zrodil (samozrejme , že len jeho ruiny ) vynoril sa z hmly biblických legiend rovno do sveta súčasnosti.

Výsledky svojich vykopávok , v duchu vďaky za možnosť – podieľať sa na týchto prácach – stroho okomentoval vo svojich  „správach pre veľacteného riaditeľa berlínskych kráľovských múzeí“ no hlavne vo svojej knihe – ktorá niesla príznačný názov „Vzkriesený Babylon“ a vyšla v roku 1914 v Lipsku.

Skôr však , než sa bližšie  a dôkladnejšie oboznámime oboznámime s praktickými výsledkami jeho prác na vykopávkach bájneho Babylonu – priam sa núka – v duchu metódy porovnávania oboznámiť sa aj s výsledkami výskumu – či skôr – prieskumu starobylého Babylonu – mužom , ktorý v Babylone bol , no nie v časoch jeho najväčšej slávy , ale v dobe . keď bol Babylon len tkz. „provinčným mestom“ Čitateľ týchto riadkov už iste vytušil , či pochopil , že týmto mužom nemohol byť nik iný . než známy Hérodotos.

Aj keď už v tom čase Babylon už určite nebol oným – „pupkom sveta“ – stále bol svojou architektúrou doslova a do písmena –najvýstavnejšou metropolou Východu.

V Zamarovský vo svojom diele v tejto súvislosti uvádza:

                         „ Babylon . ktorý Hérodotos  navštívil . bol Babylonom kráľa Nabukodnasara II. Nie starší – lebo ten za Sancheriba – zmizol z povrchu Zeme , ale ani nie mladší . bol mestom posledných  štyroch  chaldejských a prvých štyroch  achaimenovských kráľov – ktorí sa tu od Nabukodnesarovej smrti vystriedali- Bolo to obdobie – keď Babylon už nerástol – no ešte zatiaľ ani nespustol,

Popisu Babylonu tejto doby venuje Hérodotos 8 kapitol prvej knihy svojich „Dejín“ Začnime jeho popisom – kapitolou 178.

                         „ V Mezopotámii je mnoho veľkých miest , ale najznámejšie a najpevnejšie je mesto Babylon Vystavané je na rozľahlej rovine , do štvorca , ktorého strany majú 120 stadií. Ale Babylon je nielen najväčšie a najkrajšie mesto  zo všetkých , ktoré poznáme. Okolo Babylonu sa tiahne hlboká , široká a vodou naplnená priekopa , za ňou stojí hradba , ktorá je 50 kráľovských lakťov široká a 200 lakťov vysoká ( kráľovský lakeť je  o tri prsty dlhší , ako obyčajný – grécky).

Treba podotknúť  - načo sa použila hlina z priekopy a ako postavili hradbu. Pri kopaní priekopy , robili z vynesenej hliny tehly a keď ich narobili dostatočné množstvo – vypálili ich v peciach. Potom z nich postavili steny priekopy a to tak – že po tridsiatych vrstvách tehál , uložili vždy trstinovú rohož , ako maltu použili rozpustený asfalt. Rovnakým spôsobom postavili aj mestskú hradbu. Na vnútornej i vonkajšej strane hradby , postavili potom jednoposchodové veže – vždy dve a dve proti sebe a medzi týmito vežami nechali miesto pre voz so štvorzáprahom. Brán je v celej hradbe 100 a všetky sú z bronzu.“

K tomuto popisu je namieste – dodať malú  doplňujúcu  poznámku :

Používané miery a váhy , boli v rôznych časoch , ale aj v rôznych mestách rozdielne – napriek tomu , že pomenovania mier a váh boli rovnaké. Hérodotos – pri svojom opise  Babylonu zrejme používal sústavu , kde – „stadion“ mal hodnotu 177,6 metra , lakeť mal hodnotu 0,4 metra a stopa mala dĺžku 0,29 metra.

Pokračujme však popisom Babylonu podľa Hérodota ďalej:

                             „ Mesto Babylon sa delí na dve časti , lebo jeho stredom tečie rieka Eufrat , ktorá pramení v Arménii. Je to veľká , hlboká a prudká rieka,.... Na obidvoch brehoch sa tiahne hradba až k rieke ,tam sa zahýba a pokračuje po oboch brehoch rieky  - múrom z pálených tehál. V meste je množstvo trojposchodových a štvorposchodových domov , rozdelené je rovnými ulicami , ktoré sa tiahnú jednak rovnobežne s riekou a jednak – kolmo k rieke. Na konci každej takejto kolmej ulice sú v múre  pri rieke brány. Je ich teda toľko – koľko je ulíc. Aj tieto brány pri rieke sú z bronzu.

Vonkajšia hradba je takrečeno – pancierom mesta. Za ňou však stojí ešte ďalšia hradba , nie síce slabšia , ale – užšia „

Dodajme pri tomto štádiu opisu aj ten fakt , že Hérodotos nebol jediný , kto navštívil bájne mesto Babylon. Traduje sa , že asi 450 rokov po ňom – navštívil mesto Babylon aj Strobón . Jeho verzia opisu mesta je takáto:

                                      „ Babylon leží na rovine , obvod jeho hradieb meria  365 stadií , ich šírka je 32 stôp , výška hradieb medzi vežami je 50 lakťov , výška veži – 60 lakťov. Cesta na hradbe je široká , že by sa po nej ľahko vyhli dva vozy , so štvorzáprahom.“

Okrem Hérodota a Strobóna sa popisu Babylonu venuje ešte ďalší autor – Diodóros , ktorý sa pri opise mesta opiera aj o ďalšie údaje:

                                        „Tieto hradby boli nesmiernym dielom – ich šírka stačila pre 6 vozov , a ako tvrdí Ktériás Knidský  , ich výška bola neuveriteľná. Ďalej –Klétarchos a iní – ktorí boli s Alexandrom v Ázii , uvádzajú , že ich obvod meral 365 stádií....Podľa novších autorov  , boli len 50 lakťov  vysoké a ich šírka stačila len pre dva vozy. Veží bolo  250. Medzi hradbami a domami bolo voľné miesto – široké 200 stôp „

Spoločným znakom všetkých týchto autorov je to , že sa zhodujú na hradbách najmä v tom , že boli postavené z pálených tehál a boli pospájané asfaltom. Dodajme zároveň pri týchto údajoch aj ten fakt , že „novodobí komentátori „ Hérodota , Strobóna  a ďalších autorov – považovali tieto ich údaje za značne nadnesené , či nadsadené a málo pravdepodobné. Natíska sa samozrejme otázka – prečo tomu tak bolo ?

             Autor týchto informácií – V. Zamarovský to komentuje nasledovne :

„ Boli to údaje skutočne neuveriteľné ! Obvod Babylonu mal merať podľa Hérodota asi 90 km. Podľa Strobóna , Diodóra a ďalších – síce „len“ 70 km -& ale aj to bolo 2x viac , ako obvode Londýna v polovici minulého storočia. A koľko muselo mať toto mesto obyvateľov ? Veď Londýn mal vtedy vyše 2 milióny obyvateľov a troj – či štvorposchodových domov , nemal Londýn ani štvrtinu“

A ešte viac udivovali rozmery  priekopy a hradieb. Podľa najnižších údajov , mali byť tieto hradby vysoké 22 metrov – čo je výška asi 5-6 poschodového domu...Podľa týchto údajov sa na hradbe mohli vyhnúť 2 vozy – to znamená , že bola najmenej 6 –8 metrov široká. Korunu výnimočnosti týmto tvrdeniam , dáva zverejnenie správy – že za touto mimoriadne predimenzovanou hradbou – bola ešte hradba ďalšia – síce užšia , nie však menej pevná ! Teda nie jedna hradba – ale okolo Babylonu boli dva páry hradieb !!!

Čakalo nás však ešte jedno prekvapenie –keď začiatkom roku 1900 robotníci pracujúci na výkopových prácach , zistili , že  vykopali nielen druhý – ale aj tretí pás hradieb okolo Babylonu. Úmorná – 19 ročná práca , ktorej výsledkom bolo odkrytie značnej časti Babylonu ( či  skôr toho – čo z neho zostalo ) ukázalo , že starí autori pri jeho opise vôbec nepreháňali – Babylonské hradby – Hérodotov , Strobónov , Diodórov a Filónov  div sveta – skutočne existovali !!!

Celý svet – obrazne povedané i vďaka  fotografiám Koldewaya – mohol obdivovať v denníkoch , večerníkoch , či vedeckých mesačníkoch  tieto hradby. Naviac – v múzeách piatych svetadielov mohli návštevníci na vlastné oči vidieť tehly , na ktorých vlastne nebolo nič  zvláštne – snáď len to , že mali  Nabukadnesarovu značku. Boli to tehly z hradieb Babylonu a boli možno aj tehlami z hliny , ktorú na ne miesili možno aj biblickí proroci.

Z Koldewayovej knihy – „ Vzkriesený Babylon“ z roku 1914 – možno vcelku vierohodne zrekonštruovať toto opevnenie Babylonu:

                          „ Bol obklopený 3 hradbami , šírka jednej bola 7 metrov , druhej 7,8 metra a tretej 3,3 metra. Pred prvou – vonkajšou hradbou bola priekopa . Prvá hradba bola z nepálených tehál , ďalšie dve – z pálených tehál .Veže , ktorými bola opevnená vnútorná hradba , mali štvorcový pôdorys , so stranami 8,36 metra .  Vzdialené boli od seba 44 metrov. Takýchto veží – či vlastne len ich základov vykopal Koldeway 15 . Je však viac než pravdepodobné , že ich bolo 360. „

                             „ Je tu však malá nezrovnalosť „ – uvádza V Zamarovský – „ antickí autori hovorili vždy o 2 hradbách – ako to , že  tretiu nevideli ?

Zná sa , že priestor medzi prvými dvoma hradbami ( asi 12 metrov ) bol zaplnený hlinou. Ak už po najužšej z nich mohol prejsť obyčajný voz – tak na dvoch ďalších – širších , mohol prejsť voz so štvorzáprahom ( podľa Hérodota ) a na takto zosilnenej hradbe so mohli pohodlne vyhnúť 2 vozy so štvorzáprahom . ( ako hovorí Strobón )

Aká bola potom vlastne sila týchto hradieb ? A akú prácu bolo treba vynaložiť na ich úplné postavenie ?

Autor diela „ Za siedmimi divmi sveta „ – V Zamarovský  to popisuje takto :

          „ Vezmime si za základ Hérodotove (vyššie) a Strobónove ( nižšie ) údaje o celkovej dĺžke týchto hradieb – ale aj – Kaldewayove – presné údaje o ich šírke. Výšku už mohol Koldeway len odhadnúť - vychádzajme preto pri našom výpočte m, ktorý bude aj tak iba približný – z najnižšieho údaju o výške hradieb – to  znamená – 22 metrov.

A počítajme aj s našim – normalizovaným formátom tehál ( 29x14x6,5 cm ) a so škárou medzi tehlami – 1 cm.( Babylonské tehly „ normalizované“ do 5-6 typov boli však o niečo väčšie , ako naše.

Objem vonkajšej hradby mal podľa toho – zhruba  11-15 miliónov metrov kubických !!! Keďže na jeden meter kubický múru , pripadlo asi 290 tehál – na postavenie tejto hradby   - bolo potrebných asi 3-4 miliardy našich tehál.

Ak by sme tieto tehly zoradili vedľa seba  - po šírke -  dosiahli by sme pás dlhý  500-600 tisíc kilometrov – inými slovami povedané – mohli by sme ním 12-15 krát opásať zemeguľu okolo rovníka . Keby sme ich zoradili za sebou -–užšou stranou – dostali by sme týchto pásov okolo rovníka  25-30 !!!

Čo sa týka druhej hradby – z pálených tehál – môžeme odhadovať , že na výrobe potrebného množstva tehál , by muselo pracovať asi 250-280  veľkých tehelní , s ročnou kapacitou – 10 miliónov  tehál – po celý rok.

Nečudujme sa teda vôbec , že starovekí spisovatelia , či historici – považovali tieto hradby za  jeden z divov sveta !!!

Babylonské hradby však neboli len „ holými stenami „. Na čelnej strane boli obložené glazúrovitými tehlami , s ornamentami a reliéfmi levov, gaziel , drakov a bojovníkov so zbraňami v ruke .“

Hneď , v prvých dňoch vykopávok – po odkrytí necelých 10 metrov zeminy z hradieb – našiel Koldeway asi1000 väčších , či menších úlomkov z výzdoby hradby- levie chvosty a zuby , gazelie a ľudské nohy , hroty kópií  a podobne. A nálezy naďalej pokračovali – a to celých 19 rokov.

Nuž – vážený čitateľ  týchto riadkov – popustime  spolu opraty fantázie – a skúsme si predstaviť Babylon v čase jeho najväčšej slávy – za vlády kráľa Nabukadnesara:

   „ Zo šírej roviny vystupuje val mohutných hradieb , so stovkami veží – obložený , ozdobený modrými pálenými kachličkami , ktorých lesk odráža slnko k ďalekému obzoru. Tieto hradby a veže tvoria však len podstavec , pre ďalšie vysoké a nádherné stavby „ sú to malostranské strechy – pod panorámou orientálnych Hradčian „ – uvádza autor Zamarovský . A za nimi – za zvukovou kulisou rachotiacich vojnových vozov a hluku miliónového  veľkomesta  - dvíha sa najvyššia stavba medzi Eufratom a Tigrisom – bájna a predsa skutočná Babylonská veža !!!

A predstavme si ( ak si to vôbec dokážeme ) – túto čarovnú vidinu  umocniť na druhú – tým , že jej zrkadlový obraz vidíme v obrovskom jazere – ktoré chráni mesto pred útokmi nepriateľov.Tieto hradby sú skutočne nedobytné.

Veď aj sám kráľ Nabukadnesar o tom píše :

                            „ Aby  sa nepriateľ , so zlým úmyslom  nemohol priblížiť k hradbe Babylonu – obkolesil som mesto mocnými vodami , ktoré sa podobajú vzdutým vlnám mora. Prechod cez ne sa podobá  prechodu cez veľké more slanej vody „

„ No ale ešte viac , ako tieto nedobytné hradby „ píše ďalej autor  o ktorých sa koniec – koncov vedelo – prekvapil Koldewaya a potom aj celý svet – iný fantastický objav , či nález . Išlo o takzvanú „ cestu smrti „ – oficiálne nazývanú celkom prozaicky a nevinne – „ Cesta pre profesie pána Marduka „ Táto cesta viedla od brehu Eufratu – od veľkej brány v hradbe – k hlavnému Babylonskému chrámu Esagila (chrám s vysokým vrcholom ) – zasvätenému bohu Mardukovi.

V šírke 24 metrov sa tiahla najprv ako šnúra – k Ištarinej bráne – mohutne opevnenej stavbe , so 4 vežami a odtiaľ potom – okolo kráľovského paláca a zikkarutu – až k Mardukovej svätiny. Uprostred bola vydláždená veľkými kamennými doskami , po celej dĺžke ju lemovali červené tehlové dlaždice. Medzery medzi lesklými doskami a matnými dlaždicami boli zaliate čiernym asfaltom. Na dolnej strane každej dosky bol nápis v klinovom písme – v ktorom sa uvádzalo :

                      „ Ja som Nabukodnesar , kráľ Babylonu , syn Nabupalasara kráľa Babylonu. Ja som vydláždil babylonskú Pútnickú cestu pre procesie veľkého pána Marduka  - doskami z kameňa Marduku ! Pane  ! Daruj večný život !

Bola to  veľkolepá cesta....no divom sveta ju urobilo jej príslušenstvo. V skutočnosti bola táto pútnická cesta obrovskou murovanou roklinou , alebo aj  skvele vydláždeným kanálom lodného priepustu. Nebolo z nej vidieť napravo , ani naľavo – lebo po stranách ju lemovali 7 metrov vysoké , hladké a neprerušené hradby , ukončené čipkami cimburia – medzi ktorými sa v pravidelných vzdialenostiach ježili strážne veže.

Vnútorné steny týchto hradieb boli obložené lesklými glazúrovanými kachličkami – z nich – zo studenomodrého podkladu vystupovali hrozivo kráčajúce levy – s krištáľovo – žltou hrivou a vycerenými tesákmi. 120 dvojmetrových dravcov hľadelo z oboch strán múru na pútnikov. Za nimi – na stenách Ištarinej brány – cerila zuby a vystrkovala pazúry svorka hrozných príšer – rohatých polokrokodílov a polopsov so šupinatým telom a obrovskými vtáčími pazúrmi – namiesto prstov (celkom asi 550 „babylonských drakov )

Natíska sa pri čítaní týchto riadkov celkom zákonite aj oprávnená otázka – prečo museli zbožní babylonskí pútnici prechádzať touto cestou hrôzy ? Naviac – ak je známe aj to , že babylonské náboženstvo – plné kúziel a čarov , fantastických bytostí a „ nemravných výstredností „ – rozhodne nebolo náboženstvom desu a hrôzy.

„ Výzdoba (ak ju možno tak nazvať ) Mardukovej cesty , presahovala  dokonca aj to – čo poznáme trebárs zo stien Astéckeho chrámu bojovníkov – v mexickom  Chochem – Itzá – ktorý je sám osebe skameneným desom.

Na účel takto vytvorenej cesty hrôzy , nevedeli dlho znalci starého Babylonského náboženstva nájsť správnu odpoveď. Museli im pomôcť až vojnoví historici – no najmä – špecialisti na otázky obrany – no najmä odboru , ktorý sa dnes nazýva „ veda o psychologickom vedení vojny“ Ukázalo sa totiž , že „ Cesta veľkého pána Marduka „ – nebola len pútnickou cestou – ale bola zrejme súčasťou obranného systému najväčšej pevnosti sveta tejto doby.

Predstavme si – samozrejme s patričnou dávkou fantázie – že by sa našiel nepriateľ , ktorý by sa odhodlal zaútočiť na Nabukadnesarovo mesto Babylon !!!

Najprv by musel prekročiť širokú priekopu , do ktorej boli vpustené vody Eufratu. Dajme tomu , že by sa mu to podarilo. A pokročme v našich úvahách ešte ďalej  a pripustime dokonca aj to – že nepriateľ  dobyl prvú , druhú , či dokonca tretiu hradbu ! Nepriateľ Babylonu by sa tak dostal až  hlavnej bráne a keby nakoniec i túto bránu dobyl – mal by pred sebou iba rovnú , vydláždenú a vyasfaltovanú cestu – až ku kráľovskému palácu.

Lenže táto čisto teoretická úvaha má jeden veľmi dôležitý  - ak by sa totiž nepriateľ na túto cestu dostal – v tej chvíli by sa z nesčíselných výklenkov cimburia a z veží – spustil na neho dážď šípov , kópií a horiacich gúľ asfaltu. Neostala by im žiadna možnosť na úkryt , či únik. A ešte – k nezasiahnuteľným bojovníkom v najvýhodnejšej streleckej pozícii – by sa pridružilo ešte niečo oveľa mocnejšie – „ úder na nepriateľa psychologickým faktorom „ – zo stien cesty by sa na nepriateľa valili zástupy levov – ktorých divoký výraz by ho vydesil  a z Ištarinej brány – novej pevnosti , ktorú by mal pred sebou , by sa na neho cerilo pol tisíca drakov.

A netreba snáď ani príliš veľa fantázie na predstavu toho – čo by asi nasledovalo. A ako by to asi zapôsobilo na človeka zo 6. Storočia p.n.l. – veriaceho v najnemožnejšie fantastické bytosti , kúzla či čary.

Mardukova cesta , bola teda poslednou strategickou i taktickou zálohou opevnenia Babylonu – neprekonateľnou – skutočnou cestou smrti „ – uzatvára touto vetou autor Zamarovský  túto časť popisu  „slávnej „ Mardukovej cesty.

No história nám ukázala ešte jeden dôležitý aspekt , vzťahujúci sa k bájnemu mestu Babylon. I napriek tomu – čo bolo o jeho nedobytnosti napísané – Babylon nakoniec „padol“ – hoci hradby kráľa Nabukodnasera naďalej stáli a nikto ich nikdy nedobyl !!! Dokázalo sa v histórii nespočetne krát , že ani najmocnejšie hradby , či najrafinovanejšie obranné prostriedky nestačia  sami o sebe zastaviť nepriateľa. Hradby a pevnostné valy , sú len prostriedkom –pomocným prostriedkom pre bojovníkov , ktorý ich bránia. Sú však nanič – ak ich vojaci , či bojovníci nechcú brániť , či dokonca – ak neschopní vojvodcovia  dovolia zničiť svoje armád obrancov pred bránami  či hradbami svojich pevností.

A tento druhý prípad – ako je známe z histórie – znamenal nakoniec aj pád bájneho mesta Babylonu ( Babylonskú armádu zničil perzský kráľ Kýros pri Opise a Sippare ) No ani tento fakt nebol tým zásadným faktom , ktorý zapríčinil pád Babylonu . Babylon mal predsa viac než milión obyvateľov – z ktorých mohli povstať noví obrancovia jeho nedobytných hradieb. Mohli – ale nepovstali !!! Natíska sa otázka – prečo nepovstali ?

Aj odpoveď na túto otázku dáva V. Zamarovský , v podstate v jednej výstižnej vete – „ nemali záujem na jeho obrane !!!

A dôvod tohto nezáujmu ? Aj tu ponúka autor vcelku logickú odpoveď – jednoducho – Babylon nebol ich mestom , rovnako ako Babylonská ríša nebola ich štátom – z ich hľadiska išlo v tomto prípade len o „ výmenu všemocných vládcov  a despotických utláčateľov „ ktorá ich nechávala ľahostajnými. Samozrejme – čitateľ iste pochopil , že je tu reč o bežnom obyvateľstve Babylonu  nad ktorým bola ešte vládnuca vrstva – alebo aj – vrstva privilegovaných.

 A ako zareagovala táto  „vrstva privilegovaných ? Zistiac , že moc jej vlastného panovníka sa rúca – okamžite sa orientovala na novú moc – ktorá jej mohla zabezpečiť dovtedajšie privilegované postavenie. A – čuduj sa svete – víťazný permský kráľ Kýros im sľúbil zachovať výsady – dokonca – uľahčil im ich rozhodnutia „vhodnými darčekmi“ A tak brány Babylonu boli otvorené – samozrejme – aj Ištarina brána. – sprevádzaná štítmi vojakov , ktorí vzdávali česť „osloboditeľovi a pánovi „ a zakryli  zuby aj strašných levov na Mardukovej ceste. Celú túto poľutovaniahodnú epizódu pádu Babylonských hradieb ako aj mesta Babylonu – komentuje veľmi výstižne V. Zamarovský týmto prirovnaním:

                           „ Niet hradieb , niet pevností , ktoré by zadržali nepriateľa – ak mu ich vládnuca vrstva vydá bez boja – len aby si zachovala svoje výsady ! A keď si tak čítame o udalostiach v Babylone – na jeseň v roku 539 p.n.l. – nevdojak sa pristihneme , že celkom  mimovoľne (najmä tí starší) robíme historické porovnanie  s udalosťami v našej vlasti – na  jeseň v roku 1938 -& že celkom mimovoľne porovnávame babylonské hradby z takzvanou „ Maginotovou líniou „... a nevdojak nám prichádza na um ešte niečo dôležité – že mestá ako Stalingrad , či Leningrad – neboli dobyté – hoci vôbec nemali hradby !!!

 

(Časť druhá – príspevok č.7)

 

      Bájna a tajomná Babylonská veža – mýtus a skutočnosť

 

Mesto Babylon , by zrejme nebolo oným bájnym mestom staroveku , ak by nebolo spájané aj s legendárnou – Babylonskou vežou.

Veža ako – taká je však svojou podstatou  - najznámejšou stavbou  starovekej metropoly – mestom , s menom ktorého sa v našich predstavách , či poznatkoch o ňom – vynára celá rada  prívlastkov , prirovnaní , či symbolov. Dominujú medzi nimi však hlavne slová  - „zmätok a neporiadok“ Odpoveď n a otázku – prečo je tomu tak ?  má najmä v našich podmienkach svoju vnútornú logiku.

V.Zamarovský o tomto fenoméne doslova píše:

                         „ Mnoho ľudí nevie o babylonských hradbách , len úzky okruh odborníkov vie o Mardukovej ceste ,  každý však vie o Babylonskej veži –o obrovskej veži z pálených tehál o zikkarute (stupňovitej stavbe) – ktorý sa volal  „ Etemenanky“ – „ Dom základov neba i zeme“  Čím je známa práve táto skutočnosť ?

Autor tvrdí , že zásluhu na tom má v značnej miere Biblia , kde sa píše:

                         „ Nože narobme tehál a vypálme ich ohňom „ – píše sa v druhej kapitole , prvej knihy Mojžišovej – „ potomci Noemovi a postavme si mesto a vežu , ktorej vrchol by siahal až k nebu „

Ale Hospodinovi sa taká opovážlivosť znepáčila – zostúpil medzi nich a poplietol im jazyky , aby si jeden druhému nerozumeli a „ rozptýlil ich odtiaľ po celom svete. I prestali stavať toto mesto. Preto mu dali meno Bábel „

Dodajme hneď na začiatku týchto riadkov aj ten fakt , že Mojžišove „informácie“ o meste Babylon a o jeho bájnej veži – nie s celkom spoľahlivé. Rada autorov ďalších kníh Biblie ich popierajú , či vyvracajú. Naviac – vyvracajú ich aj správy starovekých historikov , či –moderných archeológov.

Nuž – vyjadrené aj inak – resp. – povedané aj inou terminológiou „ napriek Hospodinovej intervencii“ – bolo mesto Bábel –t.j. Babylon ( po babylonsky – Babilia – „Božia brána“ ) predsa len postavené. A postavená bola aj jeho veža !!!

Autor ďalej uvádza:

                               „ Ak sa však chceme dôkladnejšie oboznámiť s touto stavbou – nevyhnutne musíme absolvovať niekoľko doplňujúcich údajov a historických faktov . Prvým faktom , ktorý treba zobrať do úvahy , je ten , že táto veža , či takáto veža – nebola len doménou mesta Babylon.

Každé sumersko – akkadské , či asýrsko- babylonské mesto malo svoj „zikkarut“ –stupňovitý , či vežový chrám – so svätinou na najvyššej plošine – z ktorého sa človek „ hviezd nebeských dotýkal“ a do ktorého „ boh z nebies zostupoval „

Povedané aj inak – ak sa nedá vykopať staroveké rímske mesto , bez pozostatkov kúpeľov, či ak si nemožno predstaviť stredoveké európske mesto – bez kostola a kostol bez veže , tak ani nemožno pri vykopávkach starovekého mesta Mezopotámie  - nenájsť stupňovitú stavbu – známu ako „zikkarut“ , či jeho pozostatky.

Ako je viac , či menej známe – zikkarut – je chrámová stavba – známa nielen z Mezopotámie ale aj z Egypta , či iných starovekých kultúr. Ďalej – ako je viac , či menej známe – zikkarut je chrámová stavba a vysvetlenie jej účelu i usporiadania  úzko súvisí s babylonskými náboženskými predstavami. Čitateľa  týchto riadkov iste hneď napadla myšlienka , že aj staroveký Egypt mal svoj „zikkarut“ , ktorý neskoršie prerástol v tejto krajine – zrejme v súlade s jeho náboženstvom a mytológiou – do gigantických stavieb pyramíd. Ak máme teda  skúmať babylonský zikkarut – je nevyhnutné – priblížiť si dôkladnejšie , základné aspekty babylonského náboženstva. Autor – V. Zamarovský ich vo svojej práci popisuje takto:

         „ Sumersko – Akkadský svetonázor , ktorého priamym pokračovaní ( i keď trochu komplikovaným) – je aj oficiálny svetonázor Babylončanov – vychádza z predstavy , že všetko , čo existuje na Zemi , je len odrazom toho – čo existuje na nebi .Krajiny , mestá ,Sumer i Akkad ,Aššur , Ninive , či Babylon – to všetko bolo prvotne na nebi a na Zemi bola len ich ..napodobnenina. Tak isto – všetko , čo sa dialo na nebi – dialo sa aj na Zemi – akoby v nejakom zmenšenom zrkadle. Pravzory všetkých vecí pozemských i osudy všetkých krajín , miest a ľudí na tomto svete – boli od nepamäti vo hviezdach a v ich zoskupeniach- známych ako – súhvezdia.

Hviezdy mali určujúci vplyv na všetko pozemské a pozemské veci sledovali len a len pohyb hviezd. Z tohto pohybu hviezd sa dali poznať a nielen poznať – ale aj predpovedať – osudy všetkého na svete – štátov, miest , jednotlivcov i ľudstva. Tak bola obloha akousi veľkou knihou – písmenami ktorej boli hviezdy a čítanie v tejto knihe bolo osobitnou , najvyššou a pre štáty a ľudí – najdôležitejšou vedou , no nielen vedou , ale aj umením. Pozornému čitateľovi týchto riadkov asi neušlo , že „ reč bola „ o astrológii.

No vráťme sa naspäť – k popisu  aspektov Babylonského náboženstva.

                  „ Nebo a Zem tvorili podľa Babylonských predstáv fyzickú jednotu. Nebo si babylončania predstavovali , ako dutú pologuľu z tvrdých kameňov , stojacu na Zemi , ktorá tvar dosky a plávala na vesmírnom oceáne. Nebo – malo podľa týchto predstáv – 3 vrstvy , alebo – poschodia , v ktorých bývali bohovia. Obyvatelia Zeme videli len najnižšiu vrstvu – klenbu – na ktorej boli hvizdy a okná – ktorými padal dážď.

Zem sa skladala taktiež z 3 vrstiev , od vesmírneho oceánu ju oddeľovala hrádza a na krajoch mala dve hory- s východnou – slnko vychádzalo a so západnou – zapadalo. Na hornej vrstve Zeme bývali ľudia , v strednej – bola ríša boha Ea – čiže – Enkiho, v spodnej vrstve bola ríša mŕtvych – s palácom obohnaným 7 hradbami , v ktorom sídlil boh  Nergal s bohyňou – Ereškigalou a so 600 podzemnými duchmi.

Nad celým týmto svetom – nebeským , pozemským i podpozemským – vládli bohovia s najrôznejšími funkciami a vlastnosťami – ktorí v podstate predstavovali rôzne prírodné sily a javy. Mali buď ľudskú podobu – alebo to bola kombinácia  so zvieratami. Na čele stála trojica bohov – známa už zo Sumersko – Akkadských čias:

                                     Boh nebies  -   Anu (An)

                                      Boh Zeme   -  Enlil (Ellil)

                                      Boh vôd a zároveň múdrosti  - Ea ( Enki)

Všetci títo bohovia , boli riadne ženatí .

                                       Boh Anu – s bohyňou Antuou

                                       Boh Enlil – s bohyňou Ninlilou

                                    A Boh  Ea – s bohyňou  Damkynou

Druhú - dôležitú   trojicu bohov tvorili – hviezdne božstvá. Tieto božstvá predstavovali bohov

                                         Boh Slnka   - Utu ( v Sumeri) a Šamaš  ( v Akkade)

                                         Boh Mesiaca -  Nannar – čiže Sín

                                         Bohyňa hviezdy – dnes nazývanej – Venuša – Inanna ,čiže Ištar

Bohom vojny a lovu bol Ninurta ( biblický Nimród , meno ktorého prežilo až do dnešných čias.) Jeho manželka sa volala  - Baba , alebo Gula . Medzi dôležitých bohov ďalej patril boh búrky a dažďa – Adat a boh múdrosti a pomoci ľudom – Marduk.

Autor – Zamarovský ďalej píše:

             „ Okrem toho , malo každé mesto , ktoré si na sebe trochu zakladalo – svojho špeciálneho boha , alebo  špeciálne uctievalo niektorého z hlavných bohov. Takýmto bohom Aššúru bol Adad a Babylonu – Marduk ( Bél Marduk) Ďalej platilo , že to mesto , ktoré si získalo v krajine vedúcu úlohu , či postavenie -  toho boh sa stal najvyšším bohom celej krajiny. Za vlády kráľa Nabukodnasera  - bol týmto mestom Babylon a týmto najvyšším bohom bol  Bél Marduk.

Ďalej – prostredníkmi medzi bohmi a ľuďmi – bolo kňazi. Hierarchia babylonsko – asýrskych kňazov bola už od najstarších čias široko rozvetvená. Poznáme viac než 30 kategórií služobných hodností kňazov.  Jedna sa napr. zaoberala veštením , druhá – kúzlami , tretia – vykladaním snov , štvrtá – bohoslužobným spevom atď.

Významnú úlohu mali aj kňažky – najmä ako veštkyne budúcnosti a chrámové služobnice , ktoré boli k dispozícii každému – kto sa chcel venovať kultu Venuše – babylonskej bohyne lásky a plodnosti – Ištare.

Zástupcom boha na zemi bol kráľ , ktorý bol zároveň aj najvyšším kňazom , preto sa považoval za panovníka „ z božej milosti“ a vládol absolutisticky. Spôsob jeho vládnutia najlepšie vystihuje pojem „ teokratická despocia“ Na skúmanie vôle božej ( otázky politické a vojenské) mal kráľ poruke poradný zbor kňazov. – rozdelený na rôzne komisie špecialistov – napr. – na veštenie z hviezd , pre vykladanie snov , alebo – predpovedanie udalostí – z pečienky obetných zvierat.

Kráľovou prvou povinnosťou bola starostlivosť o kult bohov a ich chrámy a neustály prísun obetí. Druhou povinnosťou – bolo zväčšovanie ríše.

           „ A keďže pre poznanie vôle bohov  bolo predovšetkým nutné – pozorovať hviezdy“ píše ďalej V. Zamarovský ô stali sa už prvé babylonské a asýrske chrámy – hvezdárňami a dostali tvar veže „ umelej hory“ Tento tvar má pôvod pravdepodobne v chrámových stavbách Sumerov – ktorí verili , že bohovia sídlia na horách. A keďže na  Mezopotámskej rovine hory neboli – nezostávalo im nič iné – než si ich postaviť. Najstaršie takéto chrámy – zikkaruty – mali dva alebo tri stupne – na ktoré sa vystupovalo po troch schodiskách k bráne v priečelí prvého stupňa. Na najvyššom stupni bola  svätina. . Jednotlivé stupne boli naviac farebne odlíšené. Napríklad – tkz.  Nanrasov zikkarut – v biblickom meste Ur , mal prvý stupeň sivo-belasý , druhý – červený a tretí – tmavomodrý. „

Babylonský zikkarut – „ Etemenanky“ – najväčší a najslávnejší , ktorý dal dokončiť kráľ Nabukodnesar II. – mal stupňov – sedem – takže – napohľad bol skutočne vežou.

Aká teda bola v skutočnosti bájna Babylonská veža – resp. –zikkarit  Etemenanky ?

Podľa R. Koldewaya – ktorý vykopal jej základy – lepšie povedané – pozostatky z nich – mala táto veža štvorcovú základňu a každá strana tohto štvorca mala 90 metrov . Veža bola vysoká rovnako – tiež 90 metrov , pričom – prvý stupeň meral 33 metrov , druhý – 18 metrov , tretí – až šiesty - ,mali po 15 metrov. Siedmy stupeň bol zároveň miestom chrámu boha Marduka.

Babylonská veža stála na ľavom brehu Eufratu – uprostred veľkého komplexu budov – palácov pre kňazov , chrámových skladov a príbytkov pútnikov – ktorí sem prichádzali z celej Babylónie. Jej najvyšší stupeň (7) bol obložený modrými lesklými kachličkami – ich farba tvorila dokonalý kontrast – s mútnymi žltými vodami Eufratu ( autor túto scenériu výstižne prirovnáva k tkz. „ babylonskému Vatikánu ) preklenutého kamenným mostom – jednou z najobdivovanejších stavieb v Babylone. Tento most spočíval na 5. Pilieroch , ktoré sa proti prúdu zužovali. Boli vytesané z obrovských balvanov. Most bol široký ako Mardukova cesta , vyložený červenými tehlami – zaliatymi asfaltom

              „ Hérodotos – píše ďalej autor – si  Babylonskú vežu dôkladne prezrel a z jeho opisu je zrejmé – že vystúpil i na jej vrchol. Podáva nám v kapitole 181 prvej knihy Dejín takýto jej opis:

       „ V obidvoch častiach mesta , stojí obrovská budova, v jednej časti je kráľovský palác s veľkou a pevnou hradbou – v druhej – svätina Dia Béla. S bronzovými bránami , ktoré sa do mojich čias zachovala. Je štvorhranná – na jednej strane – dve stadiá dlhá Uprostred tejto svätyne stojí masívna veža – jedno stadion  široká a dlhá. Na tejto veži stojí iná veža a ne tej zase iná – a tak až po ôsmu. Vystupuje sa na ne po vonkajšej strane schodiskom okolo  všetkých veží Asi v polovici je miesto na odpočinok s kreslami....Na poslednej veži sa týči veľký chrám , v chráme je skvele ustlané lôžko , pri ktorom stojí zlatý stôl, nieje tu však nijaká socha. Nespáva tu nikto – okrem jednej Babylonskej ženy – ktorú si boh vyberá zo všetkých babylonských žien – ako hovoria chaldejskí kňazi tohto boha. Títo kňazi okrem toho tvrdia – že boh osobne prichádza do chrámu a odpočíva tu na ležadle – to sa mi však nezdá vierohodné „ Okrem tohto chrámu , je v babylonskej svätyni , ešte jeden chrám  a to dolu. Je v ňom veľká zlatá socha sediaceho Dia Béla – pri ktorej stojí veľký stôl zo zlata. Aj podnožka ... sú zlaté. To všetko je zhotovené – ako mi povedali Chaldejci – z 800 talentov zlata. Ďalej je pred chrámom zlatý oltár. Okrem tohto oltára je tu ešte iný  veľký oltár , na ktorom sa obetujú odrastené zvieratá , inak nič. Na veľkom oltári obetúvajú Chaldejci pri výročnej slávnosti okrem zvierat – aj 1000 talentov kadidla. Za oných čias bola vraj v tejto svätiny ešte aj 12 lakťov vysoká socha z masívneho zlata – tú som však nevidel , hovorím len to – čo hovoria Chaldejci....Tak bol teda tento chrám vyzdobený , okrem toho tam bolo veľa súkromných darov.

Ak sa pozrieme na Hérodotove údaje hlbšie – vyžadujú si určitý stupeň spresnenia ,doplnenia či vysvetlenia.. Ako si už vážený čitateľ týchto riadkov už iste stihol všimnúť- Hérodotos pri svojom opise , dáva babylonskému bohu (Mardukovi) – titul „Dia“ – čím ho vlastne stavia na úroveň najvyššieho Gréckeho boha – Dia.

A ďalšie spresnenie:

Talent – bola jednotka váhy , ktorá bola používaná už v časoch Homérovho Grécka. (neskôr sa stal aj peňažnou jednotkou) . Avšak – jej hodnota bola v rôznych krajoch a rôznych dobách rozdielna. V najrozšírenejšej sústave váh (aiginskej) – mal talent hodnotu približne – v našej váhe , či hmotnosti – 38 kg. Babylonský talent mal však hodnotu – 29,5 kg a jeho  „ prototyp“ (ak ho tak možno nazvať) – vo forme kamennej kačice – bol uložený pod zemou – v chráme – obdobne ,ako prototyp nášho metra – zo zliatiny platiny a irídia  - je uložený taktiež pod zemou – v Paríži.

„ Podľa Hérodota – píše ďalej V. Zamarovský – „ mala teda Babylonská veža 8 stupňov a šírka najnižšieho bola  asi 180 metrov. Avšak – podľa Koldewaya ich mala o stupeň menej – to znamená 7 pričom strany dolného stupňa mali zhruba o polovicu menej – t.j. –90 metrov Veríme samozrejme Koldewayovi...“

Ale – nestála možno – za Hérodotových čias táto veža na nejakej terase – hoci len nízkej ,ktorá za celé tisícročia nakoniec splynula s okolím a tak sa pri vykopávkach nedala už dobre rozoznať ?  Je to možné ! Pripustením tejto hypotézy by sa dal potom vcelku logicky vysvetliť aj Hérodotov  údaj o šírke veže (180metrov) Mohol by potom aj považovať túto terasu , či „podstavec“ – považovať za súčasť veže a zároveň aj za jej 8 stupeň. Ak by sme si položili otázku – či tu išlo o Hérodotov omyl – odpoveď na ňu by bola asi záporná !!! Samotná myšlienka o dávnej terase  mnoho vysvetľuje a je preto vysoko pravdepodobná.

„ Stojí tiež za povšimnutie „  -píše ďalej autor – „ že Koldeway potvrdil Hérodotov údaj o štvorcovej základni veže. Ale stredovek na svojich gréckych učiteľov akosi pozabudol. Z histórie je známe , že v 12. storočí – v Píze – postavili „kampanilu“ – dnešnú „šikmú vežu“ a to vraj – podľa vzoru Babylonskej veže. No na počudovanie – dali tejto veži – kruhovú základňu.

Obdobne ,ako Pieter  Brueghel starší – v polovici 16.  storočia  - keď namaľoval svoj slávny obraz Babylonskej veže – jej základňa bola tiež kruhová !!!

Podľa údajov Hérodota  - Babylonská veža skrývala aj obrovský „zlatý poklad“ vo svojich priestoroch a svätyniach.. Ak nebudeme brať v úvahu  tvrdenia – o 12 lakťov vysokej soche z masívneho zlata  , zlatom oltári a súkromných daroch – ktoré Hérodotos nevidel , ale že tam sú – tvrdili Chaldejci – potom možno získať z jeho opisu  predstavu o bohatstve tejto veže  , pri popise Mardukovej sochy a jej príslušenstva.

„ Ak by bol Hérodotos – píše ďalej V. Zamarovský – „ uviedol jej váhu v Babylonských talentoch – bolo by to asi  23 600 kg. Ak by však uviedol v gréckych  talentoch ( čo je viac pravdepodobné) – bolo by to asi 29 600 kg. „

Len na porovnanie – dodajme , že – na zhotovenie tejto sochy ( o jej váhe – by sa muselo vyťažiť v juhoafrickom Witwartysande  - kde je najvyšší priemerný obsah zlata v tone rudy – zhruba 600 ton rudy. Alebo aj – inak  - Hérodotom uvádzaná váha Mardukovej sochy s príslušenstvom – by prevyšovala celkovú ťažbu zlata v USA v roku 1945 ( čo bolo asi 28 600 kg) – a to dokonca o celú jednu tonu..

Nesmieme zabúdať však ani na to , že Babylonská veža bola v čase návštevy Hérodota vlastne len „ novostavbou“. Začala sa stavať za vlády kráľa Nabupalasara a dokončili ju za vlády kráľa Nabukodnasera.

                   „ Onoho času mi prikázal Marduk – čítame na Nabupalasarovom nápise – „ aby som zikkarutu , ktorý v dobách predo mnou utrpel škodu a bol zbúraný – položil pevné základy na bedrách podsvetia a jeho vrchol namieril k nebesiam „

Nabukadnesar – pokračovateľ – píše tiež :

                    „ Priložil som ruku k dielu , aby som postavil vrchol Etemenanky , ktorý by súťažil s nebesami „

Z uvedeného vyplýva , že táto veža sa stavala v čase , keď sa stavali aj hradby Babylonu a keď sa stavala aj Mardukova cesta.. Takže –výstavba prebiehala „kontinuálne“ – relatívne dlhý čas a samozrejme – pri obrovskom nasadení ľudských zdrojov. Masu ľudí – ktorí stavali hradby , mesto , Mardukovu cestu i vežu – si dnes ani nevieme predstaviť. Čo si však možno predstaviť – bol fakt – že túto prácu neodviedli Babylončania – ale zrejme ju odviedli státisíce iných – podrobených zajatcov rôznych zemí a jazykov.

Sám V. Zamarovský výstižne poukazuje aj na tento fakt , keď uvádza:

             „ Nieje azda v biblickej zmienke – o „zmätku jazykov“ pri stavbe Babylonskej veže odraz historickej skutočnosti – že na budovanie týchto divov sveta – pozháňali obrovské masy ľudí , z celej národnostne i jazykovo pestrofarebnej ríše ?

O Babylonských zikkarutoch – zo starších čias  sa zachovali len  správy . Takto vieme napríklad o Chammurabiho zikkarute , ktorý stál na mieste staršieho - zbúraného zikkarutu. A to , že sa v dávnej minulosti „ s obľubou“ búralo , pálilo a ničilo , či zrovnávalo so zemou – nieje nič nové. Len na pripomenutie udalostí  z dávnej histórie : 

Pred Sancheribom – zničili , vypálili a zrovnali so zemou Babylonskú vežu – Tukulti Ninurta a Sargon.. Po nich to zopakoval ešte Aššurbanipal. Podľa neúplných historických záznamov – bola táto veža  5x zbúraná a 5x – znovu postavená !!!

Keď sa však kráľ Kýros zmocnil Babylonu – napodiv – nechal vežu stáť – lebo „  Marduk , veľký pán „ – ako vyhlásil Kýros vo svojom manifeste – „ požehnal mne Kýrosovi , ktorý ho ctí i Kembýsovi – môjmu synovi i celému môjmu vojsku , milosťou , preto ,že sme úprimne a s radosťou velebili jeho vznešené božstvo „

Ešte raz vraj zničil Babylonskú vežu – Xerxsés – vylúpiac jej poklady ( nechal tam len zlatú Mardukovu sochu) . Či ju však dal naozaj zbúrať – o tom sa  historikovia  vo svojich tvrdeniach rozchádzajú. Skutočnosťou však je , že keď Alexander Veľký vstúpil do Babylonu – našiel z tejto veže iba trosky. Chcel ju dať opäť postaviť – svoj úmysel však nemohol uskutočniť , pretože - krátko nato ochorel a zomrel.